Radostné tajomstvá

Priateľ môj, nezabúdaj, že sme deti. Žena s ľúbezným menom Mária je pohrúžená do modlitby. Ty môžeš byť v tomto dome tým, čím chceš: priateľom, služobníkom, zvedavcom, susedom… Ja sa tu neodvažujem byť absolútne ničím. Skryjem sa za teba a s úžasom pozorujem scénu: Archanjel zvestuje svoje posolstvo… „Quomodo fiet istud, quoniam virum non cognosco?“ - Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám? (Lk 1, 34)

Hlas našej Matky mi ako protiklad pripomína všetku nečistotu ľudí… aj moju.

Ako teraz nenávidím všetku túto biednu pozemskú úbohosť!… Aké predsavzatia!

„Fiat mihi secundum verbum tuum.“ - Nech sa mi stane podľa tvojho slova (Lk 1, 38). Pri čarovnom znení tejto panenskej odpovede sa Slovo stalo telom.

Prvý desiatok sa blíži ku koncu… ešte mi ostáva čas povedať môjmu Bohu skôr ako každý iný smrteľník: Ježiš, milujem Ťa.

Otče nás. Zdravas Mária. Sláva Otcu

Teraz, moje dieťa, môj priateľ, už vieš, ako si máš počínať. Radostne sprevádzaj Jozefa a Máriu… a vypočuješ si príbeh domu Dávidovho: Budeš počuť hovoriť o Alžbete a Zachariášovi, budeš dojatý Jozefovou čistou láskou, a vždy, keď sa zmienia o dieťati, ktoré sa má narodiť v Betleheme, tvoje srdce sa rozbúši.

Ponáhľame sa do istého judejského mesta v hornatom kraji (Lk 1, 39). Sme tu. — Je to dom, kde sa narodí Ján Krstiteľ. — Alžbeta plná vďačnosti s jasotom víta Matku svojho Vykupiteľa: Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života! - Čím som si zaslúžila, že Matka môjho Pána prichádza ku mne? (Lk 1, 42—43)

Krstiteľ v jej lone sa zachvel… (Lk 1, 41) —Máriina pokora sa rozleje v Magnificat… A ty aj ja, čo sme — čo sme boli pyšní, sľubujeme byť pokorní.

Otče nás. Zdravas Mária. Sláva Otcu

Cisár Augustus vydal rozkaz vykonať súpis ľudu na celom svete. Každý sa musel vybrať do svojho rodného mesta. — Pretože Jozef pochádzal z domu a rodu Dávidovho, vybral sa aj on spolu s Máriou z galilejského mesta Nazaret do Judej, do mesta, ktoré sa volá Betlehem (porov. Lk 2, 1—5).

A v Betleheme sa narodil náš Boh: Ježiš Kristus! — V maštali — lebo v hostinci nebolo miesto. — A jeho matka ho zavinula do plienok a uložila do jasieľ (Lk 2, 7).

Zima. — Chudoba. — Som malý Jozefov služobník. — Aký dobrý je Jozef! — Správa sa ku mne ako k synovi. — A dokonca mi nezazlieva, keď beriem dieťa do náručia a som s ním hodiny a hodiny, hovoriac mu sladké a vrúcne slová!

A bozkám ho — bozkaj ho tiež — kolíšem ho v náručí, spievam mu a nazývam ho Kráľ, Láska, môj Boh, môj jediný, moje všetko!… Aké ľúbezné je dieťa… a aký krátky tento desiatok!

Otče nás. Zdravas Mária. Sláva Otcu

Keď sa podľa Mojžišovho zákona naplnili dni matkinho očisťovania, museli ísť s dieťaťom do Jeruzalema, aby ho predstavili Pánovi (Lk 2, 22).

A tentoraz si to ty, priateľ môj, čo nesieš kôš s hrdličkami. Chápeš to? — Ona, nepoškvrnená, sa podriaďuje zákonu, ako keby potrebovala očistenie.

Či ťa tento príklad nenaučí, hlúpe dieťa, plniť aj za cenu všetkých osobných obetí svätý zákon Boží?

Očistiť sa! Ty a ja, my naozaj potrebujeme očistu! — Odčiňovať, a ešte viac ako odčiňovanie: Lásku, Lásku, ktorá ako rozpálené železo spaľuje v našej duši nános špiny, ktorá ako oheň zapáli naše stvrdnuté srdcia v božských plameňoch.

Spravodlivý a bohabojný muž prišiel z vnuknutia Ducha Svätého do chrámu. Bolo mu zjavené, že neumrie, pokým neuvidí Krista. Vzal Mesiáša do náručia a povedal: Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova… lebo moje oči uvideli Spasiteľa (Lk 2, 25—30).

Otče nás. Zdravas Mária. Sláva Otcu

Kde Je Ježiš? Mária, to dieťa!… kde Je?

Mária plače. — Nadarmo sme pobehúvali, ty a ja, od jednej skupiny k druhej, od jedného sprievodu k ďalšiemu: Nevideli ho. Jozef sa darmo usiluje zadržať plač — teraz plače aj on… a ty… a ja… plačeme.

Ja, pretože som také neokrôchané stvorenie, usmrkaný roním more sĺz a volám k nebu a k zemi a ľutujem ten čas, keď som ho svojou vinou stratil a neplakal som.

Ježiš, kiež by som ťa už nikdy nestratil… Nás spájajú nešťastie a bolesť tak, ako nás spojil hriech, a z hĺbky duše vychádzajú vzdychy plné skrúšenosti a také vrúcne slová, aké nijaké pero nemôže a ani nesmie napísať.

A aká útecha, aká radosť nájsť znovu Ježiša — po troch dňoch neprítomnosti —, ako sa zhovára s učiteľmi Izraela (Lk 2, 46), a v tvojej i mojej duši ostáva hlboko vrytá povinnosť opustiť dom a rodinu, aby sme mohli slúžiť svojmu nebeskému Otcovi.

Otče nás. Zdravas Mária. Sláva Otcu