Zoznam bodov

Viera a rozum

Život modlitby, pokánia, a povedomie nášho Božieho detstva nás pretvárajú na hlboko nábožných kresťanov, na akoby malé deti pred Bohom. Zbožnosť je čnosťou detí a aby sa mohlo dieťa zveriť do náručia svojho otca, musí byť a aj sa cítiť malým, odkázaným. Často som rozjímal o tomto živote duchovného detstva, ktorý neprotirečí cnosti mravnej sily, lebo si vyžaduje pevnú vôľu, osvedčenú zrelosť, húževnatú a otvorenú povahu.

Máme byť zbožní ako deti, nie však nevedomí, lebo každý kresťan sa vrámci svojich možností musí snažiť o seriózne a vedecké štúdium viery. A toto všetko je teológia. Preto teda zbožnosť detí, ruka v ruke so spoľahlivou náukou teológov.

Úsilie o nadobudnutie teologickej náuky, tejto dobrej a pevnej kresťanskej doktríny, je v prvom rade motivované túžbou poznávať a milovať Boha. No zároveň vychádza aj zo všeobecnej snahy veriacej duše do hĺbky pochopiť zmysel tohto sveta, ktorý je dielom Stvoriteľa. S periodicky sa opakujúcou jednotvárnosťou sa niektorí snažia oživovať domnelú nezlučiteľnosť viery s vedou, a ľudského rozumu s Božím zjavením. Táto nezlučiteľnosť sa môže objaviť len vtedy — a aj to iba zdanlivo —, keď sa nechápu skutočné ciele nastolenej otázky.

Ak svet vzišiel z Božích rúk, ak Boh stvoril človeka na svoj obraz a svoju podobu (Porov. Gn 1, 26) a dal mu aspoň iskričku zo svojho svetla, potom musí práca rozumu — hoci by to bolo s veľkou námahou — odkrývať božský zmysel, ktorý všetky veci prirodzene obsahujú; a so svetlom viery vnímame aj ich nadprirodzený zmysel, vychádzajúci z nášho pozdvihnutia do poriadku milosti. Nesmieme si pripustiť obavu pred vedou, pretože akákoľvek práca, ak je skutočne vedecká, smeruje k pravde. A Kristus povedal: Ego sum veritas — Ja som pravda (Jn 14, 6).

Kresťan má pociťovať hlad po poznaní. Všetko, od rozvíjania tých najabstraktnejších poznatkov až po remeselnícke zručnosti, môže a musí viesť k Bohu. Lebo neexistuje taká ľudská námaha, ktorú by nebolo možné posväcovať a ktorá by nebola podnetom pre naše osobné posväcovanie sa a príležitosťou spolupracovať s Bohom na posväcovaní tých, čo sú okolo nás. Svetlo nasledovníkov Krista nemá byť na dne údolia, ale na návrší, aby ľudia videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach (Mt 5, 16).

Pracovať takýmto spôsobom znamená modliť sa. Študovať takýmto spôsobom znamená modliť sa. Vedecky bádať takýmto spôsobom je tiež modlitba. Vždy sa dostaneme k tomu istému záveru: všetko je modlitbou, všetko nás môže a musí priviesť k Bohu, a od rána do večera nám pomáhať udržiavať neustály kontakt s Pánom. Každá poctivá práca môže byť modlitbou; a každá práca, ktorá je modlitbou, je zároveň apoštolátom. Takýmto spôsobom sa duša ešte viac upevňuje v jednoduchej a pevnej jednote života.

Chlieb a žatva: spoločenstvo so všetkými ľuďmi

Ježiš, ako som spomenul na začiatku, je rozsievač a prostredníctvom kresťanov pokračuje vo svojej Božskej sejbe. Kristus stláča pšenicu vo svojich prebodnutých rukách, zmáča ju svojou krvou, očisťuje ju a rozhadzuje do brázdy, ktorou je tento svet. Rozsieva jedno zrno za druhým, aby každý kresťan vo svojom vlastnom prostredí vydával svedectvo o plodnosti smrti a zmŕtvychvstania Pána.

Ak sme v Kristových rukách, mali by sme sa nechať preniknúť jeho vykupiteľskou krvou, nechať sa rozsievať a prijímať svoj život taký, aký si ho pre nás želá Boh. Mali by sme tiež pochopiť, že zrno, ktoré má prinášať úrodu, musí najskôr padnúť do zeme a odumrieť (Porov. Jn 12, 24-25). Až potom vyrastie steblo a na ňom sa objaví klas. Z klasu je chlieb, ktorý bude Bohom premenený na Kristovo Telo. Takýmto spôsobom sa znovu vraciame k Ježišovi, spájame sa s naším rozsievačom. Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe (1 Kor 10, 17).

Nikdy by sme nemali zabúdať, že bez sejby nemôže byť ani žiadna žatva. Preto je potrebné veľkoryso rozsievať Božie Slovo, pričiniť sa, aby ľudia spoznávali Krista, a keď ho spoznajú, aby po ňom pocítili hlad. Dnešný sviatok Božieho Tela, Kristovho tela, Chleba života, je vhodnou príležitosťou zamyslieť sa nad týmto hladom, ktorý možno pozorovať u ľudí: hladom po pravde, spravodlivosti, jednote a pokoji. Keď sa stretneme s hladom po pokoji, budeme musieť spolu so svätým Pavlom opakovať: Kristus je náš pokoj, pax nostra (Ef 2, 14). Túžba po pravde nám má pripomínať, že Ježiš je cesta, pravda a život (Porov. Jn 14, 6). A tých, ktorí sa usilujú o jednotu, musíme postaviť pred Krista, ktorý za nás prosí, aby sme boli consummati in unum, dokonale jedno (Jn 17, 23). Hlad po spravodlivosti nás zasa musí priviesť k pôvodnému zdroju svornosti medzi ľuďmi: k tomu, že sme a cítime sa byť deťmi jedného Otca, teda bratmi.

Pokoj, pravda, jednota, spravodlivosť. Aké ťažké nám niekedy pripadá prekonávanie prekážok, ktoré narúšajú ľudské spolužitie! My kresťania sme však povolaní uskutočňovať tento veľký zázrak bratstva: aby sme s pomocou Božej milosti dosiahli, že ľudia sa budú správať kresťansky, vzájomne si niesť bremená (Porov. Gal 6, 2), žiť podľa prikázania lásky, ktoré je zväzkom dokonalosti a podstatou zákona (Porov. Kol 3, 14; Rim 13, 10).

Kristus, Pán celého sveta

Bol by som rád, keby sme teraz uvažovali nad tým, akým spôsobom je Kristus — milé Dieťa, ktoré sme videli narodiť sa v Betleheme — Pánom sveta. Skrze neho bolo všetko stvorené na nebi a na zemi, on zmieril s Otcom všetko, navrátil pokoj nebu i zemi prostredníctvom krvi, ktorú vylial na kríži (Porov. Kol 1, 11-16). Teraz Kristus kraľuje po pravici Otca; dvaja anjeli v bielom odeve to oznamujú učeníkom, ktorí po Nanebovstúpení Pána uprene hľadeli k nebu: Mužovia galilejskí, čo stojíte a hľadíte do neba? Tento Ježiš, ktorý bol od vás vzatý do neba, príde tak, ako ste ho videli do neba odchádzať (Sk 1, 11).

Skrze neho kraľujú králi (Porov. Prís 8, 15), no s tým rozdielom, že oni sa ako ľudské autority pominú; ale Pán bude kraľovať naveky a navždy (Ex 15, 18), jeho kráľovstvo je večné a jeho vláda z pokolenia na pokolenie (Dan 3, 100).

Kristovo kráľovstvo nie je len nejaké ustálené slovné spojenie, ani rečnícky zvrat. Kristus žije, a žije aj ako človek, s tým istým telom, aké prijal pri Vtelení, s ktorým vstal z mŕtvych po umučení na kríži a oslávený pretrváva v osobe Slova so svojou ľudskou dušou. Kristus, pravý Boh a pravý človek, žije a kraľuje a je Pánom sveta. Len skrze neho má život všetko, čo žije.

Prečo sa teda teraz nezjaví v celej svojej sláve? Pretože jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta (Jn 18, 36), hoci je vo svete prítomné. Ježiš odpovedal Pilátovi: Som kráľ. Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Každý, kto je z pravdy, počúva môj hlas (Jn 18, 37). Tí, ktorí očakávali od Mesiáša viditeľnú svetskú moc, sa mýlili: Veď Božie kráľovstvo nie je jedlo a nápoj, ale spravodlivosť, pokoj a radosť v Duchu Svätom (Rim 14, 17).

Pravda a spravodlivosť, pokoj a radosť v Duchu Svätom. To je Kristovo kráľovstvo: božské pôsobenie, ktoré prináša spásu ľuďom a ktoré vyvrcholí na konci čias, keď Pán zo svojho najvyššieho miesta na nebesiach príde, aby definitívne súdil ľudstvo.

Keď Kristus začína svoje kázanie na zemi, neponúka nejaký politický program, ale hovorí: Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo (Mt 3, 2; 4, 17). Posiela svojich učeníkov, aby hlásali túto dobrú zvesť (Porov. Lk 10, 9), a učí, že v modlitbe treba za príchod tohto kráľovstva prosiť (Porov. Mt 6, 10). Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť, svätý život, to je to, čo máme v prvom rade hľadať (Porov. Mt 6, 33), to je to jediné skutočne potrebné (Porov. Lk 10, 42).

Spása, ktorú ohlasuje náš Pán, Ježiš Kristus, je pozvanie adresované všetkým: Nebeské kráľovstvo sa podobá kráľovi, ktorý vystrojil svadbu svojmu synovi. Poslal svojich sluhov, aby zavolali pozvaných na svadbu (Mt 22, 2-3). Preto nám Pán zvestuje, že Božie kráľovstvo je medzi vami (Lk 17, 21).

Z diela spásy nie je vylúčený nikto, ak sa dobrovoľne podvolí Kristovým láskyplným požiadavkám: znovu sa narodiť (Porov. Jn 3, 5); byť ako dieťa v prostote ducha (Porov. Mk 10, 15; Mt 18, 3; 5, 3); vypudiť zo srdca všetko, čo odvádza od Boha (Veru hovorím vám: Bohatý ťažko vojde do nebeského kráľovstva (Mt 19, 23)). Ježiš chce skutky, nielen slová (Porov. Mt 7, 21). Vyžaduje rozhodné úsilie, pretože len tí, ktorí bojujú, si zaslúžia večné dedičstvo (Nebeské kráľovstvo trpí násilie a násilníci sa ho zmocňujú (Mt 11, 12)).

K naplneniu tohto kráľovstva, teda ku konečnému súdu rozhodujúcemu o spáse alebo odsúdení však nedôjde na tejto zemi. Teraz je toto kráľovstvo ako sejba (Porov. Mt 13, 24), ako rast horčičného zrna (Porov. Mt 13, 31-32). Na konci sa bude podobať rybárskej sieti, ktorá bude vytiahnutá na breh, a v nej budú pre odlišný osud vyčlenení tí, ktorí konali spravodlivo, od tých, ktorí páchali neprávosti (Porov. Mt. 13, 47-48). Ale dokiaľ žijeme tu na zemi, toto kráľovstvo sa podobá kvasu, ktorý žena vzala, vmiesila do troch mier múky, až sa všetko prekvasilo (Porov. Mt 13, 33).

Kto pochopí kráľovstvo, ktoré nám Kristus ponúka, zistí, že stojí za to vsadiť všetko, len aby ho dosiahol: je to perla, ktorú kupec získava za cenu toho, že predá všetko, čo má; je to poklad nájdený na poli (Porov. Mt 13, 44-46). Zmocniť sa nebeského kráľovstva je náročné: nikto si nie je istý, že ho dosiahne, avšak pokorné volanie skrúšeného človeka dokáže otvoriť jeho brány dokorán. Jeden zo zločincov, ukrižovaných spolu s Ježišom, ho prosí: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“ On mu odpovedal: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji (Lk 23, 42-43)“.