Zoznam bodov

Viac získava ten, kto „obťažuje“ stojac bližšie… A preto, priblíž sa k Bohu: snaž sa byť svätým.

Rád prirovnávam vnútorný život k oblečeniu, k svadobnému odevu, o ktorom hovorí Evanjelium. Tkanina sa skladá z každého jedného zvyku alebo praktiky zbožnosti, ktoré jej ako vlákna dodávajú pevnosť. A tak, ako sa oblek aj jednou trhlinou znehodnotí, hoci by bol celkovo v dobrom stave, tak aj tvoj vnútorný život, hoci sa modlíš a pracuješ…, no nemáš ducha kajúcnosti — alebo naopak —, je, aby som to tak povedal, v neporiadku.

Som zvedavý, kedy si už konečne uvedomíš, že tvoja jediná možná cesta je vážne sa usilovať o svätosť?! Rozhodni sa — bez urážky — brať Boha vážne. Tá tvoja ľahkovážnosť, keď s ňou nebudeš bojovať, sa môže zmeniť na smutný rúhavý výsmech.

Niekedy dovolíš, aby sa prejavila tvoja zlá povaha, ktorá pri nejednej príležitosti vystupuje na povrch s nečakanou tvrdosťou. Inokedy sa zase nesnažíš pripraviť svoje srdce i rozum tak, aby boli príjemným príbytkom Najsvätejšej Trojice… A stále… zostávaš trochu ďaleko od Ježiša, ktorého málo poznáš… — Takto nikdy nedosiahneš vnútorný život.

„Iesus Christus, perfectus Deus, perfectus Homo“ — Ježiš Kristus, dokonalý Boh a dokonalý človek. Mnoho kresťanov, čo nasledujú Krista, je uchvátených jeho božstvom, ale zabúdajú naňho ako na Človeka… a zlyhávajú v uskutočňovaní nadprirodzených cností — i napriek všetkému vonkajšiemu balastu nábožnosti — pretože nerobia nič preto, aby získali obyčajné ľudské cnosti.

Liek na všetko: osobná svätosť! — Preto boli svätí takí plní pokoja, sily, radosti, istoty…

Až doteraz si nechápal posolstvo, ktoré my kresťania prinášame ostatným ľuďom: skrytú nádheru vnútorného života. Aký nový svet pred nimi otváraš!

Koľko nových vecí si odhalil! — Predsa si však niekedy trochu naivný a myslíš si, že si už všetko videl, všetkému rozumieš… Potom sa však svojimi rukami dotkneš jedinečného a nesmierneho bohatstva pokladov Pána, ktorý ti bude vždy ukazovať „nové veci“, keď ty budeš odpovedať s jemnosťou a láskou. A tak pochopíš, že si na začiatku cesty, pretože svätosť spočíva v zjednotení sa s Bohom, s naším Bohom, ktorý je nekonečný, nevyčerpateľný.

Láskou sa pochopia „Božie veci“ viac ako štúdiom. Preto musíš pracovať, študovať, prijať chorobu, byť striedmym… všetko s láskou!

Otázka pri tvojom dennom spytovaní svedomia: nechal som uplynúť nejakú hodinu, v ktorej som sa neprihovoril môjmu Bohu Otcovi?… Rozprával som sa s Ním so synovskou láskou? — Dokážeš to!

Nebudeme sa klamať… — Boh nie je nijaký tieň, vzdialená bytosť, ktorá nás stvorí a potom nás opustí; nie je ani pán, čo odchádza a už sa nevráti. Hoci ho nevnímame našimi zmyslami, jeho existencia je oveľa skutočnejšia než všetky reality, ktorých sa dotýkame a ktoré vidíme. Boh je tu, s nami, prítomný, živý: vidí nás, počuje, riadi nás a pozoruje aj naše najmenšie skutky, naše najskrytejšie úmysly. Veríme tomu…, ale žijeme, akoby Boh neexistoval! Pretože mu nevenujeme ani jedinú myšlienku, ani jediné slovo; pretože ho neposlúchame, ani sa neusilujeme ovládať naše vášne; pretože mu neprejavujeme lásku, ani mu neprinášame zadosťučinenie… — Chceme aj naďalej žiť s vierou, ktorá je mŕtva?

Keby si žil v Božej prítomnosti, koľkým „nenapraviteľným“ situáciám by si predišiel.

Šťastné a blažené duše, ktoré keď počujú Ježiša — a On k nám hovorí neustále —, ihneď ho spoznávajú ako Cestu, Pravdu a Život! — Dobre vieš, že keď nám takéto šťastie uniká, je to preto, že nám chýbalo odhodlanie nasledovať ho.

Znova si pocítil Krista veľmi blízko. — A znova si pochopil, že máš všetko robiť len pre Neho.

Priblíž sa viac k Pánovi…, viac! — Kým sa nestane tvojím Priateľom, tvojím Dôverníkom, tvojím Sprievodcom.

Každým dňom sa cítiš hlbšie ponorený v Bohu…, vravíš mi. — Každým dňom budeš teda bližšie k svojim bratom.

Ak si doteraz, predtým, než si ho spoznal, chcel bežať životom s otvorenými očami, aby ti nič neuniklo… Tak od tejto chvíle… bež s jasným pohľadom!, aby si s Ním videl to, čo ťa skutočne zaujíma.

Tam, kde je vnútorný život, sa duša s každou ťažkosťou utieka k Bohu s takou spontánnosťou, s akou krv prúdi k rane.

„Toto je moje telo…“ Ježiš sa obetoval a skryl sa pod spôsobom chleba. Teraz je tam prítomný so svojím Telom a svojou Krvou, so svoju Dušou a svojím Božstvom: rovnako ako v deň, keď Tomáš vložil prsty do jeho slávnych rán. Koľkokrát však ty prechádzaš okolo a nemáš pre Neho ani krátky pozdrav zo slušnosti, ako to robíš, keď stretneš ktoréhokoľvek známeho. — Máš omnoho menšiu vieru než Tomáš!

Predstav si, že by kvôli tomu, aby si sa ty dostal na slobodu, uväznili tvojho najlepšieho priateľa: či by si sa nesnažil ísť ho navštíviť, aspoň chvíľu sa s ním rozprávať, priniesť mu darček, teplo priateľstva, útechu?… A keby ti rozhovor s väzňom mal poslúžiť na to, že by ťa uchránil od zlého a poskytol ti dobro… nevykonal by si ho? A keby namiesto tvojho priateľa išlo o tvojho vlastného otca či brata? — Nuž teda?!

Ježiš zostal v Najsvätejšej Sviatosti pre nás! Aby nám zostával po boku, aby nás podopieral, aby nás sprevádzal. — A lásku možno oplatiť len láskou. — Ako by sme teda denne neprichádzali k Svätostánku, hoci by to bolo iba na pár minút, aby sme ho pozdravili a prejavili mu našu lásku detí a bratov?

Nevidel si niekedy podobnú scénu? — Stojí tu nejaký seržant alebo nie veľmi významný podporučík… blíži sa k nemu urastený vojak s neporovnateľne lepším výzorom než majú dôstojníci, a predsa nechýba pozdrav ani odpoveď naň. Uvažuj nad tým kontrastom: zo Svätostánku kostola blíži sa k tebe Kristus — dokonalý Boh a dokonalý človek —, ktorý za teba zomrel na kríži a ktorý ti dáva všetky dobrá, čo potrebuješ… A ty prechádzaš popri Ňom bez povšimnutia.

Začal si so svojou každodennou návštevou Sviatosti oltárnej… — Nečudujem sa, že mi hovoríš: začínam bláznivo milovať svetlo pred Svätostánkom.

Nech ani jeden deň nechýba: „Ježišu, milujem ťa“ a — prinajmenšom — jedno duchovné sväté prijímanie, ako zadosťučinenie za všetky zneuctenia a svätokrádeže, ktoré On znáša, aby mohol byť s nami.