Zoznam bodov

Moje, moje, moje…, myslia, hovoria a konajú podľa toho mnohí. Aké odporné! Sv. Hieronym píše, že „ to, čo je napísané: bezbožne vymýšľať výmysly (Ž 140, 4), skutočne robia ľudia, ktorí k hriechu pýchy pridávajú ešte lenivosť a ľahostajnosť “ (Sv. Hieronym, Commentariorum in Matthaeum libri, 4, 25 (PL 26, 195).

Je to zvlášť pýcha, ktorá neustále omieľa to moje, moje, moje… Neresť, ktorá zmení človeka na neužitočného tvora, ktorá ničí túžbu pracovať pre Boha, ktorá ho vedie k márneniu času. Nestrácaj účinnosť, potláčaj svoje sebectvo. Tvoj život pre teba? Tvoj život pre Boha, a skrze lásku k Pánovi pre dobro všetkých ľudí. Vykop ten talent! Rob všetko preto, aby priniesol úžitok, a v tomto nadprirodzenom obchodovaní pocítiš radosť a pochopíš, že nezáleží na tom, ak výsledkom nie je úchvatné dielo, ktoré môžu ľudia obdivovať. Podstatné je odovzdať všetko, čo máme a čím sme a usilovať sa o to, aby talent prinášal úžitok a aby sme ustavične vydávali dobré plody.

Boh nám možno dopraje ešte jeden rok navyše, aby sme mu slúžili. Nerozmýšľaj ani nad piatimi, dokonca ani nad dvoma. Sústreď sa iba na tento jediný, ktorý sa začal: aby sme ho odovzdali, a nie zakopali do zeme. To by malo byť naším rozhodnutím.

Práca vo vinici

„Istý hospodár vysadil vinicu. Obohnal ju plotom, vykopal v nej lis a postavil vežu. Potom ju prenajal vinohradníkom a odcestoval“ (Mt 21, 33).

Bol by som rád, keby sme sa nad týmto podobenstvom zamysleli z hľadiska, ktoré nás práve zaujíma. Tradícia videla v tomto príbehu obraz osudu vyvoleného národa; nám predovšetkým ukazuje, ako na veľkú Pánovu lásku odpovedáme my ľudia neverou a nevďakom.

Konkrétne by som sa chcel pristaviť pri onom odcestoval. Okamžite prídem k záveru, že my kresťania by sme nemali opúšťať vinicu, do ktorej nás Pán postavil. Mali by sme na túto prácu využiť všetky naše sily, pracovať pri lise a po skončení dennej práce odpočívať na veži. A keby sme sa predsa len nechali vláčiť pohodlnosťou, bolo by to, ako keby sme Kristovi odpovedali, že moje roky sú tu predsa pre mňa, nie pre teba. Nechcem sa starať o tvoju vinicu.

Pán nám daroval život, zmysly, schopnosti, nespočetné množstvo milostí: nemáme právo zabúdať, že každý z nás je, spolu s mnohými inými, robotníkom na majetku, na ktorý nás on poslal, na to, aby sme spolupracovali pri získavaní potravy pre ostatných ľudí. Tu je naše presne určené miesto; tu sa spolu s ním máme dennodenne rozdávať a pomáhať mu tak v jeho vykupiteľskom diele (Porov. Kol 1, 24).

Dovoľte mi, aby som nástojil: Tvoj čas len pre teba? Tvoj čas pre Boha! Možno takéto sebectvo vďaka Božiemu milosrdenstvu tvoju dušu ešte neovládlo. Zmieňujem sa však o tom preto, lebo sa môže stať, že budeš cítiť, ako tvoje srdce kolíše vo viere v Krista. Preto od teba žiadam — Boh od teba žiada — aby si ostával verný svojim záväzkom, ovládal svoju pýchu, krotil svoju predstavivosť a ľahkomyseľne sa nevzďaľoval, aby si neutekal.

Robotníci, čo postávali uprostred námestia, mali času nazvyš. Človek, ktorý zakopal talent do zeme, si chcel ušetriť čas, a ten, čo sa mal starať o vinicu, odišiel preč. Všetci do jedného však majú spoločnú ľahostajnosť k veľkej úlohe, ktorú Majster zveril každému jednému z nás kresťanov: a síce, že sa máme považovať sa za jeho nástroje a podľa toho aj konať, aby sme spolupracovali na jeho vykupiteľskom diele; a celý náš život spotrebovali v radostnej obeti a odovzdaní sa pre blaho duší.

Ak kresťan bojuje o to, aby ich získal, jeho duša je pripravená na účinné prijatie milosti Ducha Svätého a dobré ľudské vlastnosti sú posilňované podnetmi, ktoré nám Tešiteľ vkladá do srdca. Tretia osoba Najsvätejšej Trojice — sladký hosť našej duše (Sekvencia Veni, Sancte Spiritus) — nám udeľuje svoje dary: dar múdrosti, rozumu, rady, sily, poznania, zbožnosti a bázne Božej (Porov. Iz 11, 2—3).

Na takom človeku je potom vidno radosť a pokoj (Porov. Gal 5, 22); radostný pokoj a vnútornú radosť spolu s ľudskou radosťou. Keď si myslíme, že sa všetko pred našimi očami rúca, nerúca sa vôbec nič, lebo ty, Bože, si moje útočište (Ž 42, 2). Ak Boh prebýva v našej duši, všetko ostatné, akokoľvek dôležitým by sa zdalo byť, je nepodstatné a pominuteľné, kdežto my v Bohu sme to, čo je trvalé.

Duch Svätý nám darom zbožnosti pomáha s istotou sa považovať za Božie deti. Božie deti — prečo by sme teda mali byť smutní? Smútok je výsledkom egoizmu; ak chceme žiť pre Pána, nebude nám chýbať radosť, hoci sa budeme dívať na všetky svoje chyby a úbohosti. Radosť vstúpi aj do života modlitby, takže nakoniec nám neostane nič iné, ako prepuknúť v spev, pretože milujeme — a spievať je predsa radosťou zamilovaných.

Keď počujeme hovoriť o pýche, azda si predstavíme zotročujúce, despotické konanie: hlučné hlasy prevolávajúce na slávu víťazovi, ktorý ako nejaký rímsky cisár prechádza popod vysoké oblúky a len máličko skloní hlavu, lebo má strach, aby sa jeho slávne čelo náhodou nedotklo bieleho mramoru.

Buďme realisti: takú pýchu nájdeme iba vo výmysloch bujnej fantázie. My musíme bojovať proti iným jej formám, oveľa častejším a oveľa nenápadnejším: proti pýche, ktorá oceňuje viac seba ako blížneho, proti domýšľavosti v rozhovoroch, myšlienkach a gestách, proti istej, takmer až chorobnej nedotklivosti, keď nás urážajú slová a činy, ktoré navyše žiadnou urážkou nie sú.

Toto všetko môže byť a je častým pokušením. Človek sám seba považuje za slnko a stred všetkého a všetkých, nachádzajúcich sa v jeho blízkosti. Svet sa musí točiť okolo neho. A nezriedka sa až s chorobnou snahou uchyľuje k predstieraniu bolesti, smútku, či choroby, len aby sa oňho ostatní starali a rozmaznávali ho.

Väčšinu konfliktov v duchovnom živote mnohých ľudí spôsobuje predstavivosť: čo keď povedali to a to… čo keď si budú myslieť… čo keď ma budú považovať za… . Taký človek potom kvôli svojej žalostnej nadutosti začne trpieť podozreniami, ktoré nemajú nijaký reálny základ, v tomto nešťastnom stave je neustále zatrpknutý a usiluje sa vyvolať nepokoj aj u ostatných: lebo nedokáže byť pokorný, lebo sa nenaučil zabúdať sám na seba a veľkoryso sa dávať do služby druhým pre lásku k Bohu.

Ľudské ohľady

Nikdy sa nedajte zadržať nijakými pokryteckými dôvodmi a podajte účinný liek. No spávajte sa pritom, ako by to bola materinská ruka, čo sa nás dotýka; s nekonečnou jemnosťou našich matiek, keď nám liečili veľké alebo malé rany utŕžené pri detských hrách a pádoch. Keď je potrebné niekoľko hodín počkať, tak sa počká; ale nikdy nie viac než je nevyhnutné, pretože konať inak by znamenalo pohodlnosť a zbabelosť, a to je niečo úplne iné ako rozvážnosť. Všetci, a zvlášť vychovávatelia, by mali zahnať strach a ranu dezinfikovať.

Je možné, že niekto ľstivo zašepká do uší tých, čo by mali liečiť a oni váhajú alebo sa vôbec nechcú zhostiť svojej úlohy. „Učiteľ, vieme, že vždy vravíš pravdu…“ (Mt 22, 16). Netrpte žiadnu ironickú chválu: tí, čo sa nesnažia usilovne dokončiť svoju povinnosť, nie sú ani učitelia — pretože neukazujú správnu cestu — a nie sú ani hodnoverní, pretože so svojou falošnou opatrnosťou vyhlasujú dodržiavanie jasných noriem za preháňanie, alebo nimi rovno pohŕdajú: normami, toľkokrát overenými životom, vekom, umením vládnuť, znalosťou ľudskej slabosti a láskou ku každej ovečke. To sú dôvody, ktoré nás nútia prejaviť záujem, hovoriť a zasahovať.

Falošných učiteľov ovláda strach, že zistia pravdu; znepokojuje ich už len samotná myšlienka na povinnosť aplikovať v danej situácii bolestnú protilátku. Nemýľte sa. V takomto postoji nie je ani rozvážnosť, ani bázeň, ani múdrosť; naopak, ich konanie je prejavom bojazlivosti, nedostatku zodpovednosti, nerozumnosti, hlúposti. Sú to tí istí, čo sa potom v panike snažia zabrániť zlu, keď už je neskoro. Zabúdajú na to, že cnosť rozvahy si vyžaduje dať radu včas a má to byťodporúčanie vychádzajúce od zrelej osobnosti, overené skúsenosťou, od človeka s nezakaleným pohľadom na problém, a s jazykom, ktorý nič nezväzuje.