Zoznam bodov

Keď sa na vás teraz obraciam a keď spoločne hovoríme s Bohom, vlastne len nahlas pokračujem vo svojej osobnej modlitbe; rád si túto skutočnosť zavše pripomínam. I vy by ste sa mali snažiť živiť modlitbu vo svojich dušiach, hoci by ste sa následkom akýchkoľvek okolností, ako napríklad dnes, mali zaoberať témou, ktorá by sa na prvý pohľad nezdala byť vhodnou pre láskyplný dialóg; no práve ním náš rozhovor s Pánom je. Vravím na prvý pohľad, pretože všetko, čo sa s nami deje, alebo čo sa prihodí v našom okolí, môže a malo by byť témou osobného rozjímania.

Dnes by som rád hovoril o čase; o čase, ktorý plynie. Nebudem opakovať známy výrok, že o jeden rok viac v skutočnosti znamená o jeden rok menej… ani vás nebudem nabádať, aby ste sa spýtali niekoho iného, čo si o plynutí času myslí, pretože by ste si asi — ak by ste tak urobili — vypočuli odpoveď v štýle: mladosť, ty božský poklad, odchádzaš, aby si sa už nevrátila… hoci nevylučujem, že by vás prekvapili i úvahou nadprirodzenejšieho charakteru.

Takisto sa nechcem zdržiavať nostalgickým konštatovaním, že život je krátky. Nás kresťanov by prchavosť pozemského putovania mala pobádať k lepšiemu využívaniu času, v žiadnom prípade však nie k strachu z nášho Pána a už vôbec nie k tomu, aby sme sa na smrť pozerali ako na katastrofický koniec všetkého. Už sa tisícimi, viac alebo menej poetickými spôsobmi povedalo, že rok, ktorý končí s milosťou a milosrdenstvom Božím, je ďalším krokom, ktorý nás približuje k nebu, našej definitívnej vlasti.

Keď myslím na túto skutočnosť, veľmi dobre začínam rozumieť zvolaniu sv. Pavla v liste Korinťanom: tempus breve est! (1 Kor 7, 29),aký je len náš život na zemi krátky! Tieto slová v hĺbke srdca naozajstného kresťana znejú ako výčitka jeho nedostatku veľkorysosti a ako stála výzva byť verným. Náš čas je skutočne krátky na to, aby sme milovali, dávali, konali zadosťučinenie. Preto nie je správne, aby sme ním mrhali, ani aby sme tento poklad nezodpovedne vyhadzovali von oknom; nemali by sme premárniť tú etapu svetových dejín, ktorú Boh každému jednému z nás zveruje.

Otvorme si Evanjelium podľa Matúša, kapitolu dvadsaťpäť: „Vtedy sa nebeské kráľovstvo bude podobať desiatim pannám, ktoré si vzali lampy a vyšli naproti ženíchovi. Päť z nich bolo nerozumných a päť múdrych!“ (Mt 25, 1—2).Evanjelista píše, že tie rozumné využili čas dobre. Prezieravo si zaobstarali potrebný olej a keď ich upozornili, že už prišla očakávaná hodina, lebo: „ženích prichádza, vyjdite mu v ústrety!,“ (Mt 25, 6) sú pripravené: zažali svoje lampy a s radosťou ho išli privítať.

Raz príde deň, ktorý bude naším posledným, no nenaháňa nám strach, pretože pevne dôverujeme Božej milosti a od tejto chvíle sme veľkoryso, odvážne a s láskou v maličkostiach odhodlaní vyjsť nášmu Pánovi v ústrety so zažatými lampami, lebo v nebi nás očakáva veľká slávnosť. „ Sme to my, najdrahší bratia, ktorí ideme na svadbu Slova. My, ktorí máme vieru v Cirkev, my, ktorí sa sýtime Písmom Svätým, ktorí sa radujeme, lebo Cirkev je spojená s Bohom. Prosím vás, aby ste sa zamysleli nad tým, či ste na túto svadbu prišli vo svadobných šatách: pozorne si spytujte vaše myšlienky. “ (Sv. Gregor Veľký, Homiliae in Evangelia, 38, 11 (PL 76, 1289). Uisťujem vás, že tieto svadobné šaty budú utkané z Božej lásky, ktorú sme vedeli nazhromaždiť aj v tých najnepatrnejších úlohách. Lebo práve na maličkosti najviac dbajú zamilovaní, dokonca i pri tých zdanlivo bezvýznamných činnostiach.

Stojíme na prahu Veľkého Týždňa; chvíľa, keď sa na Kalvárii zavŕši Vykúpenie celého ľudstva, je už veľmi blízko a zdá sa mi, že je to osobitne vhodný čas, aby sme sa ty aj ja zamysleli nad tým, akým spôsobom nás náš Pán Ježiš Kristus spasil: a aby sme rozjímali o jeho nevýslovnej láske k úbohým bytostiam, stvoreným z hliny zeme.

Memento homo, quia pulvis es, et in pulverem reverteris (Obrad udeľovania popola, porov. Gn 3, 19), pripomína nám naša matka Cirkev na začiatku pôstneho obdobia, aby sme nikdy nezabúdali, že neznamenáme skoro nič, že jedného dňa sa naše telo — dnes tak plné života — rozpadne ako ľahký obláčik prachu, ktorý naše nohy víria pri chôdzi; tak sa rozplynie ako hmla, ktorú lúče slnka porozháňajú (Múd 4, 2).

Kristov príklad

Ja by som však rád po tejto neľútostnej pripomienke našej osobnej bezvýznamnosti chcel vyzdvihnúť inú úžasnú skutočnosť: Božiu veľkodušnosť, ktorá nám pomáha a ktorá nás robí rovnými Bohu. Vypočujte si slová apoštola: „Veď poznáte milosť nášho pána Ježiša Krista, že hoci bol bohatý, stal sa pre vás chudobným, aby ste sa vy jeho chudobou obohatili“ (2 Kor 8, 9).Zamyslite sa v pokoji nad tým, aký príklad nám dáva náš Učiteľ a ihneď pochopíte, že máme námet, nad ktorým by sa dalo rozjímať celý život: ako sa úprimne snažiť o väčšiu veľkodušnosť. Pretože, a pritom nestrácajte zo zreteľa cieľ, ku ktorému by sme sa mali dopracovať, každý jeden z nás by sa mal stotožniť s Ježišom, ktorý — ako ste už počuli — sa stal chudobným pre teba, pre mňa, ktorý trpel a zanechal nám tak príklad, aby sme kráčali v jeho šľapajach (Porov. 1 Pt 2, 21).