Zoznam bodov

S pohľadom upretým na cieľ

Ak vám pripomínam tieto základné pravdy, je to preto, lebo vás chcem vyzvať k pozornému spytovaniu pohnútok usmerňujúcich vaše konanie, aby ste napravili, čo je treba napraviť a všetko zamerali na službu Bohu a svojim bratom ľuďom. Nezabúdajte, že Boh prešiel popri nás, s láskou na nás pohliadol a povolal svätým povolaním, nie pre naše skutky, ale zo svojho rozhodnutia a milosti, ktorú sme dostali vJežišovi Kristovi pred večnými vekmi (2 Tim 1, 9).

Očistite si úmysel, všetko robte z lásky k Bohu a s radosťou objímte svoj každodenný kríž. Opakoval som to už mnohokrát, pretože si myslím, že tieto myšlienky by mali byť vytesané do sŕdc všetkých kresťanov: ak sa nebudeme obmedzovať len na to znášať protivenstvo, ale naopak ho budeme milovať a radostne prijímať každú telesnú i duševnú bolesť, a to všetko ponúkneme Bohu ako zadosťučinenie za naše osobné hriechy i hriechy celého ľudstva, potom vás uisťujem, že toto trápenie vám nebude spôsobovať zármutok.

Potom už neponesieme len tak hocijaký kríž, ale objavíme, že je to kríž Kristov, s útechou, že sám Spasiteľ sa podujíma niesť bremeno. My len spolupracujeme ako Šimon z Cyrény, ktorý vracajúc sa z práce na svojom statku a mysliac na zaslúžený odpočinok, bol prinútený pomôcť Ježišovi niesť jeho kríž (Porov. Mk 15, 21). Pre zamilovanú dušu nie je žiadnym nešťastím dobrovoľne sa stať Kristovým Šimonom z Cyrény a ocitnúť sa tak blízko jeho bolestnému Ľudstvu, premenenému na obyčajnú trosku; naopak, prináša jej to istotu, že Boh je blízko a žehná jej voľbe.

Veľmi často sa mi mnoho ľudí s úžasom zmieňuje o radosti, ktorá vyžaruje z mojich synov v Opus Dei a ktorú prenášajú aj na druhých. Vždy mám rovnaké vysvetlenie, pretože iné ani nepoznám: dôvod ich šťastia je ten, že nemajú strach ani zo života, ani zo smrti, že sa neľakajú protivenstva, že sa každý deň snažia prežiť v duchu obeti, neustále pripravení — aj napriek vlastnej slabosti a úbohosti — zaprieť sami seba, aby ostatným ľuďom uľahčili a spríjemnili kresťanskú cestu.

Možno že až do tejto chvíle sme necítili nutnosť nasledovať Krista tak zblízka. Možno sme si neuvedomovali, že môžeme k jeho vykupiteľskej obeti pripojiť i naše malé odriekania — za naše hriechy, za hriechy ľudí všetkých čias, za zločinné pôsobenie Lucifera, ktorý sa neustále stavia proti Bohu svojím non serviam! Ako sa môžeme odvážiť pokrytecky volať: Pane, ako nesmierne ma bolia urážky zraňujúce tvoje presladké srdce, ak sa nerozhodneme zriecť nejakej maličkosti, alebo ponúknuť drobnú obeť ako chválospev na jeho Lásku? Pokánie — pravé zadosťučinenie — nás povedie cestou odovzdanosti a lásky. Odovzdanosť, aby sme napravovali, a láska, aby sme pomáhali druhým tak, ako Kristus pomohol nám.

Odteraz majte naponáhlo, aby ste milovali. Láska nám zabráni sťažovať sa a protestovať. Často síce protivenstvá znášame, no nariekame pritom, a tak okrem toho, že premrháme Božiu milosť, zväzujeme mu ruky, aby od nás mohol žiadať aj v budúcnosti. Hilarem enim datorem diligit Deus (2 Kor 9, 7), Boh miluje toho, kto dáva s radosťou; s prirodzenosťou, ktorá sa rodí v zamilovanom srdci; a nie toho, kto sa tvári, akoby mu preukazoval nejakú láskavosť.

Kresťanské povolanie, skutočnosť, že nás Pán osobne volá, nás vedie k stotožneniu sa s ním. On prišiel na zem, aby vykúpil celý svet, pretože chce, aby boli všetci ľudia spasení (1 Tim 2, 4). Niet duše, o ktorú by sa Kristus nezaujímal. Každá jedna ho predsa stála cenu jeho Krvi (Porov. 1 Pt 1, 18—19).

Pri rozjímaní o týchto pravdách mi prichádza na myseľ onen rozhovor medzi apoštolmi a Učiteľom vo chvíli pred zázračným rozmnožením chlebov. Za Ježišom prišiel veľký zástup ľudí. Náš Pán pozdvihol oči a spýtal sa Filipa: „Kde nakúpime chleba, aby sa títo najedli?“ (Jn 6, 5). Filip rýchlo počíta a potom odpovie: „Ani za dvesto denárov chleba nebude stačiť, ak sa má každému ujsť čo len kúsok“ (Jn 6, 7). Toľko peňazí nemajú: musia si pomôcť inak. Jeden z jeho učeníkov, Ondrej, brat Šimona Petra, mu povedal: „Je tu chlapec, ktorý ma päť jačmenných chlebov a dve ryby. Ale čo je to pre toľkých?!“ (Jn 6, 8—9).

Poďme s Kristom na tento božský lov. Ježiš stojí pri Genezaretskom jazere a ľudia sa na neho tlačia, lebo chcú počuť Božie slovo (Lk 5, 1). Rovnako ako dnes. Nevidíte to snáď? Túžia počuť Božie posolstvo, hoci predstierajú opak. Možno niektorí už na Kristovo učenie zabudli, iní — bez vlastnej viny — ho nikdy nepoznali a náboženstvo považujú za čosi zvláštne. Môžeme si však byť istí, že jedného dňa príde moment, keď už človek nebude vládať ďalej, keď mu už nebudú stačiť obvyklé vysvetlenia a neuspokoja ho klamstvá falošných prorokov. A hoci si to títo ľudia neuvedomujú, pociťujú túžbu utíšiť svoj nepokoj Pánovým učením.

Nechajme rozprávať sv. Lukáša: „Tu zbadal pri brehu dve lode. Rybári z nich vystúpili a prali si siete. Nastúpil na jednu z lodí, ktorá patrila Šimonovi, a poprosil ho, aby trochu odrazil od brehu. Potom si sadol a z loďky učil zástupy“ (Lk 5, 2—3). Keď skončil s vyučovaním, prikázal Petrovi: „Zatiahni na hlbinu a spustite siete na lov!“ (Lk 5, 4). Kristus je majiteľom loďky, On je ten, čo pripravuje lov: preto prišiel na svet, aby jeho bratia našli cestu slávy a lásky k Otcovi. Kresťanský apoštolát sme si nevymysleli my. My ľudia mu svojou neobratnosťou a nedostatkom viery jedine prekážame.

Šimon mu odpovedal: „Učiteľ, celú noc sme sa namáhali a nič sme nechytili“ (Lk 5, 5).Odpoveď sa zdá byť rozumná. Obvykle lovili o takom čase, ale práve vtedy bola noc neúspešná. Ako by teda mohli niečo uloviť cez deň? No Peter má vieru: „Ale na tvoje slovo spustím siete“ (Lk 5, 5). Rozhodne sa konať, ako mu Kristus poradil a s dôverou v Pánovo slovo sa dá do práce. A čo sa stane? „Len čo to urobili, chytili také množstvo rýb, až sa im siete trhali. Preto dali znamenie spoločníkom, čo boli na druhej lodi, aby im prišli pomôcť. Oni prišli a obidve loďky naplnili tak, že sa potápali“ (Lk 5, 6—7).

Keď sa Ježiš vydával so svojimi učeníkmi na more, nemyslel len na tento lov. Preto keď sa Peter vrhá k jeho nohám a pokorne vyznáva: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny,“ náš Pán mu odpovedá: „Neboj sa, odteraz budeš loviť už ľudí“ (Lk 5, 8, 10). Ani pri tomto novom love nebude chýbať všetka Božia účinnosť: apoštoli sa stanú nástrojmi veľkých zázrakov, aj napriek ich osobným nedostatkom.

Existuje jedna ľudská i nadprirodzená schopnosť, o ktorej neprestajne kážem a ktorú náš Otec Boh vkladá do rúk svojim deťom: Je to schopnosť mať účasť na Kristovom vykupiteľskom diele. Napĺňa ma radosťou, keď toto učenie nachádzam aj v textoch Cirkevných otcov. Svätý Gregor Veľký píše: „ Kresťania odstraňujú hady, keď nabádaním k dobrému vykoreňujú zlo zo sŕdc druhých ľudí… Používame vkladanie rúk na chorých, keď si všimneme, že náš blížny poľavuje v konaní dobra; ponúkneme mu najrozmanitejším spôsobom pomoc a posilníme ho vlastným príkladom. Tieto zázraky sú o to väčšie, že k nim dochádza v duchovnej oblasti, že prinášajú život nie telu, ale duši. Takisto aj vy, ak budete mať vieru, budete s Božou pomocou také zázraky konať “ (Sv. Gregor Veľký, Homiliae in Evangelia, 29, 4 (PL 76, 1215—1216).

Boh chce, aby boli všetci spasení. To je výzva, no je to i zodpovednosť, ktorá závisí od každého z nás. Cirkev nie je útočiskom pre niekoľkých privilegovaných. „ Vari je Cirkvou iba nepatrná čiastočka zeme? Cirkvou je celý svet “ (Sv. Augustín, Enarrationes in Psalmos, 21, 2, 26 (PL 36, 177). To vraví sv. Augustín a dodáva: „ Kamkoľvek pôjdeš, nájdeš tam Krista. Dostal si do dedičstva všetky končiny zeme, poď, vládni nad nimi so mnou “ (Sv. Augustín, Enarrationes in Psalmos, 21, 2, 30 (PL 36, 180). Spomínate si, ako to bolo s tými sieťami? Boli plné, až pretekali, viac rýb sa do nich už nevošlo. Boh túžobne čaká, že sa jeho dom naplní (Porov. Lk 14, 23), je to Otec a má rád svoje deti pri sebe.