Zoznam bodov

Sú tu Vianoce. Pripomíname si rôzne udalosti a okolnosti, ktoré obklopovali narodenie Božieho Syna a náš pohľad sa pristaví pri betlehemskej maštali a na domove v Nazarete. Mária, Jozef i dieťa Ježiš viac než inokedy zaberajú svoje miesto v strede nášho srdca. Čo nám chce povedať a aké poučenie nám chce dať jednoduchý, no zároveň obdivuhodný život Svätej rodiny?

Spomedzi mnohých úvah, ktorými by sme sa mohli zaoberať, by som dnes chcel hovoriť predovšetkým o jednej téme. Narodenie Ježiša znamená, ako sa o tom zmieňuje Sväté písmo, že prišla plnosť času (Gal 4, 4), chvíľa, ktorú si Boh volí, aby v najvyššej miere prejavil svoju lásku k ľuďom a dal im svojho vlastného Syna. Božia vôľa sa tu uskutočňuje za tých najnormálnejších a najbežnejších okolností: žena, privádzajúca na svet dieťa, rodina, dom. Božia všemohúcnosť a sláva prichádzajú prostredníctvom ľudského a zjednocujú sa s ním. Od tejto chvíle sme si my kresťania vedomí, že s pomocou Božej milosti môžeme a máme posväcovať všetky ušľachtilé skutočnosti nášho života. Niet takej situácie na zemi, nech by sa zdala byť akokoľvek bezvýznamnou a všednou, ktorá by nemohla byť príležitosťou na stretnutie sa s Kristom a krokom na našej ceste do nebeského kráľovstva.

Niet divu, že sa Cirkev raduje a nadchýna pri pohľade na skromný príbytok Ježiša, Márie a Jozefa. V hymne posvätného čítania k tomuto sviatku (Liturgia hodín, Ranné chvály k sviatku Svätej rodiny) sa hovorí:

Kriste, odblesk Otca,

Panna, Božia Matka,

Jozef, strážca oboch,

zábezpeka sladká,

váš dom usmieva sa

kvetmi všetkých čností;

a pre nás je zasa

žriedlom nábožnosti.

Anjeli tu žasnú,

vidiac večné Slovo,

ako svojim sluhom

slúži pohotovo.

Ako hlava domu

slúži skromne ženích;

aj Mária slúži,

žije obom, pre nich.

Nad paláce skvie sa

váš dom plný krásy,

lebo odtiaľ ľudstvu

vzišlo slnko spásy.

Mária i Jozef,

proste Pána, Krista,

nech aj v našich domoch

vládne radosť čistá.

Chvála tebe, Kriste,

že nám dávaš nádej

skrz rodičov vzácnych

dôjsť do vlasti blahej. Amen.

Keď myslím na kresťanské domovy, rád si ich predstavujem plné svetla a radosti, také ako domov Svätej rodiny. Z celej sily nám znie posolstvo Vianoc: Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle (Lk 2, 14). A vo vašich srdciach nech vládne Kristov pokoj (Kol 3, 15), píše Apoštol. Pokoj prameniaci z vedomia, že náš Boh Otec nás miluje, že Kristus si nás ako svoje údy pričleňuje, že Panna Mária za nás oroduje a svätý Jozef nás ochraňuje. To je to jasné svetlo, čo osvecuje náš život a napriek ťažkostiam a osobným chybám nás nabáda odvážne napredovať. Každý kresťanský domov by mal byť akoby záhradou pokoja, kde i napriek drobným nezhodám vládne silná, úprimná láska a hlboký pokoj — ovocie skutočne žitej viery.

Postava svätého Jozefa v Evanjeliu

Svätý Matúš nám takisto ako svätý Lukáš o svätom Jozefovi hovorí ako o mužovi pochádzajúcom zo vznešeného rodu: z rodu Dávidovho a Šalamúnovho, kráľov Izraela. Z historického hľadiska sú podrobnosti tohto pôvodu trochu nejasné: nevieme, ktorý z dvoch rodokmeňov uvádzaných evanjelistami patrí Márii, Ježišovej matke podľa tela, a ktorý svätému Jozefovi, Ježišovmu otcovi podľa židovského zákona. Ani nevieme, či rodným mestom svätého Jozefa bol Betlehem, kam sa šiel pri súpise ľudu zapísať, alebo Nazaret, kde žil a pracoval.

Vieme naopak, že Jozef nebol boháč. Bol pracujúci človek, ako milióny iných ľudí na celom svete; vykonával fyzicky náročné a skromné zamestnanie, ktoré si pre seba vybral aj Boh, keď prijal naše telo a rozhodol sa vyše tridsať rokov žiť ako jeden z nás.

Sväté písmo hovorí, že Jozef bol remeselník. Niektorí cirkevní otcovia dodávajú, že bol tesár. Keď sa svätý Justín zmieňuje o Ježišovom živote práce, tvrdí, že vyrábal pluhy a jarmá (Porov. sv. Justín, Dialogus cum Tryphone, 88, 2, 8 (PG 6, 687)). Možno na základe toho svätý Izidor zo Sevilly vyvodzuje, že Jozef bol kováč. V každom prípade to bol robotník, slúžiaci svojim spoluobčanom, s manuálnymi zručnosťami získanými rokmi úsilia a potu.

Z evanjeliových rozprávaní vystupuje Jozef ako veľká osobnosť: ani na chvíľu sa nám nejaví zakríknutý alebo ustráchaný zoči-voči životu. Práve naopak, dokáže čeliť problémom, poradiť si v ťažkých situáciách, a zodpovedne a s iniciatívou vziať na seba zverené úlohy.

Nestotožňujem sa s klasickým spôsobom zobrazovania svätého Jozefa ako starca, hoci sa to dialo s dobrým úmyslom zdôrazniť Máriino trvalé panenstvo. Predstavujem si ho ako mladého, silného, možno o niekoľko rokov staršieho než Panna Mária, ale v plnom rozkvete veku a životnej energie.

Na to, aby človek žil cnosť čistoty, nemusí čakať na starobu a nedostatok síl. Čistota sa rodí z lásky a čistej láske neprekáža ani fyzická zdatnosť, ani radosť mladosti. Mladé bolo srdce i telo svätého Jozefa, keď uzavrel manželstvo s Máriou; keď sa dozvedel tajomstvo jej Božieho materstva; keď s ňou žil, rešpektujúc jej neporušenosť, ktorú chcel Boh zanechať svetu ako ďalšie znamenie svojho príchodu medzi ľudské tvory. Kto by nebol schopný pochopiť takúto lásku, vie veľmi málo o tom, čo je to pravá láska, a kresťanský zmysel čistoty mu je úplne neznámy.

Jozef bol teda, ako sme povedali, remeselník z Galiley, muž ako mnoho iných. A čo môže očakávať od života obyvateľ jednej zapadnutej dedinky ako bol Nazaret? Len každodennú prácu, vždy s rovnakou námahou. A na sklonku dňa malý, chudobný domček, aby mohol načerpať sily a pustiť sa nasledujúci deň do svojich povinností.

Avšak meno Jozef v hebrejčine znamená Boh pridá. Boh pridáva k svätému životu tých, čo plnia jeho vôľu, netušené rozmery: to dôležité, to, čo dáva všetkému svoju hodnotu, to božské. Boh k pokornému a svätému Jozefovmu životu pridal — ak sa to tak môže povedať — život Panny Márie a život Ježiša, nášho Pána. Boh sa nikdy nenechá prekonať vo veľkodušnosti. Na Jozefa by sa tiež mohli vzťahovať slová, ktoré vyslovila preblahoslavená Panna Mária, jeho manželka: Quia fecit mihi magna qui potens est — lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný (Lk 1, 49), quia respexit humilitatem, lebo zhliadol na moju poníženosť (Porov. Lk 1, 48).

Jozef bol vskutku obyčajný človek, ktorému Boh zveril vykonať veľké veci. Každú jednu z udalostí, z ktorých sa skladal jeho život, dokázal prežívať tak, ako to chcel Pán. Preto Sväté písmo Jozefa chváli tvrdením, že bol spravodlivý. A v hebrejčine slovo spravodlivý znamená nábožný, bezúhonný Boží sluha, plniaci Božiu vôľu (Porov. Gn 7, 1; 18, 23-32; Ez 18, 5; Prís 12, 10). Na inom mieste spravodlivý znamená dobrý a dobročinný voči blížnemu (Porov. Tob 7, 5; 9, 9). Jedným slovom, spravodlivý je ten, kto miluje Boha a túto lásku dáva najavo plnením jeho prikázaní a zameraním celého svojho života na službu svojim bratom, ostatným ľuďom.

Jozefov vzťah k Ježišovi

Už oddávna rád opakujem dojemnú invokáciu k svätému Jozefovi, ktorú nám medzi prípravnými modlitbami pred Svätou omšou ponúka samotná Cirkev: Ó šťastlivý muž, blažený Jozef, keď mu bolo dané nielen vidieť a počuť Boha, ktorého chceli vidieť králi, a nevideli, počuť, a nepočuli; ale ho mohol aj pestovať, bozkávať, obliekať a dozerať naňho: oroduj za nás! (Rímsky misál, Preces selecta: O felicem virum, beatum Ioseph, cui datum est, Deum, quem multi reges voluentur videre et non viderunt, audire et non audierunt; non solum videre et audire, sed portare, deosculari, vestire et custodire!). Táto modlitba nám poslúži ako úvod do poslednej témy, ktorej sa dnes chcem venovať: Jozefovmu vrúcnemu vzťahu k Ježišovi.

Pre svätého Jozefa bol Ježišov život postupným objavovaním vlastného povolania. Už predtým sme spomenuli tie prvé roky, plné zdanlivo kontrastujúcich okolností: Ježišovo oslavovanie a útek, vznešenosť mudrcov a biedu maštale, spev anjelov a mlčanie ľudí. Keď prišla chvíľa predstaviť Dieťa v chráme, Jozef, ako skromnú obetu prinášajúci pár hrdličiek vidí, ako Simeon a Anna vyhlasujú, že Ježiš je Mesiáš. Jeho otec a matka divili sa tomu, čo sa o ňom hovorilo (Lk 2, 33), píše svätý Lukáš. Neskôr, keď bez vedomia Márie a Jozefa zostáva Ježiš v chráme, tento evanjelista hovorí, že keď ho po troch dňoch hľadania našli, stŕpli od údivu (Lk 2, 48).

Jozef sa diví, Jozef žasne. Boh mu odhaľuje svoje zámery a on sa ich snaží pochopiť. Ako každá duša, ktorá chce nasledovať Ježiša zblízka, ihneď odhalí, že nie je možné kráčať pohodlným krokom, že rutina tu nemá miesto. Pretože Boh sa neuspokojí so zotrvávaním na dosiahnutej úrovni, so žiadnym odpočívaním na vavrínoch v tom, čo už máme. Vyžaduje stále viac a jeho cesty sú iné ako naše ľudské cesty. Svätý Jozef — tak, ako žiaden iný človek pred ním ani po ňom — sa od Ježiša naučil byť pozorným pri rozpoznávaní zázračných Božích diel, a naučil sa mať dušu i srdce otvorené.

No ak sa Jozef naučil od Ježiša žiť božským spôsobom, odvážim sa povedať, že v tom ľudskom zasa on naučil mnohé veci Božieho Syna. Ešte stále sa mi niečo nepáči na titule „nevlastný otec,“ ktorým Jozefa niekedy nazývajú, pretože by nás to mohlo zvádzať k predstave, že vzťah medzi Jozefom a Ježišom bol chladný a iba navonok. Samozrejme, naša viera nám hovorí, že nebol otcom podľa tela, lenže to však nie je jediným druhom otcovstva.

„Jozefovi, čítame v jednej kázni svätého Augustína, nielenže náleží meno otec, ale náleží mu viac ako komukoľvek inému.“ A dodáva: „Akým spôsobom bol otcom? Bol otcom tým skutočnejšie, čím bolo jeho otcovstvo čistejšie. Niektorí si mysleli, že bol otcom nášho Pána Ježiša v takom zmysle, v akom sú tí, ktorí splodia deti telesne, a neberú ich len ako plod svojej duchovnej lásky. Preto svätý Lukáš hovorí: a mysleli si, že bol otcom Ježiša. Prečo hovorí len „mysleli si“? Pretože ľudské myslenie a úsudok sa vzťahujú na to, čo sa zvykne diať medzi ľuďmi. Lenže Pán sa nenarodil z Jozefovho semena. Predsa však, vďaka jeho zbožnosti a láske, narodil sa Jozefovi syn z Panny Márie, ktorý bol Božím Synom (Sv. Augustín, Sermo 51, 20 (PL 38, 351))“.

Jozef miloval Ježiša tak, ako otec miluje svojho syna a snažil sa mu dať všetko to najlepšie, čo len mohol. Staral sa o toto Dieťa, ako mu bolo prikázané, a vychoval z neho tesára: prenechal mu svoje remeslo. Preto keď susedia z Nazareta hovorili o Ježišovi, nazývali ho faber alebo fabri filius — tesár a tesárov syn (Porov. Mk 6, 3; Mt 13, 55). Ježiš pracoval v Jozefovej dielni a po jeho boku. A aký bol Jozef, ako v ňom účinkovala milosť, ktorá ho robila schopným zastať si úlohu po ľudskej stránke vychovať Božieho Syna?

Ježiš sa musel Jozefovi iste podobať: spôsobom práce, črtami charakteru, rečou. V Ježišovom realizme, v jeho pozorovacej schopnosti, v spôsobe, ako si sadal za stôl a lámal chlieb, v jeho záľube prednášať svoje učenie vecne a brať si pritom príklady z každodenného života — v tom všetkom sa odráža jeho detstvo a mladosť, a tým aj jeho styk s Jozefom.

Nie je možné prehliadnuť vznešenosť tohto tajomstva. Ten Ježiš, ktorý je človekom, ktorý hovorí prízvukom konkrétnej oblasti Izraela, ktorý sa podobá remeselníkovi menom Jozef, je Boží Syn. A kto môže niečo učiť Boha? No Ježiš je však aj skutočným človekom a žije normálny život: najskôr ako dieťa, potom ako chlapec, ktorý pomáha Jozefovi v dielni, a napokon ako zrelý muž, v plnosti svojho veku. A Ježiš sa vzmáhal v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí (Lk 2, 52).