Zoznam bodov

Niečo podobné sa stalo aj s nami. Bez veľkej námahy by sme v našej rodine, medzi priateľmi a známymi — ak už nemáme hovoriť o obrovskej panoráme sveta — mohli nájsť toľko iných ľudí, ktorí by boli oveľa schopnejší než my prijať Kristovo povolanie. Oveľa jednoduchší, múdrejší, vplyvnejší, dôležitejší, vďačnejší a veľkorysejší.

Keď sa nad tým zamýšľam, cítim sa zahanbene. Ale som si tiež vedomý, že naša ľudská logika nie je schopná vysvetliť skutočnosti týkajúce sa poriadku milosti. Boh si obyčajne volí slabé nástroje, aby sa jasne ukázalo, že dielo je jeho. Svätý Pavol si s chvením spomína na svoje povolanie: A poslednému zo všetkých, ako nedochôdčaťu, zjavil sa aj mne. Veď ja som najmenší z apoštolov. Ba nie som hoden volať sa apoštolom, lebo som prenasledoval Božiu cirkev (1 Kor 15, 8-9). Takto píše Šavol z Tarzu, človek, ktorého osobnosť a energickosť nás v priebehu dejín napĺňajú stále rastúcou úctou.

Bez toho, že by z našej strany išlo o nejaké zásluhy, som vám vravieval, že základ nášho povolania tkvie v uvedomení si vlastnej úbohosti a v poznaní, že svetlo viery, ktoré osvecuje našu dušu, dobročinná láska, ktorou milujeme, a nádej, ktorá v nás udržiava túžbu po Bohu, sú nezaslúženými Božími darmi. Nerásť v pokore by preto znamenalo stratiť zo zreteľa cieľ Božieho vyvolenia: ut essemus sancti — osobnú svätosť.

Až na základe pokory sa dá teraz pochopiť celý zázrak Božieho povolania. Ruka Krista nás vybrala z pšeničného poľa; rozsievač zviera vo svojej prebodnutej dlani priehrštie pšenice. Zrno sa skropí a nasiakne Kristovou krvou. Napokon Pán túto pšenicu rozhodí do vzduchu, aby sa skrz odumretie stala životom a padnutím do zeme bola schopná priniesť znásobenú úrodu zlatých klasov.

Odpoveď človeka

V takomto ovzduší Božieho milosrdenstva sa odvíja život kresťana. To je prostredie, kde sa má usilovať žiť ako Božie dieťa. A aké sú najdôležitejšie prostriedky, aby sa vo svojom povolaní posilnil? Dnes upriamim tvoju pozornosť na dva, ktoré sú ako nosné piliere kresťanského života: na vnútorný život a doktrinálnu formáciu, čiže hĺbkové poznanie našej viery.

Na prvom mieste, vnútorný život. Ako málo ľudí zatiaľ toto chápe! Keď počujú hovoriť o vnútornom živote, predstavia si prítmie kostola, ak nie rovno zatuchnuté prostredie niektorých sakristií. Už vyše štvrťstoročia opakujem, že ide o niečo iné. Mám na mysli vnútorný život bežných kresťanov, ktorých obvykle stretávame v ruchu mesta alebo v prírode a ktorí, či už na ulici, pri práci, v rodine, alebo vo chvíľach rozptýlenia, upierajú svoj pohľad na Krista počas celého dňa. A čo iné by to bolo, ak nie život neustálej modlitby? Nepocítil si azda aj ty potrebu byť dušou modlitby a mať taký vzťah s Bohom, ktorý ťa dokáže zbožštiť? Toto je kresťanská viera a tak to aj vždy chápali duše modlitby: „Tento človek sa stane Bohom preto — píše Klement Alexandrijský — lebo chce to isté, čo Boh (Klement Alexandrijský, Paedagogus, 3, 1, 1, 5 (PG 8, 556))“.

Spočiatku ťa to bude stáť viac úsilia: treba sa namáhať, aby sme sa upli na Pána a ďakovali mu za konkrétne prejavy jeho otcovskej lásky k nám. Pozvoľna potom pocítiš — aj keď tu vlastne nejde o city —, ako sa Božia láska zmocňuje tvojej duše. Je to sám Kristus, ktorý nás láskyplne prenasleduje: Hľa, stojím pri dverách a klopem (Zjv 3, 20). Ako to vyzerá s tvojím životom modlitby? Nepociťuješ občas v priebehu dňa túžbu dlhšie a v pokoji sa s ním rozprávať? Nevravíš mu: „Poviem ti to neskôr, potom sa s tebou o tom porozprávam?“

Vo chvíľach zvlášť venovaných rozhovoru s Pánom sa rozširuje srdce, upevňuje vôľa, a ľudský rozum — posilnený milosťou — nadprirodzeným pohľadom prenikne do ľudských skutočností. Ako ovocie z toho vždy vzídu jasné a praktické predsavzatia: zlepšiť sa vo svojom správaní, s citlivosťou a láskou pristupovať ku všetkým ľuďom a s horlivosťou dobrého športovca sa dôkladne pustiť do kresťanského boja lásky a pokoja.

Modlitba sa stane nepretržitou ako tlkot srdca, ako tep. Bez Božej prítomnosti nie je možný kontemplatívny život a bez kontemplatívneho života len málo zaváži pracovať pre Krista, lebo ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú (Ž 127¹²⁶, 1).

Kristov pokoj

Musím sa však s vami podeliť ešte o jednu myšlienku: a to, aby sme bez oddychu bojovali o konanie dobra, práve preto, že vieme, ako ťažko sa my ľudia rozhodujeme presadzovať spravodlivosť, pričom ešte veľa chýba k tomu, aby bolo spolužitie medzi ľuďmi preniknuté láskou, a nie nenávisťou a ľahostajnosťou. Takisto je nám jasné, že aj keď sa nám podarí dosiahnuť rozumné rozdelenie spoločenských dobier a harmonickú organizáciu spoločnosti, nezmizne z nej bolesť spôsobená chorobami, neporozumením, osamelosťou, smrťou milovaných osôb, a skúsenosťou z vlastnej ohraničenosti.

Na všetky tieto trápenia má kresťan len jednu hodnovernú odpoveď: odpoveď, ktorá je definitívna. Je ňou Kristus na kríži, Boh, ktorý trpí a umiera, Boh, ktorý nám dáva svoje srdce, kopijou prebodnuté z lásky ku všetkým ľuďom. Nášmu Pánovi sa protiví nespravodlivosť a odsudzuje každého, kto ju pácha. Dopúšťa ju však, pretože rešpektuje slobodu každého jednotlivca. Boh, náš Pán, nespôsobuje utrpenie ľudí, no dovoľuje ho, pretože následkom dedičného hriechu sa stalo súčasťou ľudskej prirodzenosti. Predsa však ho jeho srdce naplnené láskou k ľuďom viedlo k tomu, aby vzal na seba — spolu s krížom — všetky tie muky: naše utrpenie, náš smútok, náš nepokoj, náš hlad a smäd po spravodlivosti.

Kresťanské učenie o utrpení nie je súborom lacných útech. Je to v prvom rade učenie o prijatí utrpenia, ktoré je fakticky neodmysliteľné od života každého človeka. Nemôžem pred vami skrývať — s radosťou, pretože vždy som kázal a snažil sa žiť podľa toho, že kde je kríž, tam je aj Kristus, láska —, že bolesť sa v mojom živote objavovala často a neraz sa mi chcelo plakať. Inokedy som zasa cítil, ako vo mne narastá znechutenie z nespravodlivosti a zla, a pociťoval som hnev z toho, že som nemohol nič urobiť a že — napriek môjmu úsiliu — som nebol schopný bezprávnu situáciu zlepšiť.

Keď vám teraz rozprávam o bolesti, nie sú to len teórie. A takisto sa nechcem obmedziť len na skúsenosti iných, keď vám potvrdím, že ak niekedy cítite, že vaša duša pred utrpením kolíše, vtedy je jediným liekom pohľad na Krista. Scéna na Kalvárii všetkým ohlasuje, že naše trápenia budú posvätené, ak žijeme zjednotení s krížom.

Pretože všetky naše po kresťansky prežívané trápenia sa premenia na zadosťučinenie, odprosenie, na účasť na osude a živote Ježiša, ktorý z lásky k ľuďom dobrovoľne zakúsil všetky druhy bolesti a múk. Narodil sa, žil a umrel v chudobe; bol napádaný, urážaný, zneucťovaný, očierňovaný a nespravodlivo odsúdený; poznal zradu a útek svojich učeníkov; zakúsil samotu a trpkosť trestu a smrti. Teraz Kristus ďalej trpí vo svojich údoch, v celom ľudstve na tejto zemi, ktorého je Hlavou, Prvorodeným a Vykupiteľom.

Utrpenie má v Božích plánoch tiež svoje miesto. Taká je skutočnosť, hoci nás stojí pochopiť ju. Aj Ježišovi Kristovi ju ako človekovi bolo ťažko znášať: Otče, ak chceš, vezmi odo mňa tento kalich! No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane! (Lk 22, 42). V napätí medzi utrpením a prijatím Otcovej vôle ide Ježiš na smrť s pokojom a odpúšťa tým, ktorí ho pribíjajú na kríž.

A práve toto nadprirodzené prijatie utrpenia je zároveň najväčším víťazstvom. Ježiš, umierajúc na kríži, premohol smrť. Boh zo smrti získava život. Postoj Božieho dieťaťa neznamená rezignáciu pred tragickým osudom, ale je to pocit uspokojenia toho, kto už cíti predchuť víťazstva. V mene tejto víťaznej Kristovej lásky sa my kresťania musíme vydať na všetky cesty zeme, aby sme tam svojimi slovami a skutkami rozsievali pokoj a radosť. Musíme bojovať — v boji pokoja — proti zlu, proti nespravodlivosti, proti hriechu, a tak ohlasovali, že súčasná podoba ľudského života nie je konečná; a že Božia láska, prejavená v Kristovom Srdci, prinesie ľuďom slávne duchovné víťazstvo.

Škola modlitby

Pán vám určite umožnil odhaliť mnohé ďalšie črty vernej odpovede Najsvätejšej Panny, ktoré sa nám samy osebe ponúkajú za vzor hodný nasledovania. Sú nimi jej čistota, jej pokora, jej pevnosť, jej veľkodušnosť, jej vernosť… Chcel by som však hovoriť o jednom aspekte, ktorý zahŕňa aj tie ostatné, pretože vytvára nevyhnutné prostredie pre duchovný rast. Je to život modlitby.

Ak máme využiť milosť, ktorú nám dnes naša Matka ponúka, ak máme byť v každej chvíli schopní odpovedať na vnuknutia Ducha Svätého, pastiera našich duší, musíme byť vážne rozhodnutí stýkať sa s Bohom. Nemôžeme sa skrývať v anonymite; ak vnútorný život nie je osobným stretávaním sa s Bohom, v podstate neexistuje. Povrchnosť nie je kresťanská. Dopustiť v našom asketickom živote rutinu znamená podpísať kontemplatívnej duši úmrtný list. Boh nás hľadá každého osobne, a každý z nás musí aj osobne odpovedať: Tu som, Pane, volal si ma! (1 Sam 3, 5).

Všetci vieme, že modlitba je rozhovor s Bohom. Možno sa však niekto opýta: rozhovor, ale o čom? Nuž o čom inom, ako o Božích veciach, a o tých, čo vypĺňajú naše dni? O narodení Ježiša, o jeho putovaní po zemi, o jeho skrytom živote a o jeho kázaní, o jeho zázrakoch, o jeho vykupiteľskom utrpení, o jeho kríži a jeho zmŕtvychvstaní. A v prítomnosti Trojjediného Boha, keď je našou prostredníčkou Preblahoslavená Panna Mária, naším orodovníkom svätý Jozef, náš Otec a Pán — ktorého si tak veľmi ctím a milujem —, budeme hovoriť o svojej každodennej práci, o rodine, o našich priateľských vzťahoch, o veľkých plánoch ako aj o všedných maličkostiach.

Témy do modlitby mi poskytuje môj vlastný život. Aspoň ja to tak robím. A pohľad na životnú situáciu potom prirodzeným spôsobom vyústi do pevného a rozhodného predsavzatia zmeniť sa, polepšiť sa, byť poddajnejší voči Božej láske. Predsavzatie úprimné a konkrétne. A nesmie pritom chýbať ani prosba, naliehavá no súčasne plná dôvery, aby nás Duch Svätý neopúšťal, lebo veď Ty, Bože, si moje útočište (Ž 42, 2).

Sme bežní kresťania a pracujeme v najrôznejších profesiách, všetka naša činnosť prebieha zabehaným tempom, všetko sa rozvíja predvídateľným spôsobom. Dni sa nám zdajú byť rovnaké, niekedy dokonca monotónne… Nuž áno; lenže tento spôsob života, zdanlivo taký všedný, má svoju božskú hodnotu, je niečím, čo Boha zaujíma, pretože Kristus sa chcel vteliť do našich záležitosti a zvnútra oživovať aj tie najmenej významné činnosti.

Táto myšlienka je nadprirodzenou, jasnou a neomylnou skutočnosťou; nie je to nejaká utešujúca úvaha na povzbudenie tých nás, ktorí nedokážeme zapísať svoje mená do zlatej knihy histórie. Krista zaujíma práve tá práca, ktorú máme vykonávať — či už je to raz alebo tisíckrát — v kancelárii, v továrni, v dielni, v škole, na poli, pri fyzickom alebo duševnom povolaní. Zaujíma ho tiež naša skrytá obeta, keď napríklad nevylievame žlč z našej zlej nálady na ostatných.

Vráťte sa k týmto myšlienkam vo svojej modlitbe a využite túto príležitosť na to, aby ste Ježišovi povedali, že ho zbožňujete, že budete kontemplatívnymi dušami uprostred sveta, v pouličnom ruchu, všade. To je prvá lekcia v škole dôverného vzťahu s Ježišom. V tejto škole je najlepšou učiteľkou Mária, pretože Božia Matka si vždy zachovávala postoj viery a nadprirodzeného pohľadu na všetko, čo sa okolo nej dialo: zachovávala všetky slová vo svojom srdci (Lk 2, 51).

Prosme dnes Svätú Pannu Máriu, aby z nás urobila kontemplatívne duše, aby nás naučila rozoznávať tie neustále volania, akými Pán klope na dvere nášho srdca. Prosme ju: ty si priniesla na svet Ježiša, ktorý nám zjavuje lásku nášho Boha Otca; pomôž nám nachádzať ho v záležitostiach každého dňa; pohni náš rozum a vôľu, aby sme boli schopní počúvať Boží hlas, podnet milosti.