Zoznam bodov

Božie deti. — Nositelia jediného plameňa schopného osvetliť cesty ľudí na zemi, jediného svetla, v ktorom nikdy nebude tieňa, šera, tmy. — Pán nás používa ako pochodne, aby naše svetlo jasne žiarilo… Je na nás, aby mnohí neuviazli v temnotách, ale aby kráčali po cestách, ktoré vedú do večného života.

Boh je môj Otec! — Ak nad tým budeš rozjímať, nikdy neopustíš túto úvahu, plnú útechy. — Ježiš je môj verný priateľ! (ďalší staronový objav), ktorý ma miluje celou božskou bláznivosťou svojho srdca. — Duch Svätý je môj Utešiteľ! Sprevádza ma na všetkých cestách. — Dobre sa nad tým zamysli. — Patríš Bohu… a Boh patrí tebe.

Otče môj — s dôverou ho tak oslovuj —, ktorý si na nebesiach, zhliadni na mňa s milosrdnou láskou a urob, čo ti prináleží. — Obmäkči moje bronzové srdce a roznieť ho, rozpáľ a očisti moje nekajúce telo, naplň môj rozum nadprirodzeným svetlom a daj, aby môj jazyk ohlasoval Kristovu lásku a slávu.

Kristus, ktorý vystúpil na kríž s otvoreným náručím v geste večného veľkňaza, počíta s nami — ktorí nie sme ničím! — aby „všetkých“ ľudí obdaroval plodmi svojho Vykúpenia.

Pane, sme spokojní v tvojich zranených rukách. Mocne nás zovri, stisni nás!, aby sme sa zbavili všetkej pozemskej biedy, aby sme sa očistili, aby sme sa roznietili, aby sme cítili, že sme napojení tvojou krvou! — A potom nás hoď ďaleko, ďaleko! na pole, hladných po žatve, po stále plodnejšom rozsievaní z lásky k tebe.

Neboj sa, neľakaj sa, nedaj sa zmiasť ani viesť falošnou rozvahou. Volanie splniť Božiu vôľu — ako aj povolanie — prichádzajú náhle ako u Apoštolov: stretnúť Krista a nasledovať jeho volanie… — Ani jeden z nich nezaváhal: spoznať Krista a nasledovať ho bolo pre nich to isté.

Nadišiel nám deň spásy, večnosti. Opäť počuť píšťalku božského Pastiera, jeho láskavé slová: „Vocavi te nomine tuo“ — po mene som ťa zavolal. — Oslovuje nás menom, ako naša matka. Ba ešte viac: dôverným, rodinným menom. — Tam, vnútri duše nás volá a my máme odpovedať: „Ecce ego, quia vocasti me“ — tu som, lebo si ma volal, rozhodnutý, že tentokrát čas neprejde ako voda, ktorá bez stopy steká po okruhliakoch.

Ži v Kristovej blízkosti! Musíš byť v Evanjeliu ako ďalšia osoba navyše, žiť spolu s Petrom, Jánom, Ondrejom… pretože aj Kristus žije teraz: „Iesus Christus, heri et hodie, ipse et in saecula!“ — Ježiš Kristus žije! Včera i dnes: vždy ten istý, naveky!

Pane, nech sú tvoje deti ako rozžeravené uhlie, ktorého plamene z diaľky nevidieť. Ako rozžeravené uhlie zapaľujúce prvé iskry v srdciach, ktoré stretne… — Ty tieto iskry roznietiš na požiar: tvoji anjeli — viem to, videl som to — vedia veľmi dobre rozdúchavať tlejúci oheň v srdciach ľudí… a srdce bez popola nemôže nepatriť Tebe.

S úžasom a vďakou mysli na to, čo hovorí Duch Svätý: „Elegit nos ante mundi constitutionem“ — vyvolil si nás ešte pred stvorením sveta, — „ut essemus sancti in conspectu eius!,“ aby sme v jeho prítomnosti boli svätí. — Byť svätým nie je ľahké, ale nie je to ani také ťažké. Byť svätým znamená byť dobrým kresťanom: podobať sa Kristovi. Kto sa najviac podobá Kristovi, ten je väčším kresťanom, viac Kristom, svätejší. — A aké máme prostriedky? — Tie isté, aké mali prví kresťania, ktorí Ježiša videli alebo ho poznali z rozprávania Apoštolov či Evanjelistov.

Tak veľa Bohu Otcovi dlhuješ! Dal ti bytie, rozum, vôľu…; udelil ti milosť: Ducha Svätého; Ježiša v Hostii; Božie synovstvo; Najsvätejšiu Pannu, Matku Božiu i našu Matku; dáva ti možnosť zúčastňovať sa na svätej omši, odpúšťa ti hriechy, toľkokrát ti odpúšťa! Dal ti nespočetné dary, niektoré aj mimoriadne… — Dieťa moje, povedz mi: ako na to všetko odpovedáš? Ako odpovieš teraz?

Neviem, ako to pociťuješ ty…, ale ja cítim potrebu zdôveriť sa ti so svojím vnútorným pohnutím, potom, ako som si prečítal slová proroka Izaiáša: „Ego vocavi te nomine tuo, meus es tu!“ — Po mene som ťa zavolal, priviedol som ťa do svojej Cirkvi, si môj! Kto to kedy videl, aby mi Boh hovoril, že som jeho!? Človek sa môže od lásky aj zblázniť!

Ježišu…, posilňuj naše duše, vyrovnávaj nám cestu… a predovšetkým, opoj nás Láskou! Premeň nás na živé fakle, ktoré zapália zem božským ohňom, ktorý si ty priniesol.

Priblížiť sa o niečo viac k Bohu znamená byť otvorený novému obráteniu, novej náprave, pozorne počúvať jeho vnuknutia — sväté túžby, ktorým dáva rásť v našich dušiach — a uskutočňovať ich.

Na čo si pyšný? — Veď všetko, čo ťa pobáda k činnosti, je od Neho. Vyvoď si z toho dôsledky.

Aký rešpekt, akú úctu, akú lásku by sme mali pociťovať ku každej duši, keď si pomyslíme, že Boh ju miluje ako niečo svoje!

Túžba: kiežby sme chceli využiť dni, ktoré nám Pán dáva, iba na to, aby sme mu robili radosť!

Želám si, aby si sa správal podobne ako Peter a Ján: vlož do svojej modlitby, rozhovoru s Ježišom, potreby svojich priateľov, spolupracovníkov… aby si im potom svojím príkladom mohol povedať: „Respice in nos!“ — Pozri sa na mňa!

Keď niekoho veľmi milujeme, chceli by sme o ňom vedieť všetko. — Rozjímaj o tom: cítiš hlad po poznaní Krista? Lebo práve v tejto miere ho miluješ.

Klamú — alebo sa mýlia tí, čo tvrdia, že my kňazi sme osamotení: sme menej osamotení ako ktokoľvek iný, lebo sme v neustálej spoločnosti Pána, s ktorým by sme mali byť v nepretržitom kontakte. — Sme zamilovaní do Lásky, do stvoriteľa Lásky!

Vidím sa ako malé a slabé vtáča, navyknuté len preletúvať zo stromu na strom; niekedy možno na balkón na treťom poschodí… Jedného dňa dostal vtáčik odvahu vyletieť až na strechu skromného domu, ktorý nebol práve mrakodrapom… — Vtom priletel orol a schytil vtáča, ktoré pokladal za orlie mláďa; držiac ho v mocných pazúroch vtáča s ním vystupuje do výšok, ponad hory a zasnežené vrcholky, až nad biele a ružové oblaky, ešte vyššie, až pozerá priamo do slnka… A potom orol vtáča pustil a povedal mu: a teraz leť!… — Pane, nech už nikdy nepoletujem len nízko nad zemou, nech som vždy ožiarený lúčmi božského slnka — Krista v Eucharistii!, nech sa môj let neskončí skôr, ako nájdem pokoj tvojho srdca!

Takto končil modlitbu náš priateľ: „Milujem vôľu svojho Boha, a preto sa mu úplne odovzdám, nech ma vedie ako On chce a kadiaľ On chce“.

Pros Otca, Syna a Ducha Svätého a svoju nebeskú Matku, aby ti umožnili spoznať sa a zaplakať nad tým množstvom nečistých vecí, čo tebou prešli a zanechali za sebou takú veľkú stopu… — A bez zatvárania očí pred svojou úbohosťou mu povedz: Ježišu, daj mi lásku, ktorá bude ako očisťujúci oheň, kde moje úbohé telo, moje úbohé srdce a moja úbohá duša zhoria a očistia sa od všetkých pozemských bied… A keď už budem vyprázdnený od seba samého, naplň ma sebou: nech už nelipnem na ničom tu dolu; nech ma už navždy drží iba Láska.

Neželaj si pre seba nič, ani dobré, ani zlé: želaj si iba to, čo pre teba chce Boh. — Nech je ako chce, všetko, čo prichádza z Božích rúk, aj keby sa to ľudským očiam javilo byť zlé, tebe sa to s Pánovou pomocou bude zdať dobré, veľmi dobré! A so zakaždým silnejším presvedčením budeš hovoriť: „Et in tribulatione mea dilatasti me…, et calix tuus inebrians, quam praeclarus est!“ — Jasal som v tvŕdzi…, aký nádherný je tvoj kalich, z ktorého sa nasycuje celá moja bytosť!