Zoznam bodov

Ježiš Kristus, dokonalý Boh a dokonalý človek

Boží Syn na seba vzal ľudské telo a je perfectus Deus, perfectus homo — dokonalý Boh a dokonalý človek (Symbolum „Quicumque“). V tomto tajomstve je niečo, čo by malo v kresťanoch vzbudzovať svätý nepokoj. I dnes prežívam rovnaké dojatie ako vtedy a túžim sa vrátiť do Loreta. V myšlienkach tam zalietam, aby som znovu prežíval roky Ježišovho detstva, keď si opakujem a rozjímam nad slovami: Hic Verbum caro factum est.

Iesus Christus, Deus Homo — Ježiš Kristus, Bohočlovek. Je to jeden z magnalia Dei — veľkých Božích skutkov (Sk 2, 11), čo má byť témou nášho rozjímania a nášho vzdávania vďaky Pánovi, ktorý prišiel na zem priniesť pokoj ľuďom dobrej vôle (Lk 2, 14). Všetkým ľuďom, túžiacim spojiť svoju vôľu s dobrou Božou vôľou — nielen bohatým a nielen chudobným; všetkým ľuďom, všetkým bratom! Lebo v Ježišovi sme si všetci bratia, Božie deti, Kristovi bratia: a jeho Matka je i našou Matkou.

Na zemi jestvuje len jedna rasa, a to rasa Božích detí. Všetci máme hovoriť tým istým jazykom, ktorý nás učí náš nebeský Otec: jazykom dialógu Ježiša so svojím Otcom, jazykom srdca i rozumu, jazykom, ktorý teraz používate vo svojej modlitbe. Je to jazyk kontemplatívnych duší, ľudí, ktorí sú duchovní, pretože si uvedomujú skutočnosť svojho Božieho detstva. Je to jazyk, ktorý sa prejavuje v nespočetných podnetoch vôle, v jasnom svetle pre myseľ, v poryvoch srdca, v rozhodnutiach viesť bezúhonný život naplnený dobrom, spokojnosťou a pokojom.

Zahľaďme sa na Dieťa v jasliach, na našu lásku, v kolíske. Mali by sme sa naňho pozerať uvedomujúc si, že stojíme pred tajomstvom. Toto tajomstvo je nevyhnutné prijať vierou a skrze vieru aj prehlbovať jeho obsah. K tomu potrebujeme pokornú dispozíciu kresťanskej duše: nechcieť prispôsobovať Božiu veľkosť našim úbohým predstavám a ľudským vysvetleniam, ale uznať, že toto tajomstvo je vo svojej záhadnosti svetlom, ktoré osvecuje život ľudí.

„Vidíme,“ píše svätý Ján Zlatoústy, „že Ježiš vyšiel z nás a z našej ľudskej podstaty, že sa narodil z panenskej Matky, ale nerozumieme, akým spôsobom k tomuto zázraku došlo. Ani sa to nenamáhajme odhaliť a radšej s pokorou prijmime, čo nám Boh zjavil, a neskúmajme vo svojej zvedavosti to, čo Boh pred nami zahalil (Sv. Ján Zlatoústy, In Matthaeum homiliae, 4, 3 (PG 57, 43))“. S takýmto postojom úcty budeme vedieť chápať aj milovať; a tajomstvo bude pre nás skvelou lekciou, presvedčivejšou než akákoľvek ľudská argumentácia.

Kresťan si je vedomý, že je vštepený do Krista prostredníctvom krstu; uspôsobený bojovať za Krista prostredníctvom birmovania; povolaný pôsobiť vo svete účasťou na Kristovom kráľovskom, prorockom a kňazskom úrade; úplne zjednotený s Kristom prostredníctvom Eucharistie, sviatosti jednoty a lásky. Preto tak ako Kristus musí svoj život žiť tvárou k iným ľuďom, s láskou hľadiac na všetkých a na každého jedného z tých, čo ho obklopujú, a na celé ľudstvo.

Viera nás vedie, aby sme v Kristovi spoznali Boha, aby sme v ňom videli nášho Spasiteľa, stotožnili sa s ním a konali tak, ako konal on. Keď zmŕtvychvstalý Kristus rozptýli pochybnosti apoštola Tomáša tak, že mu ukáže svoje rany, zvolá: Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili (Jn 20, 29). „Tu — komentuje svätý Gregor Veľký — sa hovorí osobitným spôsobom o nás, pretože my duchovne vlastníme toho, ktorého sme telesne nevideli. Hovorí sa o nás, ale pod podmienkou, že naše skutky budú v súlade s našou vierou. Opravdivo verí len ten, kto aj uskutočňuje to, v čo verí. Preto na adresu tých, ktorí z viery nemajú nič než len slová, svätý Pavol hovorí: Vyznávajú Boha slovami, ale skutkami ho popierajú (Sv. Gregor Veľký, In Evangelia homiliae, 26, 9 (PL 76, 1202))“.

Nie je možné oddeľovať Krista Bohočloveka od jeho poslania Spasiteľa. Slovo sa stalo telom a prišlo na svet ut omnes homines salvi fiant (1 Tim 2, 4), aby boli všetci ľudia spasení. Aj so všetkými svojimi osobnými úbohosťami a obmedzeniami sme druhým Kristom a samým Kristom, a sme tiež povolaní slúžiť všetkým ľuďom.

Znovu a znovu musí znieť príkaz, ktorý aj po stáročiach bude stále nový: Milovaní – píše svätý Ján – nepíšem vám nové prikázanie, ale staré prikázanie, ktoré ste mali od začiatku: staré prikázanie je slovo, ktoré ste počuli. A predsa vám píšem nové prikázanie, ktoré je pravdivé v ňom aj vo vás, lebo tma odchádza a už svieti pravé svetlo. Kto hovorí, že je vo svetle, a nenávidí svojho brata, je ešte stále vo tme. Kto miluje svojho brata, ostáva vo svetle a nie je preň pohoršením (1 Jn 2, 7-10).

Náš Pán prišiel, aby priniesol pokoj, dobrú zvesť a život všetkým ľuďom. Nielen bohatým, a nie iba chudobným. Nielen učeným, a nielen prostým. Všetkým. Bratom, lebo sme bratia, keďže sme deti toho istého Boha Otca. Existuje len jedna rasa: rasa Božích detí. Existuje len jedna farba: farba Božích detí. A existuje len jeden jazyk: jazyk, ktorý hovorí k srdcu i rozumu, v tichosti, pričom nám dáva poznať Boha a spôsobuje, že sa navzájom milujeme.

Mária z nás robí bratov

Nemôžeme sa obracať na Máriu ako deti a pritom myslieť len na seba a na svoje vlastné problémy. Nemôžeme sa stýkať s Pannou Máriou, a pritom sa starať len o svoje osobné, sebecké starosti. Mária nás vedie k Ježišovi a Ježiš je primogenitus in multis fratribus (Rim 8, 29), prvorodený medzi mnohými bratmi. Spoznať Ježiša znamená uvedomiť si, že náš život nemôže mať iný zmysel, než dávať sa do služby druhým. Kresťan sa nemôže zdržovať len pri svojich osobných problémoch, lebo predmetom jeho starostlivosti musí byť celá všeobecná Cirkev a myšlienka na spásu všetkých duší.

A tak dokonca aj tie záležitosti, ktoré by sa dali považovať za veľmi súkromné či dôverné — ako napríklad starostlivosť o svoj duchovný rozvoj —, v skutočnosti nie sú osobné, pretože posväcovanie a apoštolát sú ako spojené nádoby. Musíme sa preto starať o rast nášho duchovného života a o rozvoj kresťanských cností, mysliac na dobro celej Cirkvi, lebo by sme nemohli konať dobro a dať iným spoznávať Krista, keby v nás nebolo úprimné úsilie o uskutočňovanie učenia Evanjelia.

Naše modlitby preniknuté týmto duchom — aj keď začínajú témami a predsavzatiami zdanlivo osobnými — budú nakoniec vždy smerovať k úvahám o službe iným ľuďom. A ak sa na tejto ceste necháme viesť za ruku Preblahoslavenou Pannou Máriou, ona sa pričiní, aby sme sa cítili bratmi všetkých ľudí: pretože všetci sme deťmi toho Boha, ktorého je ona Dcérou, Nevestou i Matkou.

Problémy našich blížnych majú byť aj našimi problémami. Kresťanské bratstvo musí byť zakorenené hlboko v našej duši, tak, že nám žiaden človek nebude ľahostajný. Mária, Ježišova matka, ktorá ho vychovala, ktorá sa o neho starala a sprevádzala ho počas jeho pozemského života a ktorá je s ním teraz na nebesiach, nám pomôže spoznať Ježiša, ktorý ide okolo nás a sprítomňuje sa nám v potrebách našich ľudských bratov.