Zoznam bodov

Ježiš Kristus, dokonalý Boh a dokonalý človek

Boží Syn na seba vzal ľudské telo a je perfectus Deus, perfectus homo — dokonalý Boh a dokonalý človek (Symbolum „Quicumque“). V tomto tajomstve je niečo, čo by malo v kresťanoch vzbudzovať svätý nepokoj. I dnes prežívam rovnaké dojatie ako vtedy a túžim sa vrátiť do Loreta. V myšlienkach tam zalietam, aby som znovu prežíval roky Ježišovho detstva, keď si opakujem a rozjímam nad slovami: Hic Verbum caro factum est.

Iesus Christus, Deus Homo — Ježiš Kristus, Bohočlovek. Je to jeden z magnalia Dei — veľkých Božích skutkov (Sk 2, 11), čo má byť témou nášho rozjímania a nášho vzdávania vďaky Pánovi, ktorý prišiel na zem priniesť pokoj ľuďom dobrej vôle (Lk 2, 14). Všetkým ľuďom, túžiacim spojiť svoju vôľu s dobrou Božou vôľou — nielen bohatým a nielen chudobným; všetkým ľuďom, všetkým bratom! Lebo v Ježišovi sme si všetci bratia, Božie deti, Kristovi bratia: a jeho Matka je i našou Matkou.

Na zemi jestvuje len jedna rasa, a to rasa Božích detí. Všetci máme hovoriť tým istým jazykom, ktorý nás učí náš nebeský Otec: jazykom dialógu Ježiša so svojím Otcom, jazykom srdca i rozumu, jazykom, ktorý teraz používate vo svojej modlitbe. Je to jazyk kontemplatívnych duší, ľudí, ktorí sú duchovní, pretože si uvedomujú skutočnosť svojho Božieho detstva. Je to jazyk, ktorý sa prejavuje v nespočetných podnetoch vôle, v jasnom svetle pre myseľ, v poryvoch srdca, v rozhodnutiach viesť bezúhonný život naplnený dobrom, spokojnosťou a pokojom.

Zahľaďme sa na Dieťa v jasliach, na našu lásku, v kolíske. Mali by sme sa naňho pozerať uvedomujúc si, že stojíme pred tajomstvom. Toto tajomstvo je nevyhnutné prijať vierou a skrze vieru aj prehlbovať jeho obsah. K tomu potrebujeme pokornú dispozíciu kresťanskej duše: nechcieť prispôsobovať Božiu veľkosť našim úbohým predstavám a ľudským vysvetleniam, ale uznať, že toto tajomstvo je vo svojej záhadnosti svetlom, ktoré osvecuje život ľudí.

„Vidíme,“ píše svätý Ján Zlatoústy, „že Ježiš vyšiel z nás a z našej ľudskej podstaty, že sa narodil z panenskej Matky, ale nerozumieme, akým spôsobom k tomuto zázraku došlo. Ani sa to nenamáhajme odhaliť a radšej s pokorou prijmime, čo nám Boh zjavil, a neskúmajme vo svojej zvedavosti to, čo Boh pred nami zahalil (Sv. Ján Zlatoústy, In Matthaeum homiliae, 4, 3 (PG 57, 43))“. S takýmto postojom úcty budeme vedieť chápať aj milovať; a tajomstvo bude pre nás skvelou lekciou, presvedčivejšou než akákoľvek ľudská argumentácia.

Naše rozjímanie nad Kristovou smrťou sa stane výzvou, aby sme sa s absolútnou úprimnosťou postavili k bežným záležitostiam svojho života, a vzali vážne vieru, ktorú vyznávame. Svätý týždeň preto nemôže byť jednorazovou posvätnou epizódou v kontexte života poháňaného len ľudskými motívmi: musí byť príležitosťou k hlbšiemu preniknutiu do nezmernosti Božej lásky, tak, aby sme ju slovom i skutkami mohli sprostredkovať druhým ľuďom.

Pán si však kladie podmienky. Je jedno jeho vyjadrenie, ktoré nám zaznamenáva svätý Lukáš a ktoré nemôžeme prehliadnuť: Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca, matku, ženu, deti, bratov, sestry, ba aj svoj život, nemôže byť mojím učeníkom (Lk 14, 26). Sú to tvrdé slová. Je pravda, že naše „nenávidieť“, či „mať v nenávisti“, nevystihuje presne Ježišovu pôvodnú myšlienku. V každom prípade, boli to od Pána tvrdé slová, a nie je možné ich zredukovať na menej milovať, ako sa niekedy zmiernene interpretujú. Šokujúca ostrosť týchto slov nespočíva v tom, že by sa za nimi skrýval negatívny či neľútostný postoj — veď Ježiš, ktorý ich vyslovuje, je ten istý Ježiš, ktorý prikazuje milovať iných ako seba samého, a ktorý dáva svoj život za ľudí: ten výraz jednoducho naznačuje, že pred Bohom nie je prípustná žiadna polovičatosť. Kristove slová by sa mohli preložiť ako milovať viac, milovať lepšie, a nie milovať sebeckou alebo zakrnelou láskou. Milovať máme Božou láskou.

O to ide. Všimnime si poslednú Ježišovu požiadavku: et animam suam — ba aj svoj život. Život, vlastnú dušu — to je to, o čo nás Pán žiada. Ak sme domýšľaví, ak sa zaujímame iba o naše vlastné pohodlie, ak chceme pozornosť iných a celého sveta sústreďovať len na seba, potom nemáme právo nazývať sa kresťanmi a považovať sa za Kristových učeníkov. Musíme sa odovzdať skutkami a v pravde, a nielen jazykom (Porov. 1 Jn 3, 18). Láska k Bohu nás vyzýva pevne uchopiť kríž, a aj na svojich pleciach pocítiť bremeno celého ľudstva, a v podmienkach svojho stavu a každodennej práce plniť jasné a láskyplné zámery vôle Otca. V pasáži, ktorú komentujeme, Ježiš ďalej pokračuje: A kto ide za mnou a nenesie svoj kríž, nemôže byť mojím učeníkom (Lk 14, 27).

Prijmime bez obáv Božiu vôľu, bez váhania sa rozhodnime usporiadať si celý svoj život v súlade s tým, čo nás učí a čo od nás vyžaduje naša viera. Buďme si istí, že nájdeme aj boj, utrpenie a bolesť, ale ak skutočne veríme, nikdy sa nebudeme považovať za nešťastných. Aj v trápeniach a osočovaní budeme šťastní; šťastím, ktoré nás vedie milovať druhých, aby aj oni mohli mať podiel na našej nadprirodzenej radosti.

Svätý Ján nám vo svojom Evanjeliu zachováva nádherné slová Panny Márie v situácii, o ktorej sme už rozjímali: na svadbe v Káne. Evanjelista nám hovorí, že Mária povedala obsluhujúcim: Urobte všetko, čo vám povie! (Jn 2, 5). A o to práve ide; viesť duše ľudí tak, aby sa postavili pred Ježiša a spýtali sa ho: Domine, quid me vis facere? (Sk 9, 6) — Pane, čo chceš, aby som urobil?

Kresťanský apoštolát — a teraz mám konkrétne na mysli apoštolát bežných kresťanov, mužov a žien, ktorí žijú rovnaký život ako ostatní ľudia — je veľkou katechézou. V rámci nej sa osobným stykom, verným a skutočným priateľstvom prebúdza u ostatných ľudí hlad po Bohu a pomáhajú sa im odhaľovať nové obzory. To všetko sa uskutočňuje s prirodzenosťou, s prostotou, ako som už spomínal, príkladom dobre prežívanej viery, láskavým slovom, ktoré je však naplnené mocou Božej pravdy.

Buďte odvážni! Veď môžete počítať s pomocou Márie, ktorá je Regina apostolorum, Kráľovná apoštolov. Panna Mária, ktorá sa nikdy neprestane správať ako naša Matka, vie svojim deťom určiť konkrétne úlohy. Tým, ktorí sa k nej utiekajú a kontemplujú jej život, Mária vždy preukáže nesmiernu priazeň tým, že ich privedie ku krížu a postaví ich tvárou v tvár príkladu Božieho Syna. A pri tejto konfrontácii, kde sa rozhoduje o kresťanskom živote, sa za nás Mária prihovára, aby náš postoj vyvrcholil zmierením mladšieho brata — teba i mňa — s jednorodeným Synom Otca.

Mnohým obráteniam, mnohým rozhodnutiam odovzdať sa službe Bohu predchádzalo stretnutie s Máriou. Božia Matka roznecovala túžbu po hľadaní, materinsky vzbudzovala nepokoj v našej duši, pobádala k zmene a k novému životu. A tak sa to urobte všetko, čo vám povie, premenilo na skutočnosť láskyplného odovzdania sa, na kresťanské povolanie, ktoré odvtedy osvecuje celý náš život.

Táto chvíľa rozhovoru s Pánom, v ktorej sme rozjímali o úcte a láske k jeho i k našej Matke, môže teda priniesť oživenie našej viery. Začína sa mesiac máj. Pán od nás chce, aby sme nepremárnili túto príležitosť rásť v jeho láske prostredníctvom stýkania sa s jeho Matkou. Aby sme jej každý deň vedeli preukazovať synovskú pozornosť — drobnými vecami, nežnými prejavmi starostlivosti —, ktoré sa stávajú veľkými dielami osobnej svätosti a apoštolátu, to jest neustáleho úsilia prispievať ku spáse, ktorú Kristus priniesol svetu.

Sancta Maria, spes nostra, ancilla Domini, sedes sapientiae, ora pro nobis! Svätá Mária, nádej naša, služobnica Pána, trón Múdrosti, oroduj za nás!

Kristov pokoj

Musím sa však s vami podeliť ešte o jednu myšlienku: a to, aby sme bez oddychu bojovali o konanie dobra, práve preto, že vieme, ako ťažko sa my ľudia rozhodujeme presadzovať spravodlivosť, pričom ešte veľa chýba k tomu, aby bolo spolužitie medzi ľuďmi preniknuté láskou, a nie nenávisťou a ľahostajnosťou. Takisto je nám jasné, že aj keď sa nám podarí dosiahnuť rozumné rozdelenie spoločenských dobier a harmonickú organizáciu spoločnosti, nezmizne z nej bolesť spôsobená chorobami, neporozumením, osamelosťou, smrťou milovaných osôb, a skúsenosťou z vlastnej ohraničenosti.

Na všetky tieto trápenia má kresťan len jednu hodnovernú odpoveď: odpoveď, ktorá je definitívna. Je ňou Kristus na kríži, Boh, ktorý trpí a umiera, Boh, ktorý nám dáva svoje srdce, kopijou prebodnuté z lásky ku všetkým ľuďom. Nášmu Pánovi sa protiví nespravodlivosť a odsudzuje každého, kto ju pácha. Dopúšťa ju však, pretože rešpektuje slobodu každého jednotlivca. Boh, náš Pán, nespôsobuje utrpenie ľudí, no dovoľuje ho, pretože následkom dedičného hriechu sa stalo súčasťou ľudskej prirodzenosti. Predsa však ho jeho srdce naplnené láskou k ľuďom viedlo k tomu, aby vzal na seba — spolu s krížom — všetky tie muky: naše utrpenie, náš smútok, náš nepokoj, náš hlad a smäd po spravodlivosti.

Kresťanské učenie o utrpení nie je súborom lacných útech. Je to v prvom rade učenie o prijatí utrpenia, ktoré je fakticky neodmysliteľné od života každého človeka. Nemôžem pred vami skrývať — s radosťou, pretože vždy som kázal a snažil sa žiť podľa toho, že kde je kríž, tam je aj Kristus, láska —, že bolesť sa v mojom živote objavovala často a neraz sa mi chcelo plakať. Inokedy som zasa cítil, ako vo mne narastá znechutenie z nespravodlivosti a zla, a pociťoval som hnev z toho, že som nemohol nič urobiť a že — napriek môjmu úsiliu — som nebol schopný bezprávnu situáciu zlepšiť.

Keď vám teraz rozprávam o bolesti, nie sú to len teórie. A takisto sa nechcem obmedziť len na skúsenosti iných, keď vám potvrdím, že ak niekedy cítite, že vaša duša pred utrpením kolíše, vtedy je jediným liekom pohľad na Krista. Scéna na Kalvárii všetkým ohlasuje, že naše trápenia budú posvätené, ak žijeme zjednotení s krížom.

Pretože všetky naše po kresťansky prežívané trápenia sa premenia na zadosťučinenie, odprosenie, na účasť na osude a živote Ježiša, ktorý z lásky k ľuďom dobrovoľne zakúsil všetky druhy bolesti a múk. Narodil sa, žil a umrel v chudobe; bol napádaný, urážaný, zneucťovaný, očierňovaný a nespravodlivo odsúdený; poznal zradu a útek svojich učeníkov; zakúsil samotu a trpkosť trestu a smrti. Teraz Kristus ďalej trpí vo svojich údoch, v celom ľudstve na tejto zemi, ktorého je Hlavou, Prvorodeným a Vykupiteľom.

Utrpenie má v Božích plánoch tiež svoje miesto. Taká je skutočnosť, hoci nás stojí pochopiť ju. Aj Ježišovi Kristovi ju ako človekovi bolo ťažko znášať: Otče, ak chceš, vezmi odo mňa tento kalich! No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane! (Lk 22, 42). V napätí medzi utrpením a prijatím Otcovej vôle ide Ježiš na smrť s pokojom a odpúšťa tým, ktorí ho pribíjajú na kríž.

A práve toto nadprirodzené prijatie utrpenia je zároveň najväčším víťazstvom. Ježiš, umierajúc na kríži, premohol smrť. Boh zo smrti získava život. Postoj Božieho dieťaťa neznamená rezignáciu pred tragickým osudom, ale je to pocit uspokojenia toho, kto už cíti predchuť víťazstva. V mene tejto víťaznej Kristovej lásky sa my kresťania musíme vydať na všetky cesty zeme, aby sme tam svojimi slovami a skutkami rozsievali pokoj a radosť. Musíme bojovať — v boji pokoja — proti zlu, proti nespravodlivosti, proti hriechu, a tak ohlasovali, že súčasná podoba ľudského života nie je konečná; a že Božia láska, prejavená v Kristovom Srdci, prinesie ľuďom slávne duchovné víťazstvo.

Tajomstvo tichej obety

No všimnite si, že hoci Boh chcel povýšiť svoju Matku, je isté aj to, že počas svojho pozemského života nebola Mária ušetrená ani bolesti, ani únavy z práce, ani temnoty vo viere. Spomeňte si na tú ženu zo zástupu, ktorá v jednej chvíli začala volať na chválu a slávu Ježiša: Blahoslavený život, ktorý ťa nosil, a prsia, ktoré si požíval (Lk 11, 27). A Pán jej odpovedal: Skôr sú blahoslavení tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho (Lk 11, 28). Bola to pocta jeho Matke, jej fiat (Lk 1, 38), jej prostému a odovzdanému nech sa stane, naplnenému až do posledných dôsledkov, ktoré sa neprejavovalo v okázalých činoch, ale v skrytej a tichej obeti každého jedného dňa.

Rozjímaním nad týmito pravdami môžeme o čosi viac preniknúť do Božej logiky; uvedomujeme si, že nadprirodzená hodnota nášho života nezávisí na uskutočnení hrdinských skutkov, ktoré si niekedy predstavujeme, ale vo vernom prijímaní Božej vôle, vo veľkodušnej ochote k drobným, každodenným obetám.

Aby sme mohli byť Boží, aby sme mohli byť ako Boh, musíme byť najskôr veľmi ľudskí, v Božej prítomnosti žiť svoj život obyčajných ľudí a túto zdanlivú malosť posväcovať. Tak žila aj Mária. Ona, milostiplná, tá, v ktorej Boh našiel zaľúbenie, ktorá je vyvýšená nad anjelov a svätých — žila normálnym životom. Mária je stvorením ako my, so srdcom, aké je aj to naše, schopným tešiť sa a radovať, trpieť i plakať. Predtým, ako jej Gabriel oznámil Božiu vôľu, Mária nevie, že bola od večnosti vyvolená za Matku Mesiáša. Samu seba pokladá za plnú poníženosti (Porov. Lk 1, 48), a preto následne s hlbokou pokorou uznáva, že jej veľké veci urobil ten, ktorý je Všemohúci (Porov. Lk 1, 49).

Máriina čistota, pokora a veľkodušnosť kontrastujú s našou úbohosťou a sebectvom. Je logické, že keď si toto uvedomíme, pocítime potrebu ju nasledovať; sme Božie stvorenia, tak ako aj ona, a stačí, keď sa budeme snažiť byť verní, aby aj v nás mohol Pán urobiť veľké veci. Naša malosť nebude prekážkou, pretože Boh si volí to, čo je málo hodnotné, aby tak ešte viac zažiarila sila jeho lásky (Porov. 1 Kor 1, 27-29).

Napodobňovať Máriu

Naša Matka je vzorom ako odpovedať na milosť, a keď budeme kontemplovať jej život, Pán nám dá svetlo, aby sme mohli spraviť božskou aj svoju každodennú existenciu. Počas celého roka, keď slávime mariánske sviatky, ale aj v rôznych chvíľach všedného dňa my kresťania často myslíme na Pannu Máriu. Ak využijeme tieto okamihy a predstavíme si, aký postoj by Panna Mária zaujala pred úlohami, ktoré máme uskutočniť, budeme sa od nej postupne učiť a napodobňovať ju, až sa na ňu budeme podobať tak, ako sa deti podobajú na svoju matku.

V prvom rade treba napodobňovať jej lásku. Kresťanská láska neostáva iba na úrovni citov: má ju byť vidno v slovách, no predovšetkým v skutkoch. Panna Mária nielenže povedala fiat, ale toto pevné a neodvolateľné rozhodnutie aj v každom okamihu života plnila. Takisto aj my: keď nás prenikne Božia láska a my spoznáme to, čo on chce, musíme sa zaviazať byť verní, oddaní, a byť takí naozaj. Pretože nie každý, kto mi hovorí: „Pane, Pane“, vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach (Mt 7, 21).

Mali by sme tiež napodobňovať jej prirodzenú i nadprirodzenú eleganciu. Ona je privilegovaným stvorením v dejinách spásy: v Márii sa Slovo telom stalo a prebývalo medzi nami (Jn 1, 14). Bola diskrétnym svedkom, ktorý prechádza bez povšimnutia; nerada prijímala chvály, pretože netúžila po vlastnej sláve. Mária má účasť na tajomstvách detstva svojho Syna, na tajomstvách, ak sa to tak dá povedať, obyčajných; avšak vo chvíli veľkých zázrakov, keď davy prevolávajú na slávu, Mária sa nenápadne vzdiali. Keď Kristus vstupuje na osliatku do Jeruzalema a je oslavovaný ako kráľ, Mária tam nie je. Znovu sa však objaví pod krížom, keď všetci utekajú. Takýto spôsob správania s prirodzenou nenútenosťou poukazuje na veľkosť, hĺbku a svätosť jej duše.

Snažme sa od nej naučiť, nasledujúc jej príklad poslušnosti voči Bohu, tú jemnú rovnováhu úslužnosti a múdrej autority. Mária nemá nič spoločné so správaním nerozumných panien, ktoré síce poslúchajú, ale bez rozmyslu. Panna Mária pozorne počúva to, čo Boh chce, uvažuje o tom, čomu nerozumie, pýta sa na to, čo nevie. A potom s úplnou odovzdanosťou plní Božiu vôľu: Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova (Lk 1, 38). Nie je to nádherné? Svätá Mária, učiteľka celého nášho života, nám teraz ukazuje, že poslušnosť voči Bohu nie je servilnosť, ani potláčanie vlastného svedomia, ale že nás vnútorne poháňa objaviť slobodu Božích detí (Porov. Rim 8, 21).