Zoznam bodov

Naplnil vôľu Boha Otca

Nebudem sa mýliť, keď poviem, že Ježiš ešte aj dnes hľadá príbytok v našom srdci. Mali by sme ho prosiť o odpustenie za našu osobnú slepotu, za našu nevďačnosť. Mali by sme ho prosiť o milosť, aby sme mu už nikdy viac nezatvorili dvere našej duše.

Pán sa pred nami netají tým, že takáto oddaná poslušnosť Božej vôli si vyžaduje sebazaprenie a odovzdanosť, lebo láska sa nedomáha práv: chce slúžiť. Sám prešiel touto cestou ako prvý. Ako si poslúchal ty, Ježiš? — Usque ad mortem, mortem autem crucis: až na smrť, až na smrť na kríži (Flp 2, 8). Treba vyjsť zo seba, skomplikovať si život, stratiť ho z lásky k Bohu a k dušiam. „Hľa, ty si chcel žiť pokojne, no Boh chcel niečo iné. Existujú dve vôle a práve tvoja vôľa sa má napraviť, aby sa zjednotila s Božou vôľou; a nie Božia vôľa pokrútiť, aby sa prispôsobila tvojej (Sv.Augustín, Enarrationes in psalmos, 31, 2, 26 (PL 36, 274))“.

S radosťou som sledoval mnohé duše, ktoré s nasadením života — ako ty, Pane, usque ad mortem — plnili, čo od nich Božia vôľa požadovala: venovali svoje úsilie i profesionálnu prácu službe Cirkvi, pre dobro všetkých ľudí.

Naučme sa poslúchať a naučme sa slúžiť: niet väčšej ušľachtilosti ako chcieť sa dobrovoľne odovzdať a byť druhým užitočný. Keď vo svojom vnútri pocítime narastajúcu hrdosť a pýchu, ktorá nám navráva, že sme nadľudia, je to chvíľa povedať „nie,“ povedať, že naším jediným víťazstvom bude víťazstvo pokory. Takto sa stotožníme s Kristom na kríži, nie neochotne alebo nepokojne či mrzuto, ale radostne. Lebo radosť pochádzajúca zo zabudnutia na seba samého je tým najlepším dôkazom lásky.

Aby sme slúžili, slúžiť

Aby sme sa takto správali, a aby sme mohli posväcovať svoju prácu, je treba predovšetkým pracovať dobre, s ľudskou a nadprirodzenou poctivosťou. Chcel by som teraz ako protiklad pripomenúť jeden starý príbeh z apokryfných evanjelií: „Ježišov otec, ktorý bol tesárom, vyrábal jarmá a pluhy. Raz — pokračuje rozprávanie — si uňho objednal posteľ istý dobre situovaný človek. Ukázalo sa však, že jedna z bočných latiek bola kratšia než tá druhá, a Jozef nevedel, ako si s tým poradiť. Vtedy Dieťa Ježiš povedalo svojmu otcovi: ,Polož obe latky na zem a na jednom konci ich vyrovnaj!’ Jozef tak urobil. Vtedy sa Ježiš postavil z druhej strany, chytil kratšiu latku a natiahol ju tak, aby sa vyrovnala tej dlhšej. Jozef, jeho otec, s obdivom pozeral na tento zázrak a zasypal Dieťa objatiami a bozkami so slovami: ,Ó, aký som len šťastný, že mi Boh dal toto Dieťa’ (Evanjelium detstva (nesprávne pripisované sv. Tomášovi), z Apokryfných evanjelií)“.

Jozef by určite neďakoval Bohu z takýchto pohnútok: jeho práca nemohla byť takého druhu. Svätý Jozef nebol človekom jednoduchých a zázračných riešení, ale človekom vytrvalosti, úsilia a — keď bolo treba — dômyslu. Kresťan vie, že Boh robí zázraky: konal ich pred mnohými storočiami, pokračoval v tom i neskôr a koná ich aj dnes, pretože non est abbreviata manus Domini — Pánova ruka nie je prikrátka; a Božia moc sa nezmenšila (Iz 59, 1).

Zázraky sú prejavom spasiteľnej všemohúcnosti Boha, a nie prostriedkom na riešenie následkov našej vlastnej neschopnosti či na uľahčenie našej pohodlnosti. Zázrak, ktorý od vás Pán žiada, je vytrvalosť vo vašom kresťanskom a Božom povolaní, posväcovanie každodennej práce: zázrak premieňania každodennej prózy na poéziu, na hrdinský epos prostredníctvom lásky, ktorú do svojich bežných povinností vkladáte. Tam vás Boh očakáva a čaká, že budete ľuďmi so zmyslom pre zodpovednosť, s apoštolskou horlivosťou a odbornou zdatnosťou.

Preto vám ako heslo pre vašu prácu môžem odkázať toto: para servir, servir (Para servir, servir: Kto chce žiť zmysluplne, musí vedieť slúžiť druhým; respektíve i prevrátené chápanie tejto slovnej hry: ak má mať služba človeka nejakú hodnotu, človek musí za niečo stáť, niečo vedieť, byť v živote schopný niečoho hodnotného. V španielčine má tento slovný obrat celkom asi štyri významy. (pozn. prekl.)). Pretože na prvom mieste, ak chceme niečo urobiť, musíme to vedieť aj dotiahnuť do konca. Neverím v správnosť úmyslu človeka, ktorý sa neusiluje dosiahnuť potrebnú zdatnosť, aby dokázal adekvátne splniť úlohy, ktoré mu boli zverené. Nestačí iba chcieť konať dobro, treba aj vedieť ako na to. A ak naozaj budeme chcieť, táto túžba sa premení na snahu uplatniť primerané prostriedky a nechať veci s ľudskou dokonalosťou dotiahnuté do konca.

Avšak aj tá služba po ľudskej stránke, tá schopnosť, ktorú by sme mohli nazvať technickou, to zvládanie vlastnej profesie, by mala byť ešte doplnená črtou, ktorá bola základom pre prácu svätého Jozefa a ktorá by mala byť základom aj pre každého kresťana: je to duch služby, túžba pracovať, aby sme prispievali k dobru ostatných ľudí. Jozefova práca nebola činnosťou, ktorá by sledovala len vlastnú sebarealizáciu; hoci jeho činorodý život práce z neho iste vyformoval zrelú a výraznú osobnosť. Patriarcha pracoval s vedomím, že plní Božiu vôľu, a myslel pritom na dobro svojich drahých, Ježiša a Márie, ako aj dobro všetkých obyvateľov malého Nazareta.

Jozef bol pravdepodobne jedným z mála remeselníkov v Nazarete, ak nie jediným. Tesárom, podľa všetkého. No ako to zvykne chodiť v malých dedinkách, určite bol schopný robiť aj iné veci: dať do poriadku pokazený mlyn alebo opraviť škáry v streche pred príchodom zimy. Vďaka dobre vykonanej práci Jozef nepochybne pomohol mnohým ľuďom dostať sa z ťažkostí. Jeho profesionálne povolanie bolo prácou zameranou na službu a na to, ako spríjemniť život ostatným rodinám v dedine; službu, ktorú sprevádzal úsmev, láskavé slovo, poznámka vyslovená len tak mimochodom, no prinavracajúca vieru a radosť tým, čo o ne takmer prišli.

Chlieb a žatva: spoločenstvo so všetkými ľuďmi

Ježiš, ako som spomenul na začiatku, je rozsievač a prostredníctvom kresťanov pokračuje vo svojej Božskej sejbe. Kristus stláča pšenicu vo svojich prebodnutých rukách, zmáča ju svojou krvou, očisťuje ju a rozhadzuje do brázdy, ktorou je tento svet. Rozsieva jedno zrno za druhým, aby každý kresťan vo svojom vlastnom prostredí vydával svedectvo o plodnosti smrti a zmŕtvychvstania Pána.

Ak sme v Kristových rukách, mali by sme sa nechať preniknúť jeho vykupiteľskou krvou, nechať sa rozsievať a prijímať svoj život taký, aký si ho pre nás želá Boh. Mali by sme tiež pochopiť, že zrno, ktoré má prinášať úrodu, musí najskôr padnúť do zeme a odumrieť (Porov. Jn 12, 24-25). Až potom vyrastie steblo a na ňom sa objaví klas. Z klasu je chlieb, ktorý bude Bohom premenený na Kristovo Telo. Takýmto spôsobom sa znovu vraciame k Ježišovi, spájame sa s naším rozsievačom. Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe (1 Kor 10, 17).

Nikdy by sme nemali zabúdať, že bez sejby nemôže byť ani žiadna žatva. Preto je potrebné veľkoryso rozsievať Božie Slovo, pričiniť sa, aby ľudia spoznávali Krista, a keď ho spoznajú, aby po ňom pocítili hlad. Dnešný sviatok Božieho Tela, Kristovho tela, Chleba života, je vhodnou príležitosťou zamyslieť sa nad týmto hladom, ktorý možno pozorovať u ľudí: hladom po pravde, spravodlivosti, jednote a pokoji. Keď sa stretneme s hladom po pokoji, budeme musieť spolu so svätým Pavlom opakovať: Kristus je náš pokoj, pax nostra (Ef 2, 14). Túžba po pravde nám má pripomínať, že Ježiš je cesta, pravda a život (Porov. Jn 14, 6). A tých, ktorí sa usilujú o jednotu, musíme postaviť pred Krista, ktorý za nás prosí, aby sme boli consummati in unum, dokonale jedno (Jn 17, 23). Hlad po spravodlivosti nás zasa musí priviesť k pôvodnému zdroju svornosti medzi ľuďmi: k tomu, že sme a cítime sa byť deťmi jedného Otca, teda bratmi.

Pokoj, pravda, jednota, spravodlivosť. Aké ťažké nám niekedy pripadá prekonávanie prekážok, ktoré narúšajú ľudské spolužitie! My kresťania sme však povolaní uskutočňovať tento veľký zázrak bratstva: aby sme s pomocou Božej milosti dosiahli, že ľudia sa budú správať kresťansky, vzájomne si niesť bremená (Porov. Gal 6, 2), žiť podľa prikázania lásky, ktoré je zväzkom dokonalosti a podstatou zákona (Porov. Kol 3, 14; Rim 13, 10).

Nemožno skrývať, že toho treba ešte veľa urobiť. Pri istej príležitosti, pravdepodobne pri pohľade na vlniace sa klasy zrelého obilia, povedal Ježiš svojim učeníkom: Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu (Mt 9, 37-38). Podobne ako vtedy, aj dnes chýbajú robotníci, ktorí by chceli znášať bremeno dňa a horúčosť (Porov. Mt 20, 12). A ak my, ktorí pracujeme, nebudeme verní, stane sa to, o čom píše prorok Joel: Spustošené je pole, smúti roľa, veď je znivočené obilie, vyschol mušt, olej uvädol. Roľníci sa hanbia, jajkajú vinári pre pšenicu a jačmeň, lebo žatva je preč z poľa (Joel 1, 10-11).

Z úrody nebude nič, ak nebudeme ochotní veľkoryso prijať sústavnú prácu, možno dlhú a únavnú: obrábať pôdu, zasiať obilie, strážiť pole, zožať a vymlátiť… Božie kráľovstvo sa buduje v dejinnom kontexte, v čase. Pán nám všetkým zveril túto úlohu a nikto sa nemôže tváriť, že sa ho to netýka. Keď sa dnes budeme klaňať Kristovi a hľadieť na neho v Eucharistii, myslime na to, že ešte nenadišiel čas odpočinku a že treba pracovať ďalej.

V Knihe Prísloví sa píše: Kto obrába svoje pole, má chleba nadostač (Prís. 12, 11). Skúsme preniesť tento výrok do duchovnej oblasti: človek, ktorý nepracuje na Božej roli, ktorý nie je verný Božiemu poslaniu odovzdať sa iným a pomáhať im spoznávať Krista, len ťažko pochopí, čím je eucharistický Chlieb. Nikto si neváži to, čo ho nič nestálo. Ak máme vedieť oceniť a milovať Najsvätejšiu Eucharistiu, musíme prejsť Ježišovu cestu: byť zrnom, odumrieť sebe samému, vstať z mŕtvych do plnosti života a priniesť hojnú úrodu — stonásobnú! (Porov. Mk 4, 8).

Túto cestu je možné zhrnúť do jediného slova: milovať. Milovať — to znamená mať veľké srdce, spolucítiť so starosťami tých, ktorí nás obklopujú, vedieť odpúšťať a pochopiť: obetovať sa spolu s Kristom za všetky duše. Ak budeme milovať Kristovým srdcom, naučíme sa slúžiť a budeme obhajovať pravdu jasným a láskavým spôsobom. Aby sme mohli takto milovať, je potrebné, aby každý z nás odstránil zo svojho života všetko, čo prekáža Kristovmu životu v nás: sklony k pohodlnosti, pokušenie sebectva, snahu o vlastné vyniknutie. Len keď budeme na sebe uskutočňovať tento Kristov život, budeme ho môcť prenášať aj na iných; len keď na sebe zakúsime odumieranie obilného zrna, budeme môcť pracovať z hĺbky zeme, premieňať ju zvnútra a zúrodňovať.