Zoznam bodov

Budem v tomto rozhovore s Pánom pokračovať s poznámkou, ktorú som síce už použil pred rokmi, no ktorá si stále udržuje svoju aktuálnosť. Vybral som si vtedy niekoľko úvah svätej Terézie z Ávily: „Všetko, čo nie je pre Boha, je ničím a ešte menej než ničím.“ (Sv. Terézia z Ávily, Môj život(Libro de la vida) t, 20, 26). Už chápete, prečo človek stráca pokoj a vyrovnanosť, keď sa vzdiali od svojho cieľa a zabudne, že Boh ho stvoril na to, aby bol svätý? Usilujte sa teda nikdy nestratiť zo zreteľa tento nadprirodzený zmysel, dokonca ani pri zábave či odpočinku, ktoré sú v živote každého človeka dôležité rovnako, ako jeho práca.

Vo svojom zamestnaní sa môžete dostať až na vrchol, vo svojom podnikaní dosiahnuť oslňujúce úspechy, no ak stratíte nadprirodzený pohľad, ktorý by mal riadiť všetko naše ľudské konanie, poľutovaniahodne ste si zmýlili cestu.

Dívajme sa na všetko Božími očami, nikdy nestrácajme zo zreteľa nadprirodzené hľadisko a počítajme s tým, že Ježiš využije aj naše slabosti na to, aby zažiarila jeho sláva. Keď budete cítiť, ako sa do vášho vedomia vkráda sebaláska, únava, malomyseľnosť, že na vás doliehajú vášne, rýchlo sa spamätajte, počúvajte Učiteľa a neľakajte sa tej smutnej skutočnosti, ktorou každý z nás je, pretože pokiaľ budeme žiť, osobné slabosti nás nikdy neprestanú sprevádzať.

Taká je cesta každého kresťana. Preto je treba s pevnou a pokornou vierou neustále volať: Pane!, nespoliehaj sa na mňa. Ale ja sa na teba spolieham. A keď v našej duši pocítime lásku, súcit a nehu, s akými na nás Kristus hľadí — pretože on nás nikdy neopúšťa — vtedy v celej hĺbke pochopíme apoštolove slová: virtus in infirmitate perficitur (2 Kor 12, 9), sila sa dokonale prejavuje v slabosti; a s vierou v Pána, dokonca aj napriek našim vlastným nedostatkom zachováme vernosť svojmu Bohu Otcovi; zažiari Božia moc a podrží nás i uprostred našej nemohúcnosti.

Usilujme sa, aby naša pokora rástla. Pretože iba viera, ktorá je pokorná, nám umožní pozerať sa nadprirodzeným pohľadom. Iná alternatíva neexistuje. Na tejto zemi môžeme žiť len dvojakým spôsobom: buď žijeme nadprirodzeným životom, alebo žijeme životom živočíšnym. A ani ty a ani ja už nemôžeme žiť iným životom než je ten Boží, životom nadprirodzeným. „Veď čo osoží človeku, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?!“ (Mt 16, 26).Čo osožia človeku všetky veci na zemi, všetky možné túžby rozumu a vôle? Načo to všetko, keď sa to raz skončí, keď sa raz všetko zrúti, keď sa bohatstvá tohto sveta stanú len divadelnými kulisami, keď potom večnosť je navždy, navždy?

Príslovka „navždy“ urobila veľkou sv. Teréziu od Ježiša. Keď ako malé dievča vychádzala so svojím bratom Rodrigom bránou Adaja z hradieb jej rodného mesta, aby spolu šli do krajiny Maurov, so želaním byť pre Krista pripravení o hlavu, svojmu bratovi, ktorý sa cítil unavený, šepkala: navždy, navždy, navždy (Porov. Sv. Terézia z Ávily, Libro de la vida, 1, 6).

Ľudia klamú sami seba, keď vravia navždy o niečom, čo sa týka časných vecí. Slovo navždy je pravdivé, a to úplne pravdivé, len vzhľadom na Boha. Tak musíš žiť aj ty, s vierou, ktorá ti pri pomyslení na večnosť, na to skutočne navždy, dá pocítiť chuť medu a sladkosť neba.

Potom, keď to učeníci videli, zadivili sa a povedali: „Ako to, že figovník tak naraz vyschol?“ (Mt 21, 20). Oných prvých dvanásť mužov, ktorí boli prítomní pri toľkých Kristových zázrakoch, sa opäť čuduje; ich viera ešte nehorela. Preto Pán hovorí: „Ak budete mať vieru a nebudete pochybovať, urobíte nielen to, čo sa stalo s figovníkom, ale keby ste aj tomuto vrchu povedali: ,Zdvihni sa a hoď sa do mora‘, stane sa to“ (Mt 21, 21). Ježiš Kristus kladie nasledujúcu podmienku: aby sme žili z viery, lebo potom budeme schopní aj hory prenášať. A je toľko vecí, ktoré treba preniesť… vo svete, ale najskôr v našom srdci. Toľko prekážok milosti! Tak teda majte vieru, vieru so skutkami, vieru s obeťou, vieru s pokorou. Lebo viera nás premení na všemocných: „A dostanete všetko, o čo budete s vierou prosiť v modlitbe“ (Mt 21, 22).

Človek, ktorý má vieru, dokáže správne posúdiť záležitosti tohto sveta, vie, že všetko tu na zemi je, slovami sv. Terézie, zlá noc v zlom hostinci (Porov. Sv. Terézia z Ávily, Camino de perfección, 40, 9 (70, 4). Je neustále presvedčený, že náš pozemský život je čas práce a zápasov, čas očisťovania, aby sme tak splatili dlh Božej spravodlivosti za svoje hriechy. Vie aj, že pozemské dobrá sú iba prostriedky a používa ich veľkoryso, ba dokonca hrdinsky.

Nedomnievajme sa však, že sa na tejto ceste kontemplácie konečne upokoja naše vášne. Klamali by sme sami seba, keby sme predpokladali, že túžba po hľadaní Krista, jeho nájdenie a vzťah s ním a sladkosť jeho lásky z nás urobia dokonalých ľudí. Hoci vám skúsenosť určite nechýba, dovoľte mi, aby som vám to pripomenul. Satan, nepriateľ Boha a ľudí, sa nikdy nevzdáva a nikdy nespí. Dobiedza na nás dokonca i vtedy, keď naša duša planie láskou k Bohu. Vie, že v tomto prípade je dosiahnutie nášho pádu zložitejšie, no — ak dôjde k tomu, že človek urazí svojho Pána hoci len v maličkosti — bude môcť na svedomie tohto človeka uvrhnúť silné pokušenie zúfalstva.

Ak stojíte o poučenie zo skúsenosti úbohého kňaza, ktorý sa nesnaží hovoriť o ničom inom ako o Bohu, potom vám dám radu: keď sa bude telo usilovať dobyť späť svoje stratené práva, alebo — čo je ešte horšie — keď sa bude búriť a vzpínať pýcha, rýchlo sa uchýľte do svätých rán spôsobených klincami, ktorými bol pribitý na kríž, a od kopije, ktorá mu prebodla bok. Robte, ako vás Duch pobáda a vložte do Pánových rán všetku ľudskú lásku… i lásku nadprirodzenú. To znamená túžiť po spojení s Kristom, cítiť sa byť jeho bratom, jeho pokrvným príbuzným, synom tej istej Matky, pretože to bola ona, kto nás priviedol až k Ježišovi.