Zoznam bodov

Sú tu Vianoce. Pripomíname si rôzne udalosti a okolnosti, ktoré obklopovali narodenie Božieho Syna a náš pohľad sa pristaví pri betlehemskej maštali a na domove v Nazarete. Mária, Jozef i dieťa Ježiš viac než inokedy zaberajú svoje miesto v strede nášho srdca. Čo nám chce povedať a aké poučenie nám chce dať jednoduchý, no zároveň obdivuhodný život Svätej rodiny?

Spomedzi mnohých úvah, ktorými by sme sa mohli zaoberať, by som dnes chcel hovoriť predovšetkým o jednej téme. Narodenie Ježiša znamená, ako sa o tom zmieňuje Sväté písmo, že prišla plnosť času (Gal 4, 4), chvíľa, ktorú si Boh volí, aby v najvyššej miere prejavil svoju lásku k ľuďom a dal im svojho vlastného Syna. Božia vôľa sa tu uskutočňuje za tých najnormálnejších a najbežnejších okolností: žena, privádzajúca na svet dieťa, rodina, dom. Božia všemohúcnosť a sláva prichádzajú prostredníctvom ľudského a zjednocujú sa s ním. Od tejto chvíle sme si my kresťania vedomí, že s pomocou Božej milosti môžeme a máme posväcovať všetky ušľachtilé skutočnosti nášho života. Niet takej situácie na zemi, nech by sa zdala byť akokoľvek bezvýznamnou a všednou, ktorá by nemohla byť príležitosťou na stretnutie sa s Kristom a krokom na našej ceste do nebeského kráľovstva.

Niet divu, že sa Cirkev raduje a nadchýna pri pohľade na skromný príbytok Ježiša, Márie a Jozefa. V hymne posvätného čítania k tomuto sviatku (Liturgia hodín, Ranné chvály k sviatku Svätej rodiny) sa hovorí:

Kriste, odblesk Otca,

Panna, Božia Matka,

Jozef, strážca oboch,

zábezpeka sladká,

váš dom usmieva sa

kvetmi všetkých čností;

a pre nás je zasa

žriedlom nábožnosti.

Anjeli tu žasnú,

vidiac večné Slovo,

ako svojim sluhom

slúži pohotovo.

Ako hlava domu

slúži skromne ženích;

aj Mária slúži,

žije obom, pre nich.

Nad paláce skvie sa

váš dom plný krásy,

lebo odtiaľ ľudstvu

vzišlo slnko spásy.

Mária i Jozef,

proste Pána, Krista,

nech aj v našich domoch

vládne radosť čistá.

Chvála tebe, Kriste,

že nám dávaš nádej

skrz rodičov vzácnych

dôjsť do vlasti blahej. Amen.

Keď myslím na kresťanské domovy, rád si ich predstavujem plné svetla a radosti, také ako domov Svätej rodiny. Z celej sily nám znie posolstvo Vianoc: Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle (Lk 2, 14). A vo vašich srdciach nech vládne Kristov pokoj (Kol 3, 15), píše Apoštol. Pokoj prameniaci z vedomia, že náš Boh Otec nás miluje, že Kristus si nás ako svoje údy pričleňuje, že Panna Mária za nás oroduje a svätý Jozef nás ochraňuje. To je to jasné svetlo, čo osvecuje náš život a napriek ťažkostiam a osobným chybám nás nabáda odvážne napredovať. Každý kresťanský domov by mal byť akoby záhradou pokoja, kde i napriek drobným nezhodám vládne silná, úprimná láska a hlboký pokoj — ovocie skutočne žitej viery.

Sancta Maria, Stella orientis

Budem končiť, opakujúc slová z dnešného evanjelia: Vošli do domu a uvideli Dieťa s Máriou, jeho Matkou (Mt 2, 11). Preblahoslavená Panna Mária je pri svojom Synovi. Troch mudrcov neprijíma kráľ na vznešenom tróne, ale Dieťa v náručí svojej Matky. Prosme Matku Božiu, ktorá je i našou Matkou, aby nám pripravila cestu vedúcu k dokonalej láske: Cor Mariae dulcissimum, iter para tutum! — Najsladšie srdce Máriino, priprav nám bezpečnú cestu! Jej presladké srdce pozná najistejšiu cestu, ako sa stretnúť s Kristom.

Traja Králi mali hviezdu; my máme Máriu, Stella maris, Stella orientis — Hviezdu morskú, Hviezdu východu. Dnes sa k nej obraciame: Svätá Mária, pomáhaj svojim deťom. Naša horlivosť za duše nesmie poznať hraníc, lebo nik nie je vylúčený z Kristovej lásky. Traja králi boli prví povolaní spomedzi pohanov, uskutočnením vykúpenia však už niet Žida ani Gréka, niet otroka ani slobodného, niet muža a ženy — niet nijakého rozlišovania —, lebo vy všetci ste jeden v Kristovi Ježišovi (Gal 3, 28).

Kresťania si nemôžu robiť nárok na akési výhradné práva, ani triediť či vylučovať ľudí; prídu mnohí od východu i západu (Mt 8, 11); v Kristovom srdci je totiž miesta pre všetkých. Jeho náručie — ako ho znovu obdivujeme v jasliach — je náručím Dieťaťa: je to však rovnaké náručie, ktoré sa roztvorí na kríži, aby pritiahlo všetkých ľudí (Porov. Jn 12, 32).

A na záver ešte jedna myšlienka, venovaná spravodlivému mužovi, nášmu Otcovi a Pánovi, svätému Jozefovi, ktorý v scéne Zjavenia Pána zostal ako zvyčajne nepovšimnutý. Predstavujem si ho pohrúženého v kontemplácii, s láskou ochraňujúceho Božieho Syna, ktorý bol ako človek zverený do jeho otcovskej starostlivosti. S nádherným jemnocitom človeka, ktorý nežije pre seba, sa svätý Patriarcha veľkoryso oddáva tichej a účinnej službe.

Hovorili sme dnes o živote modlitby a apoštolskom zápale. Kto by mohol byť lepším učiteľom než svätý Jozef? Ak chcete radu, ktorú opakujem neúnavne už veľa rokov, ite ad Ioseph, choďte k Jozefovi (Gn 41, 55): on vás naučí, ako sa konkrétne, ľudským i božským spôsobom priblížiť k Ježišovi. A rýchlo sa osmelíte toto novonarodené Božie Dieťa, podobne ako on, nosiť na rukách, bozkávať, obliekať a opatrovať (Porov. Modlitba k sv. Jozefovi (príprava na Sv. omšu z Rímskeho misála): O felicem virum, beatum Ioseph, cui datum est, Deum, quem multi reges voluentur videre et non viderunt, audire et non audierunt; non solum videre et audire, sed portare, deosculari, vestire et custodire!). Traja králi vzdali Ježišovi poctu tým, že mu obetovali zlato, kadidlo a myrhu. Jozef mu odovzdal celé svoje mladé a milujúce srdce.

Postava svätého Jozefa v Evanjeliu

Svätý Matúš nám takisto ako svätý Lukáš o svätom Jozefovi hovorí ako o mužovi pochádzajúcom zo vznešeného rodu: z rodu Dávidovho a Šalamúnovho, kráľov Izraela. Z historického hľadiska sú podrobnosti tohto pôvodu trochu nejasné: nevieme, ktorý z dvoch rodokmeňov uvádzaných evanjelistami patrí Márii, Ježišovej matke podľa tela, a ktorý svätému Jozefovi, Ježišovmu otcovi podľa židovského zákona. Ani nevieme, či rodným mestom svätého Jozefa bol Betlehem, kam sa šiel pri súpise ľudu zapísať, alebo Nazaret, kde žil a pracoval.

Vieme naopak, že Jozef nebol boháč. Bol pracujúci človek, ako milióny iných ľudí na celom svete; vykonával fyzicky náročné a skromné zamestnanie, ktoré si pre seba vybral aj Boh, keď prijal naše telo a rozhodol sa vyše tridsať rokov žiť ako jeden z nás.

Sväté písmo hovorí, že Jozef bol remeselník. Niektorí cirkevní otcovia dodávajú, že bol tesár. Keď sa svätý Justín zmieňuje o Ježišovom živote práce, tvrdí, že vyrábal pluhy a jarmá (Porov. sv. Justín, Dialogus cum Tryphone, 88, 2, 8 (PG 6, 687)). Možno na základe toho svätý Izidor zo Sevilly vyvodzuje, že Jozef bol kováč. V každom prípade to bol robotník, slúžiaci svojim spoluobčanom, s manuálnymi zručnosťami získanými rokmi úsilia a potu.

Z evanjeliových rozprávaní vystupuje Jozef ako veľká osobnosť: ani na chvíľu sa nám nejaví zakríknutý alebo ustráchaný zoči-voči životu. Práve naopak, dokáže čeliť problémom, poradiť si v ťažkých situáciách, a zodpovedne a s iniciatívou vziať na seba zverené úlohy.

Nestotožňujem sa s klasickým spôsobom zobrazovania svätého Jozefa ako starca, hoci sa to dialo s dobrým úmyslom zdôrazniť Máriino trvalé panenstvo. Predstavujem si ho ako mladého, silného, možno o niekoľko rokov staršieho než Panna Mária, ale v plnom rozkvete veku a životnej energie.

Na to, aby človek žil cnosť čistoty, nemusí čakať na starobu a nedostatok síl. Čistota sa rodí z lásky a čistej láske neprekáža ani fyzická zdatnosť, ani radosť mladosti. Mladé bolo srdce i telo svätého Jozefa, keď uzavrel manželstvo s Máriou; keď sa dozvedel tajomstvo jej Božieho materstva; keď s ňou žil, rešpektujúc jej neporušenosť, ktorú chcel Boh zanechať svetu ako ďalšie znamenie svojho príchodu medzi ľudské tvory. Kto by nebol schopný pochopiť takúto lásku, vie veľmi málo o tom, čo je to pravá láska, a kresťanský zmysel čistoty mu je úplne neznámy.

Jozef bol teda, ako sme povedali, remeselník z Galiley, muž ako mnoho iných. A čo môže očakávať od života obyvateľ jednej zapadnutej dedinky ako bol Nazaret? Len každodennú prácu, vždy s rovnakou námahou. A na sklonku dňa malý, chudobný domček, aby mohol načerpať sily a pustiť sa nasledujúci deň do svojich povinností.

Avšak meno Jozef v hebrejčine znamená Boh pridá. Boh pridáva k svätému životu tých, čo plnia jeho vôľu, netušené rozmery: to dôležité, to, čo dáva všetkému svoju hodnotu, to božské. Boh k pokornému a svätému Jozefovmu životu pridal — ak sa to tak môže povedať — život Panny Márie a život Ježiša, nášho Pána. Boh sa nikdy nenechá prekonať vo veľkodušnosti. Na Jozefa by sa tiež mohli vzťahovať slová, ktoré vyslovila preblahoslavená Panna Mária, jeho manželka: Quia fecit mihi magna qui potens est — lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný (Lk 1, 49), quia respexit humilitatem, lebo zhliadol na moju poníženosť (Porov. Lk 1, 48).

Jozef bol vskutku obyčajný človek, ktorému Boh zveril vykonať veľké veci. Každú jednu z udalostí, z ktorých sa skladal jeho život, dokázal prežívať tak, ako to chcel Pán. Preto Sväté písmo Jozefa chváli tvrdením, že bol spravodlivý. A v hebrejčine slovo spravodlivý znamená nábožný, bezúhonný Boží sluha, plniaci Božiu vôľu (Porov. Gn 7, 1; 18, 23-32; Ez 18, 5; Prís 12, 10). Na inom mieste spravodlivý znamená dobrý a dobročinný voči blížnemu (Porov. Tob 7, 5; 9, 9). Jedným slovom, spravodlivý je ten, kto miluje Boha a túto lásku dáva najavo plnením jeho prikázaní a zameraním celého svojho života na službu svojim bratom, ostatným ľuďom.

Jozefova viera, nádej a láska

Spravodlivosť neznamená jednoduché podriadenie sa nejakému pravidlu: bezúhonnosť musí vychádzať zvnútra, musí byť hlboká a živá, lebo spravodlivý však bude žiť pre svoju vernosť (Hab 2, 4). Žiť pre vernosť, žiť z viery: slová, ktoré boli neskôr často témou meditácií svätého Apoštola Pavla, sa vrchovato splnili na svätom Jozefovi. Jeho plnenie Božej vôle nie je ani rutinné ani formalistické, ale spontánne a hlboké. Zákon, podľa ktorého žil každý praktizujúci Žid, nebol preňho len jednoduchou zbierkou zákonov alebo chladným súborom predpisov, ale vyjadrením vôle živého Boha. Preto dokázal rozpoznať Pánov hlas, keď sa naňho tak neočakávane a prekvapujúcim spôsobom obrátil.

Veď život svätého Patriarchu bol síce prostý, ale nie ľahký. Po prežitých chvíľach úzkosti sa dozvedá, že Máriin Syn sa počal pôsobením Ducha Svätého. A toto Dieťa, Boží Syn, Dávidov potomok podľa tela, sa narodí v jaskyni. Anjeli oslavujú jeho narodenie a významné osobnosti z ďalekých krajín sa mu prichádzajú pokloniť, no judejský kráľ túži po jeho smrti a je potrebné utiecť. Boží Syn je zdanlivo bezbranné dieťa, ktoré bude žiť v Egypte.

Keď svätý Matúš opisuje tieto scény v svojom evanjeliu, neustále zdôrazňuje vernosť Jozefa, ktorý bez váhania plní Božie príkazy, aj keď sa mu ich zmysel niekedy môže zdať nejasný alebo ich súvislosť s ostatnými Božími plánmi skrytá.

Cirkevní Otcovia a duchovní autori pri mnohých príležitostiach vyzdvihujú túto pevnosť Jozefovej viery. Nadväzujúc na slová anjela, ktorý mu prikázal utiecť pred Herodesom a nájsť útočište v Egypte (Porov. Mt 2, 13), svätý Ján Zlatoústy píše: „Keď to Jozef počul, nepohoršil sa a nepovedal: ,To vyzerá ako nejaká záhada. Veď ty sám si nám dal pred časom vedieť, že on má spasiť svoj ľud, a teraz nie je schopný zachrániť ani seba samého, ba dokonca musíme utekať, vydať sa na dlhú cestu, trpieť vyhnanstvo — čo predsa protirečí tvojmu sľubu.’ Jozef neuvažuje takýmto spôsobom, pretože je mužom verným. Ani sa nepýta na čas návratu, napriek tomu, že ho anjel nechal neurčený, iba čo mu povedal: ,Budeš tam — v Egypte — , kým ti nedám vedieť.’ Napriek všetkému nevyslovuje námietky, ale poslúchne a uverí, a s radosťou znáša všetky skúšky (Sv. Ján Zlatoústy, In Matthaeum homiliae, 8,3 (PG 57, 85))“.

Jozefova viera neochabuje a jeho poslušnosť je vždy dôsledná a rýchla. Aby sme lepšie pochopili ponaučenie, ktoré nám tu svätý Patriarcha dáva, je dobré, keď si uvedomíme, že jeho viera je aktívna a že jeho poddajnosť nie je vyjadrením poslušnosti človeka, ktorý sa len necháva unášať behom udalostí. Kresťanská viera je totiž v úplnom protiklade s konformizmom či nedostatkom vnútornej aktivity a energie.

Jozef sa bezvýhradne odovzdal to Božích rúk, no nikdy neprestal udalosti zvažovať, a tak mohol od Pána získať taký stupeň pochopenia Božích diel, ktorý je onou pravou múdrosťou. Takto sa postupne naučil, že nadprirodzené zámery nesú v sebe Božiu logiku, ktorá je niekedy v úplnom protiklade s ľudskými plánmi.

V rozličných okolnostiach svojho života neprestáva Patriarcha rozmýšľať, ani sa nevzdáva svojej zodpovednosti. Naopak, do služby viery zapája celú svoju ľudskú skúsenosť. Pri návrate z Egypta, keď sa dopočul, že v Judei kraľuje Archelaus namiesto svojho otca Herodesa, bál sa ta ísť (Mt 2, 22). Naučil sa pohybovať v rámci Božieho plánu a ako potvrdenie, že Boh skutočne chce to, čo Jozef tuší, dostáva pokyn odobrať sa do Galiley.

Takáto bola teda viera svätého Jozefa: bezvýhradná, plná dôvery, celistvá, prejavená v účinnom odovzdaní sa do Božej vôle a v inteligentnej poslušnosti. A, spolu s vierou, prichádza láska. Jeho viera sa spája s láskou, a to s láskou k Bohu, ktorý plní sľuby dané Abrahámovi, Jakubovi, Mojžišovi; s nežnou láskou ženícha k Márii a s otcovskou nehou k Ježišovi. Viera a láska v nádeji na veľké poslanie, ktoré Boh práve na svete začínal, pričom si poslúžil aj ním, tesárom z Galiley: poslanie vykúpenia ľudí.