Zoznam bodov

Akú zvláštnu schopnosť má človek zabúdať aj na tie najúžasnejšie veci a nechať si zovšednieť tajomstvo! Počas tohto pôstneho obdobia si znovu pripomeňme, že kresťan nemôže byť povrchný. Aj keď je naplno zaujatý svojou bežnou prácou medzi ostatnými ľuďmi, hoci je vyťažený, zaneprázdnený, napätý, kresťan má byť zároveň úplne ponorený v Bohu, pretože je Božím synom.

Božie detstvo je radostná pravda, útechu prinášajúce tajomstvo. Božie detstvo napĺňa celý náš duchovný život, lebo nás učí stýkať sa s naším nebeským Otcom, spoznávať ho a milovať, a tak naplní náš vnútorný boj nádejou a nám dá dôverčivú jednoduchosť malého dieťaťa. Ba čo viac, práve skutočnosť, že sme Božími deťmi, nás vedie k tomu, aby sme s láskou a obdivom kontemplovali všetky tie veci, ktoré vyšli z rúk Boha, Otca a Stvoriteľa. A takýmto spôsobom sa stávame kontemplatívnymi dušami uprostred sveta, ktorý milujeme.

V pôstnom období nám liturgia pripomína dôsledky Adamovho hriechu pre ľudský život. Adam nechcel byť dobrým Božím synom a vzbúril sa. Neustále nám však v ušiach znie aj ozvena onoho felix culpa — ó, šťastná vina (Rímsky misál, Veľkonočný chválospev na Veľkonočnú vigíliu), ktoré celá Cirkev, naplnená radosťou, zaspieva v chválospeve Veľkonočnej vigílie.

Keď prišla plnosť času, poslal Boh na svet svojho Jednorodeného Syna, aby znovunastolil pokoj; aby, vykupujúc človeka z hriechu adoptionem filiorum reciperemus — sme my ľudia dostali adoptívne synovstvo (Gal 4, 5), aby sme sa stali Božími deťmi, oslobodenými spod jarma hriechu a schopnými mať účasť na vnútornom živote Najsvätejšej Trojice. A tak sa tomuto novému človeku, tomuto novému štepu Božích detí (Porov. Rim 6, 4-5) umožnilo, aby oslobodil celé tvorstvo z neporiadku, a obnovil všetky veci v Kristovi (Porov. Ef 1,5-10), ktorý ho zmieril s Bohom (Porov. Kol 1, 20).

Nuž teda, je tu čas pokánia. Ako sme však videli, nie je to žiadna negatívna úloha. Pôstne obdobie sa má prežívať v duchu Božieho detstva, ktoré nám Kristus sprostredkoval a ktoré pulzuje v našom srdci (Porov. Gal 4, 6). Pán nás volá, aby sme sa k nemu priblížili a aby sme túžili byť ako on: Napodobňujte Boha ako milované deti (Ef 5, 1); a aby sme pokorne, ale zato horlivo spolupracovali na Božom pláne zjednocovať, čo sa rozdelilo, zachraňovať, čo sa stratilo, naprávať, čo hriešny človek narušil, privádzať naspäť na cestu to, čo zblúdilo, aby sa tak obnovila božská svornosť všetkého stvoreného.

Sviatosti Božej milosti

Kto chce bojovať, volí si prostriedky. A prostriedky sa za týchto dvadsať storočí kresťanstva nezmenili: modlitba, umŕtvovanie a časté pristupovanie k sviatostiam. Keďže umŕtvovanie je tiež modlitbou — modlitbou zmyslov — , môžeme tieto prostriedky zhrnúť len do dvoch slov: modlitba a sviatosti.

Bol by som rád, keby sme teraz pouvažovali o tom prameni Božej milosti, o sviatostiach, nádhernom prejave Božieho milosrdenstva. Rozjímajme pomaly nad ich definíciou, ktorú zachytáva Katechizmus svätého Pia V.: „Sviatosti sú určité viditeľné znaky, ktoré udeľujú milosť a zároveň ju naznačujú, keď ju stavajú pred náš zrak (Rímsky katechizmus Tridentského koncilu, II, c, I, 3)“. Boh, náš Pán je nekonečný, jeho láska je nevyčerpateľná, jeho dobrotivosť a milosrdenstvo voči nám nepozná hraníc. A hoci nám udeľuje svoju milosť aj rôznymi inými spôsobmi, predsa výslovne a slobodne ustanovil — len on to mohol urobiť — týchto sedem účinných znakov, aby stálym, jednoduchým a pre všetkých dostupným spôsobom mohli mať ľudia účasť na zásluhách vykúpenia.

Ak sa prestanú prijímať sviatosti, zanikne aj pravý kresťanský život. Bohužiaľ, nedá sa prehliadnuť, že zvlášť v dnešnej dobe je mnoho tých, ktorí, zdá sa, zabúdajú na tento prúd Kristovej milosti a pohŕdajú ním. Je síce bolestné hovoriť o tejto rane spoločnosti, ktorá sa nazýva kresťanskou, je to však nutné, aby sa v našich dušiach posilnila túžba pristupovať s väčšou láskou a vďačnosťou k tomuto prameňu posväcovania sa.

Ľudia sa dnes bez škrupúľ rozhodnú odložiť krst novonarodených detí a týmto vážnym útokom voči spravodlivosti a láske ich okrádajú o milosť viery, neoceniteľný poklad prebývania Najsvätejšej Trojice v duši, ktorá prichádza na svet poškvrnená dedičným hriechom. Snažia sa tiež oslabiť pravú povahu sviatosti birmovania, ktorú Tradícia vždy jednomyseľne vnímala ako posilu pre duchovný život, tiché a plodné vyliatie Ducha Svätého, aby duša, posilnená nadprirodzeným spôsobom, mohla bojovať ako miles Christi — Kristov vojak vo vnútornom boji proti sebectvu a žiadostivosti.

Ak človek stratí citlivosť na Božie veci, len ťažko dokáže chápať sviatosť pokánia. Sviatostná spoveď nie je dialógom ľudským, ale nadprirodzeným rozhovorom; je to súd neomylnej Božej spravodlivosti a, predovšetkým, milosrdenstva, vedený láskyplným sudcom, ktorý nemá záľubu v tom, aby zomrel bezbožný, ale aby sa bezbožný vrátil zo svojej cesty a žil (Ez 33, 11).

Nežnosť nášho Pána je naozaj nekonečná. Len sa pozrite, s akým jemnosťou zaobchádza so svojimi deťmi. Z manželstva urobil posvätný zväzok, obraz zjednotenia sa Krista s jeho Cirkvou (Porov. Ef 5, 32), a veľkú sviatosť, na ktorej sa zakladá kresťanská rodina, ktorá má byť s pomocou Božej milosti prostredím pokoja a svornosti, školou svätosti. Rodičia sú spolupracovníkmi Boha. Z toho plynie milá povinnosť ctiť si ich, ktorá prináleží deťom. Právom by sme štvrté Božie prikázanie mohli nazvať — ako som už pred mnohými rokmi napísal — najsladším prikázaním Desatora. Ak sa manželstvo prežíva tak, ako to chce Boh, totiž sväto, z domova sa stane útočisko pokoja, svetla a radosti.

Stretnutie s Ježišom Kristom v Chlebe a Slove

Ak dokážeme kontemplovať tajomstvo Krista, ak sa na neho budeme snažiť hľadieť čistými očami, uvedomíme si, že aj dnes je možné dôverne sa k nemu priblížiť, a to telesne i duchovne. Kristus nám k tomu jasne vyznačil cestu: prostredníctvom Chleba a prostredníctvom Slova, tým, že sa budeme živiť Eucharistiou, že ho budeme poznávať a plniť to, čo nás prišiel naučiť, že sa s ním budeme zhovárať v modlitbe. Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom (Jn 6, 56). Kto má moje prikázania a zachováva ich, ten ma miluje. A kto miluje mňa, toho bude milovať môj Otec; aj ja ho budem milovať a zjavím mu seba samého (Jn 14, 21).

Nie sú to iba sľuby. Je to podstata a realita skutočného života: života milosti, ktorý nás vedie k osobnému a bezprostrednému styku s Bohom. Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske, ako ja zachovávam prikázania svojho Otca a ostávam v jeho láske (Jn 15, 10). Toto Ježišovo ubezpečenie, ktoré vyriekol pri Poslednej večeri, je tým najlepším úvodom k sviatku Nanebovstúpenia. Kristus vedel, že je potrebné, aby odišiel, pretože po Nanebovstúpení tajomným spôsobom — ktorý my nie sme schopní pochopiť — príde v novom vyliatí lásky tretia osoba Najsvätejšej Trojice: hovorím vám pravdu: Je pre vás lepšie, aby som odišiel. Lebo ak neodídem, Tešiteľ k vám nepríde. Ale keď odídem, pošlem ho k vám (Jn 16, 7).

Odišiel a poslal nám Ducha Svätého, ktorý vedie a posväcuje naše duše. Tým, že v nás Tešiteľ pôsobí, potvrdzuje to, čo nám zvestoval Kristus: že sme Božie deti, že sme nedostali ducha otroctva, aby sme sa museli zasa báť, ale Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: „Abba, Otče! (Porov. Rim 8, 15)“.

Vidíte? Je to pôsobenie Božskej Trojice v našich dušiach. Každý kresťan má prístup k Bohu, prebývajúcemu v jeho najvnútornejšom bytí, ak odpovie na milosť, ktorá nás vedie k zjednoteniu sa s Kristom v Chlebe a Slove, v Najsvätejšej hostii a v modlitbe. Cirkev nám každodenne ponúka na zamyslenie túto skutočnosť živého Chleba a venuje jej ďalšie dva významné sviatky liturgického roka: Zelený štvrtok a slávnosť Božieho Tela. Dnes, na sviatok Nanebovstúpenia sa pristavíme pri vzťahu k Ježišovi a budeme pozorne načúvať jeho Slovu.

Už sme si pripomenuli udalosti z Naimu. Mohli by sme uviesť aj ďalšie, pretože Evanjeliá sú plné podobných scén. Tieto príbehy dojímali a vždy budú dojímať ľudské srdcia: neznázorňujú len úprimné gesto človeka, ktorý sa zľutuje nad svojimi blížnymi, ale predovšetkým predstavujú zjavenie nesmiernej Pánovej lásky. Ježišovo Srdce je srdcom vteleného Boha, Emanuela, Boha s nami.

Cirkev zjednotená s Kristom sa rodí z jeho prebodnutého Srdca (Por. hymnus k 1. vešperám zo slávnosti Najsvätejšieho Srdca Ježišovho (Liturgia horarum, sv. 3. Typis Polyglottis Vaticanis)). Z tohto dokorán otvoreného srdca sa nám dáva život. Ako na tomto mieste nespomenúť, čo i len krátko, sviatosti, skrze ktoré v nás Boh pôsobí a robí nás účastnými na Kristovej vykupiteľskej moci? Ako si s osobitnou vďačnosťou nespomenúť na Najsvätejšiu sviatosť oltárnu, svätú obetu Kalvárie, na jej neustále nekrvavé sprítomňovanie v našej omši? Ježiš sa nám dáva za pokrm; a pretože k nám prichádza, všetko sa mení a naše bytie získava nové sily — pomoc Ducha Svätého — ktoré napĺňajú dušu, prenikajú naše činy, náš spôsob myslenia a cítenia. Kristovo Srdce je pokojom kresťanov.

Odovzdanosť, ktorú od nás Pán žiada, sa nezakladá len na našich túžbach a našich silách, často nedostatočných a slabých: opiera sa predovšetkým o milosti, ktoré pre nás získala láska srdca Boha, ktorý sa stal Človekom. Preto môžeme a musíme vytrvať vo svojom vnútornom živote detí nášho Otca, ktorý je na nebesiach, bez toho, aby sme dali priestor malomyseľnosti a skleslosti. Rád povzbudzujem k rozjímaniu nad tým, ako kresťan vo svojom každodennom, všednom živote, v tých najobyčajnejších detailoch, v bežných okolnostiach svojho normálneho dňa praktizuje vieru, nádej a lásku. Práve tu spočíva podstata konania duše, ktorá počíta s Božou pomocou, a ktorá v uskutočňovaní týchto teologálnych čností nachádza radosť, silu a vyrovnanosť.

Takéto sú plody Kristovho pokoja, pokoja, ktorý nám prináša jeho Najsvätejšie Srdce. Pretože — povedzme to ešte raz — Ježišova láska k ľuďom je jednou nepreskúmateľnou súčasťou Božieho tajomstva, lásky Syna k Otcovi a Duchu Svätému. Duch Svätý, zväzok lásky medzi Otcom a Synom, nachádza v Slove ľudské srdce.

O týchto základných skutočnostiach našej viery nie je možné hovoriť bez toho, aby sme neupozornili na ohraničenosť nášho rozumu a veľkosť Zjavenia. No hoci nemôžeme tieto pravdy obsiahnuť, hoci nad nimi náš rozum zostane v úžase stáť, pokorne a pevne im veríme: vieme, opierajúc sa o Kristovo svedectvo, že je to tak. Že láska sa z lona Najsvätejšej Trojice rozlieva na všetkých ľudí skrze lásku Ježišovho Srdca.