Pokoj Božích detí

Možno budete namietať: lenže ako málo je tých, čo chcú niečo také počúvať, a nieto ešte aj uskutočňovať. Áno, uvedomujem si to: sloboda je silná a zdravá rastlina, ktorá sa ťažko ujíma medzi kameňmi, v tŕní a na cestách pošliapaných ľuďmi (Lk 8, 5-7). Veď nám to už bolo oznámené dávno predtým, ako Kristus prišiel na zem.

Spomeňte si na druhý žalm: Prečo sa búria pohania? Prečo národy snujú plány daromné? Povstávajú pozemskí králi a vladári sa spolčujú proti Pánovi a proti jeho pomazanému (Ž 2, 1-2). Vidíte? Nič nového. Stavali sa voči Kristovi ešte skôr ako sa narodil; stavali sa proti nemu vtedy, keď jeho nohy pokojne premeriavali palestínske cesty; prenasledovali ho aj potom a prenasledujú ho aj dnes, keď útočia na údy jeho mystického, kráľovského Tela. Prečo toľká nenávisť, toľko hrubého výsmechu z belostnej prostoty, prečo to všeobecné potlačovanie slobody svedomia?

Rozbime ich okovy a ich jarmo zhoďme zo seba! (Ž 2, 3). Lámu príjemné jarmo, zhadzujú zo seba bremeno, vznešené bremeno svätosti a spravodlivosti, milosti, lásky a pokoja. Besnejú proti láske, vysmievajú sa z bezbrannej dobroty Boha, ktorý odmieta zvolať pluky anjelov na svoju obranu (Porov. Jn 18, 36; Mt 26, 52-54). Keby náš Pán pristúpil na kompromis, keby obetoval zopár nevinných, aby uspokojil väčšinu vinníkov, potom by s ním aj hádam dospeli k nejakej dohode. Lenže Božia logika takto nefunguje. Náš Otec je skutočným otcom a je ochotný odpustiť hoc aj tisícom ľudí páchajúcich zlo, ak nájde aspoň desať spravodlivých (Porov. Gn 18, 32). Tí, ktorých ženie nenávisť, nemôžu pochopiť takéto milosrdenstvo a len sa utvrdzujú vo svojej zdanlivej pozemskej beztrestnosti, živiac sa nespravodlivosťou.

Ten, čo na nebesiach prebýva, sa im vysmieva; Pán ich privedie na posmech. Raz na nich rozhorčene zavolá a svojím hnevom ich vydesí (Ž 2, 4-5). Aký oprávnený je Boží hnev, aké spravodlivé je jeho rozhorčenie, a aká veľká je jeho zhovievavosť!

Veď ja som ustanovil svojho kráľa na svojom svätom vrchu Sione! Zvestujem Pánovo rozhodnutie: Pán mi povedal: „Ty si môj Syn. Ja som ťa dnes splodil (Ž 2, 6-7)“. Milosrdenstvo Boha Otca nám dalo za kráľa jeho Syna. Keď hrozí, zároveň sa roznežňuje; dáva nám na vedomie svoj hnev, ale odovzdáva nám svoju lásku. Ty si môj syn — obracia sa na Krista a obracia sa na teba i na mňa, ak sa rozhodneme byť alter Christus, ipse Christus.

Slovami nie je možné vyjadriť pocity srdca rozochveného Božou dobrotou. Vraví nám: Ty si môj syn. Nie nejaký cudzí človek, ani sluha, s ktorým sa dobre zaobchádza, ani priateľ — už to by znamenalo veľa. Syn! Dovoľuje nám, aby sme vzťah s ním prežívali so synovskou zbožnosťou, a dokonca si dovolím povedať, že aj s bezostyšnosťou dieťaťa, ktorému Otec nie je schopný nič odoprieť.