Zoznam bodov

Pán potrebuje pevné a odvážne duše, ktoré by sa nezmierovali s priemernosťou a rozhodným krokom by prenikali do každého prostredia.

Mierny a vyrovnaný charakter, nezlomná vôľa, hlboká viera a vrúcna zbožnosť: to sú nevyhnutné charakteristiky Božieho dieťaťa.

Boh môže Abrahámovi vzbudiť deti aj z týchto kameňov. Musíme sa však snažiť, aby kameň nebol drobivý. Zo solídneho, hoci aj neforemného kameňa možno ľahšie vykresať nádherný stĺp.

Apoštol nesmie uviaznuť v pasci priemernosti. Boh ho volá, aby sa stal nositeľom ľudskosti a hlásateľom večnej novoty Božieho posolstva. — Preto je potrebné, aby sa duša apoštola dlho, trpezlivo a hrdinsky formovala.

Každý deň objavujem vo svojom vnútri nové veci, vravíš mi… A ja ti odpovedám: teraz sa začínaš spoznávať. Keď naozaj milujeme…, vždy nájdeme drobnosti, v ktorých môžeme milovať ešte viac.

Bolo by smutné, keby si niekto podľa správania sa katolíkov v spoločenskom živote urobil záver, že sú zastrašení a niekedy strácajú hlavu. Nemožno zabúdať, že náš Učiteľ bol — je! - „perfectus Homo“ — dokonalým človekom.

Keď ti Pán dal nejakú dobrú vlastnosť — alebo schopnosť — nie je to preto, aby si sa ňou kochal alebo vystatoval, ale aby si ju rozvíjal s láskou v službe blížnemu. — A kedy nájdeš lepšiu príležitosť slúžiť ako teraz, keď žiješ spoločne s toľkými dušami, ktoré s tebou zdieľajú rovnaký ideál?

Ako sa možno pri nátlaku a vplyve materialistického a hedonistického sveta bez viery dožadovať slobody myslieť a konať ináč ako „oni?“… — Božie dieťa sa nemusí dožadovať takej slobody, pretože nám ju raz a navždy vydobyl Kristus: musí ju však brániť a prejavovať v každom prostredí. Iba tak „oni“ pochopia, že naša sloboda nie je zotročená prostredím.

Tvoji príbuzní, tvoji kolegovia, tvoji priatelia vidia u teba zmenu a uvedomujú si, že to nie je len momentálna premena, že už nie si ten istý. — Nerob si starosti, napreduj ďalej! Plní sa apoštolovo „vivit vero in me Christus“ — ale vo mne žije Kristus.

Váž si tých, čo ti dokážu povedať nie. Okrem toho ich ešte požiadaj, aby ti svoje zamietnutie odôvodnili, aby si sa poučil…, alebo napravil.

Predtým si bol pesimista, nerozhodný a apatický. Teraz si sa úplne zmenil: cítiš sa byť odvážny, optimistický, istý sám sebou…, pretože si sa napokon rozhodol hľadať svoju oporu len v Bohu.

Smutná je situácia človeka s vynikajúcimi ľudskými cnosťami, ale pritom s absolútnym nedostatkom nadprirodzeného pohľadu: pretože tie cnosti bude totiž veľmi ľahko používať len na svoju súkromné ciele. — Rozjímaj nad tým.

Plníš náročný životný plán: zavčasu vstávaš, modlíš sa, pristupuješ k sviatostiam, veľa pracuješ alebo študuješ, si striedmy, umŕtvuješ sa… pritom však cítiš, že ti niečo chýba! Vezmi si do svojho rozhovoru s Bohom túto úvahu: keďže svätosť — boj o jej získanie — je plnosťou lásky, musíš prehodnotiť svoju lásku k Bohu a skrze ňu, aj svoju lásku k ostatným. Možno potom odhalíš vo svojej duši skryté veľké chyby, proti ktorým si doteraz ani nebojoval: nie si dobrým synom, dobrým bratom, dobrým spoločníkom, dobrým priateľom, dobrým kolegom; a keďže nezriadene miluješ „svoju svätosť“, závidíš iným. „Obetuješ sa“ v mnohých „osobných“ maličkostiach, a preto ľpieš na svojom ja, na svojej osobe, a v podstate nežiješ ani pre Boha, ani pre ostatných: ale len pre seba.

Na to, aby človek napredoval v duchovnom živote a v apoštoláte, nie je natoľko potrebná citová zbožnosť, ako rozhodná a veľkorysá ochota vôle plniť Božie požiadavky.

Bez Pána nemôžeš urobiť ani jeden bezpečný krok. — Táto istota, že potrebuješ jeho pomoc, ťa privedie k tesnejšiemu primknutiu sa k Nemu, s pevnou a vytrvalou dôverou plnou radosti a pokoja, hoci bola cesta drsná a strmá.

Všimni si veľký rozdiel medzi prirodzeným a nadprirodzeným spôsobom konania. V prvom prípade sa začína dobre, ale potom sa v rozmachu povoľuje. V druhom prípade sa tiež začína dobre…, ale potom nastupuje snaha pokračovať ešte lepšie.

Nie je zlé správať sa dobre zo šľachetných ľudských pohnútok. — Ale… aký je to rozdiel, keď „určujú smer“ tie nadprirodzené!

Keď priateľ videl takú radosť pri ťažkej práci, spýtal sa: „Ale či sa všetky tieto úlohy robia z nadšenia?” — A odpovedali mu s radosťou a pokojom: „Z nadšenia? To by sme si dali!“ „Per Dominum Nostrum Iesum Christum!“ — pre Nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás neustále očakáva.

Svet potrebuje, aby sme zobudili ospalých, aby sme povzbudili nesmelých, aby sme usmernili poblúdených; jedným slovom, aby sme ich zapojili do Kristových radov a aby sa nepremárnila toľká energia.

Možno aj pre teba bude vhodná nadprirodzená pomôcka — jemnosť oddanej lásky — ktorú si pri rozličných náročných požiadavkách opakovala jedna Božia duša: „Už je čas, aby si sa naozaj rozhodol urobiť niečo, čo stojí za to.“

Akú kresťanskú dokonalosť sa snažíš dosiahnuť, keď sa správaš vždy podľa svojich rozmarov, podľa toho, „čo sa ti páči?…“ Dôsledkom všetkých tvojich chýb, proti ktorým nebojuješ, budú logicky vytrvalé zlé činy. A tvoja vôľa — nezocelená vytrvalým bojom — ti bude na nič, keď sa dostaneš do ťažkej situácie.

Vonkajšok pôsobí dojmom energie a sily. — Ale koľko slabosti a nedostatku vôle je vo vnútri! — Pevne sa rozhodni, aby sa tvoje cnosti nezmenili na masku, ale na návyky, ktoré budú svedčiť o tvojom charaktere.

„Poznám také ženy a mužov, čo nemajú ani silu požiadať o pomoc“, vravíš mi znechutený a zarmútený. — Nebuď voči nim ľahostajný; tvoja vôľa zachrániť seba aj ich môže byť východiskovým bodom ich obrátenia. Okrem toho, keď si to premyslíš, priznáš, že aj tebe raz bola podaná pomocná ruka.

Slabosi, ktorí nariekajú nad tisícimi smiešnymi drobnosťami, sa nedokážu obetovať v každodenných maličkostiach pre Ježiša… a už vôbec nie pre ostatných. Aká hanba, keby si sa ty — tak tvrdý a náročný k ostatným! — správal pri každodennej práci tak slabošsky!