Zoznam bodov

Poďme teraz na chvíľu zauvažovať nad textami dnešnej Svätej omše, z utorka Veľkého týždňa, aby sme vedeli rozlíšiť správne „byť rovným Bohu“ od nesprávneho „byť ako Boh.“ Budeme hovoriť o pokore, pretože pokora je cnosť, ktorá nám pomáha spoznať ako našu úbohosť, tak zároveň aj našu veľkosť.

Ľudská bieda je až príliš do očí bijúca. Nemám teraz na mysli našu prirodzenú obmedzenosť: mnoho veľkých projektov, o ktorých človek sníva, sa nikdy neuskutoční hoci len pre nedostatok času. Mám na mysli to, čo robíme zle, naše pády, pochybenia, ktorým by sme sa mohli vyhnúť a nevyhneme sa. Neustále pociťujeme našu osobnú nedokonalosť. Niekedy sa však zdá, akoby sa to všetko spojilo a slabosť sa prejavuje neobyčajne výrazne; je to preto, aby sme si uvedomili, ako málo znamenáme. Čo v takom prípade robiť?

Expecta Dominum (Ž 26, 14), dúfaj v Pána a buď statočný, ži z nádeje, radí nám Cirkev, v láske a viere. Viriliter age (Ž 26, 14), správaj sa ako muž. Čo na tom záleží, že sme stvorení z hliny, keď máme svoju nádej v Bohu? A ak človek niekedy padne alebo zaostane — nie je nutné, aby sa to stalo — môže dostať liek, ako sa to normálne deje v bežnom živote, keď ide o naše telesné zdravie. A  začať odznova!

Všimli ste si, ako v niektorých rodinách uchovávajú nejakú vzácnu a krehkú vec —napríklad vázu — a ako ju chránia, aby sa nerozbila? Až raz ju dieťa pri hre zhodí na zem a drahocenná pamiatka sa rozbije na niekoľko kusov. Sklamanie je veľké, no okamžite príde náprava; jednotlivé kusy sa dajú dohromady, starostlivo sa zlepia a po tejto oprave je váza taká krásna, ako predtým.

No ak je vec z porcelánu alebo z pálenej hliny, obvykle ju stačí iba zdrôtovať a opäť drží pohromade. A nádoba zase nadobudne svoj pôvodný pôvab.

Prenesme tento príklad do duchovného života. Keď vidíme svoju úbohosť, všetky hriechy a omyly — hoci by vďaka Božej milosti neboli také strašné — obráťme sa v modlitbe na nášho nebeského Otca a povedzme mu: Pane, poskytni mojej krehkosti a mojej biede, tejto rozbitej nádobe z hliny niekoľko drôtov a potom — skrze moju bolesť a tvoje odpustenie — budem silnejší a krajší ako predtým! Túto utešujúcu modlitbu by sme mali opakovať zakaždým, keď sa naša biedna hlinená nádoba rozbije.

Nemali by sme však svojej krehkosti venovať príliš mnoho pozornosti a ani by nás nemalo prekvapovať, že naše správanie sa dokáže zhoršiť takpovediac pre nič; dôverujte v Pána, ktorý je vždy pripravený pomôcť: „Pán je moje svetlo a moja spása, koho sa mám báť?“ (Ž 26, 1). Nikoho. Obracajme sa na nášho nebeského Otca s takouto dôverou a nemajme strach z nikoho a z ničoho.

Ako sa modliť

Ako sa máme modliť? Odvažujem sa tvrdiť, a nebojím sa, že by som sa zmýlil, že existuje mnoho, nekonečne mnoho spôsobov, ako sa modliť. No ja by som si pre vás prial skutočnú modlitbu Božích detí, a nie len slovné cvičenia pokrytcov, ktorí by si mali vypočuť Ježišove slová: „Nie každý, kto mi hovorí: ‚Pane, Pane,‘ vojde do nebeského kráľovstva“ (Mt 7, 21). Tí, čo jednajú z pokrytectva, možno dosiahnu „ zvuk modlitby — píše sv. Augustín — ale nie jej hlas, pretože v nej chýba život “ (Sv. Augustín, Enarrationes in Psalmos, 139, 10 (PL 37, 1809) a snaha plniť vôľu Otca. Nech je naše volanie „Pane“ spojené s účinnou túžbou uskutočňovať vnútorné podnety, ktoré v našej duši vzbudzuje Duch Svätý.

Usilujme sa o to, aby na našej strane nebol ani tieň dvojakosti. Prvým predpokladom na vykynoženie zla, ktoré Pán tak tvrdo odsudzuje, je snaha vypestovať si jasný, stály a trvalý odpor k hriechu. Mali by sme tiež veľmi silno a úprimne — rozumom i srdcom — pociťovať hrôzu zo smrteľného hriechu. No zároveň by však mal byť v našej duši hlboko zakorenený odpor k akémukoľvek ľahkému hriechu, k akýmkoľvek kompromisom, ktoré nás síce nezbavujú Božej milosti, no oslabujú cesty, ktorými k nám prichádza.