Zoznam bodov

Viera a rozum

Život modlitby, pokánia, a povedomie nášho Božieho detstva nás pretvárajú na hlboko nábožných kresťanov, na akoby malé deti pred Bohom. Zbožnosť je čnosťou detí a aby sa mohlo dieťa zveriť do náručia svojho otca, musí byť a aj sa cítiť malým, odkázaným. Často som rozjímal o tomto živote duchovného detstva, ktorý neprotirečí cnosti mravnej sily, lebo si vyžaduje pevnú vôľu, osvedčenú zrelosť, húževnatú a otvorenú povahu.

Máme byť zbožní ako deti, nie však nevedomí, lebo každý kresťan sa vrámci svojich možností musí snažiť o seriózne a vedecké štúdium viery. A toto všetko je teológia. Preto teda zbožnosť detí, ruka v ruke so spoľahlivou náukou teológov.

Úsilie o nadobudnutie teologickej náuky, tejto dobrej a pevnej kresťanskej doktríny, je v prvom rade motivované túžbou poznávať a milovať Boha. No zároveň vychádza aj zo všeobecnej snahy veriacej duše do hĺbky pochopiť zmysel tohto sveta, ktorý je dielom Stvoriteľa. S periodicky sa opakujúcou jednotvárnosťou sa niektorí snažia oživovať domnelú nezlučiteľnosť viery s vedou, a ľudského rozumu s Božím zjavením. Táto nezlučiteľnosť sa môže objaviť len vtedy — a aj to iba zdanlivo —, keď sa nechápu skutočné ciele nastolenej otázky.

Ak svet vzišiel z Božích rúk, ak Boh stvoril človeka na svoj obraz a svoju podobu (Porov. Gn 1, 26) a dal mu aspoň iskričku zo svojho svetla, potom musí práca rozumu — hoci by to bolo s veľkou námahou — odkrývať božský zmysel, ktorý všetky veci prirodzene obsahujú; a so svetlom viery vnímame aj ich nadprirodzený zmysel, vychádzajúci z nášho pozdvihnutia do poriadku milosti. Nesmieme si pripustiť obavu pred vedou, pretože akákoľvek práca, ak je skutočne vedecká, smeruje k pravde. A Kristus povedal: Ego sum veritas — Ja som pravda (Jn 14, 6).

Kresťan má pociťovať hlad po poznaní. Všetko, od rozvíjania tých najabstraktnejších poznatkov až po remeselnícke zručnosti, môže a musí viesť k Bohu. Lebo neexistuje taká ľudská námaha, ktorú by nebolo možné posväcovať a ktorá by nebola podnetom pre naše osobné posväcovanie sa a príležitosťou spolupracovať s Bohom na posväcovaní tých, čo sú okolo nás. Svetlo nasledovníkov Krista nemá byť na dne údolia, ale na návrší, aby ľudia videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach (Mt 5, 16).

Pracovať takýmto spôsobom znamená modliť sa. Študovať takýmto spôsobom znamená modliť sa. Vedecky bádať takýmto spôsobom je tiež modlitba. Vždy sa dostaneme k tomu istému záveru: všetko je modlitbou, všetko nás môže a musí priviesť k Bohu, a od rána do večera nám pomáhať udržiavať neustály kontakt s Pánom. Každá poctivá práca môže byť modlitbou; a každá práca, ktorá je modlitbou, je zároveň apoštolátom. Takýmto spôsobom sa duša ešte viac upevňuje v jednoduchej a pevnej jednote života.

Náš Boh Otec sviatosťou kňazstva umožnil, aby niektorí veriaci novým a nevýslovným vyliatím Ducha Svätého prijali do duše nezmazateľný znak, ktorý ich pripodobňuje Kristovi Kňazovi, a oni môžu konať in persona Christi Capitis — v osobe Krista, Hlavy svojho mystického tela (Porov. Druhý Vatikánsky koncil, dekrét Presbyterorum ordinis, 2). Vďaka služobnému kňazstvu, ktoré sa od spoločného kňazstva všetkých pokrstených veriacich líši nielen stupňom, ale podstatne (Porov. Druhý Vatikánsky koncil, vieroučná konštitúcia Lumen Gentium, 10), môžu posvätní služobníci premieňať chlieb a víno na Kristovo telo a krv, prednášať Bohu eucharistickú obetu, odpúšťať hriechy vo sviatostnej spovedi a vykonávať službu poúčania ľudí in iis quae sunt ad Deum — výlučne vo všetkom tom, v čom ich zastupujú pred Bohom (Porov. Hebr 5, 1) a čo sa na Boha vzťahuje.

Kňaz má byť preto výhradne Božím mužom, odmietajúcim myšlienku chcieť vyniknúť v tých oblastiach, v ktorých to ostatní kresťania od neho nepotrebujú. Kňaz nie je ani psychológ, ani sociológ, ani antropológ: je to druhý Kristus, sám Kristus, s poslaním starať sa o duše svojich bratov a sestier. Bolo by smutné, keby sa kňaz považoval za oprávnenú autoritu v dogmatickej či morálnej teológii iba na základe poznatkov nejakej svetskej vedy, v ktorej, ak sa venuje svojej kňazskej práci, môže dosiahnuť koniec koncov len úroveň diletanta, učňa. Preukázal by tak jedine dvojitú neznalosť: jednak v svetských vedách, jednak v teológii, hoci by svojou povrchnou fasádou učenosti dokázal niektorých bezbranných čitateľov a poslucháčov oklamať.

Je už vecou verejnou, že niektorí duchovní dnes, zdá sa, chcú vytvoriť novú Cirkev, keď zamieňajú duchovné ciele — spásu každej jednotlivej duše — za časné ciele a zrádzajú tak Krista. Ak sa nedokážu vzoprieť tomuto pokušeniu, prestanú spĺňať svoju posvätnú službu, stratia dôveru a úctu ľudu a vo vnútri Cirkvi spôsobia hroznú skazu. Ba čo viac, týmto svojvoľným zasahovaním do politickej slobody kresťanov i ostatných ľudí spôsobia následný zmätok a sami sa stanú nebezpečnými pre občianske spolužitie. Sviatosť posvätného stavu je sviatosťou nadprirodzenej služby bratom vo viere, ktorú, ako sa zdá, chcú niektorí zmeniť na pozemský nástroj nového despotizmu.

Ježiš na kríži, so srdcom prebodnutým z lásky k ľuďom, je výrečnou odpoveďou na otázku o hodnote vecí a ľudí, tak, že slová sú tu úplne zbytočné. Ľudia, ich život a šťastie majú takú veľkú hodnotu, že sám Boží Syn sa vydáva, aby ich vykúpil, aby ich očistil, aby ich pozdvihol. Ktože by nemiloval jeho tak zranené srdce? — pýta sa v tejto súvislosti istá kontemplatívna duša. A pýta sa ďalej: Ktože by sa neodplatil za lásku láskou? Ktože by neobjal tak čisté srdce? My, ktorí sme z tela, budeme splácať lásku láskou, objímeme nášho zraneného, ktorému bezbožní prebodli ruky a nohy, bok a srdce. Prosme, aby nám ráčil zviazať srdce putom svojej lásky a zraniť ho kopijou, lebo ešte stále je zatvrdilé a nekajúcne (Svätý Bonaventúra, Vitis mystica 3, 11 (PL 184, 643)).

Sú to myšlienky, city a rozhovory, ktorými sa zamilované duše obracali na Ježiša odnepamäti. Pre pochopenie tohto jazyka, pre skutočné poznanie toho, čím je ľudské srdce a čím je Srdce Kristovo a Božia láska, je potrebná viera a pokora. Práve vďaka viere a pokore nám mohol svätý Augustín zanechať svoj všeobecne známy výrok: Pre seba si nás stvoril, Pane, a naše srdce je nespokojné, kým nespočinie v tebe (Sv. Augustín, Confessiones 1, 1, 1 (PL 32, 661)).

Keď človek zabúda na pokoru, snaží sa privlastňovať si Boha, nie však tým Božským spôsobom, ktorý nám umožnil sám Kristus, keď povedal vezmite a jedzte, toto je moje telo (Porov. 1 Kor 11, 24), ale tak, že sa snaží vtesnať Božiu veľkosť do ľudskej ohraničenosti. Rozum, ten chladný a slepý rozum, ktorý nie je poznaním vychádzajúcim z viery, ani pravou inteligenciou stvorenia schopného tešiť sa z vecí a milovať ich, sa mení na nástroj bezprávia človeka, ktorý všetko podrobuje iba svojej úbohej, bežnej skúsenosti, znižujúcej váhu nadprirodzenej pravdy a ľudské srdce pokrýva škrupinou, robiacou ho necitlivým voči vnuknutiam Ducha Svätého. Tento náš obmedzený rozum by bol úplne stratený, keby tu nebola moc Božieho milosrdenstva, ktorá prelamuje hranice našej úbohosti: A dám vám nové srdce a nového ducha vložím do vás; odstránim z vášho tela kamenné srdce a dám vám srdce z mäsa (Ez 36, 26). A duša znovu získava svetlo a napĺňa sa radosťou z prísľubov Písma Svätého.

Veď ja poznám zámer, ktorý mám s vami, sú to myšlienky pokoja a nie súženia (Porov. Jer 29, 11), prisľúbil Boh ústami proroka Jeremiáša. Liturgia vzťahuje tieto slová na Ježiša, pretože na ňom sa v celej jasnosti prejavuje, že Boh nás takto miluje. Neprichádza, aby nás odsúdil, aby nám vrhol do tváre našu úbohosť a malosť: prichádza, aby nás spasil, aby nám odpustil, aby nás zbavil viny a priniesol nám pokoj a radosť. Ak dokážeme rozpoznať tento úžasný vzťah Pána k svojim deťom, nevyhnutne sa zmenia aj naše srdcia a uvedomíme si, že pred našimi očami sa otvára úplne nová panoráma, plná nádeje, hĺbky a svetla.