Zoznam bodov

Právo na súkromie

Vráťme sa však ešte k príbehu o uzdravení slepého od narodenia. Ježiš svojim učeníkom odpovedal, že toto nešťastie nie je dôsledkom hriechu, ale príležitosťou, aby sa ukázala Božia moc. A s nádhernou jednoduchosťou rozhodne, aby slepý videl.

No v tej chvíli sa pre toho človeka začína spolu so šťastím i trápenie. Ľudia ho nenechajú na pokoji. Najskôr sú to susedia a tí, čo ho predtým vídali žobrať (Jn 9, 8). Evanjelium nám nespomína, že by sa boli zaradovali; naopak, nemohli tomu uveriť, napriek tomu že slepý nástojí, že je to on, a že ten, čo predtým nevidel a teraz vidí, je ten istý. Namiesto toho, aby mu dovolili spokojne sa tešiť z prijatej milosti, odvedú ho k farizejom, ktorí sa ho znova pýtajú, ako sa to stalo. A on po druhý raz odpovedá: Priložil mi na oči blato, umyl som sa a vidím (Jn 9, 15).

Farizeji však chcú dokázať, že to, čo sa stalo – veľké dobrodenie a veľký zázrak – sa nestalo. Niektorí sa uchyľujú k úbohým, pokryteckým a málo objektívnym argumentom: uzdravil v sobotu, a keďže v sobotu je pracovať zakázané, zázrak popierajú. Iní zahajujú to, čo by sa dnes nazvalo vyšetrovaním. Idú za rodičmi slepého: Je to váš syn? A hovoríte, že sa narodil slepý? Ako to, že teraz vidí? (Jn 9, 15). Strach pred mocnými spôsobuje, že odpovedajú návrhom, ktorý spĺňa všetky podmienky vedeckej metódy: Vieme, že je to náš syn a že sa narodil slepý. Ale ako to, že teraz vidí, to nevieme, ani nevieme, kto mu otvoril oči. Jeho sa spýtajte. Má svoje roky, nech hovorí sám za seba (Jn 9, 20-21).

Tí, čo realizujú toto vyšetrovanie, nemôžu uveriť, pretože nechcú uveriť: Znovu teda zavolali človeka, čo bol predtým slepý, a povedali mu: …my vieme, že ten človek – Ježiš Kristus – je hriešnik (Jn 9, 24).

Pár slovami nám rozprávanie svätého Jána ukazuje príklad hrubého zneužitia moci voči základnému právu, ktoré prirodzene patrí každému človeku: právu, aby sa s ním zaobchádzalo s úctou.

Táto téma je stále aktuálna. Ani v dnešnej dobe by nebolo ťažké ukázať prípady agresívnej zvedavosti, ktorá vedie k chorobnému sliedeniu v súkromnom živote druhých. Aj minimálny zmysel pre spravodlivosť vyžaduje, dokonca i pri vyšetrovaní pravdepodobného priestupku, opatrnosť a zdržanlivosť, aby sa nepovažovalo za isté to, čo je iba možnosťou. Jasne rozlišujeme, do akej miery by sa chorobná zvedavosť rozpitvávať niečo, čo nielenže nie je priestupkom, ale dokonca môže byť chvályhodným činom, mala považovať za zvrátenosť.

Proti predavačom podozrení, ktorí organizujú obchod s intímnou sférou ľudí, je nutné hájiť dôstojnosť každého človeka, jeho právo na to, aby sa o ňom mlčalo. Táto obhajoba je vecou všetkých poctivých ľudí, kresťanov i nekresťanov, lebo ide o spoločnú hodnotu: legitímne rozhodnutie človeka byť samým sebou, nevystavovať sa na obdiv, udržať rodinné radosti, problémy a ťažkosti ako niečo čisto dôverné; a predovšetkým, môcť konať dobro bez divákov, pomáhať núdznym z čistej lásky, bez povinnosti tieto skutky služby druhým zverejňovať, a ešte menej, odhaľovať intimitu svojej duše pred nediskrétnymi, zlomyseľnými pohľadmi ľudí, pre ktorých vnútorný život neznamená, a ani nechcú, aby znamenal, nič viac než len podnet k bezbožnému výsmechu.

Aké ťažké sa je však od tejto sliedičskej agresivity oslobodiť! Pretože spôsoby, ako nenechať človeka na pokoji, sa len znásobili. Mám na mysli jednak technické prostriedky, ale takisto aj celý rad bežne prijímanej argumentácie, ktorej je len ťažko čeliť, ak si želáme zachovať dobré meno. Takto sa niekedy napríklad vychádza z pohľadu, že celý svet koná zle; a v rámci tohto pomýleného spôsobu rozmýšľania sa nevyhnutne zjavuje meaculpizmus (Mea culpa — moja vina, pozn. prekl.), sebakritika. Ak niekto na seba nenahádže tony blata, usudzuje sa, že okrem toho, že je nielen beznádejne zlý, je aj pokrytecký a samoľúby.

Príležitostne sa postupuje iným spôsobom. Ten, kto očierňujúco hovorí alebo píše, je ochotný pripustiť, že ste čestným jedincom, avšak že iní asi nie, a môže sa stať, že o vás rozšíria, že ste ničomník: ako dokážete, že ním nie ste? Alebo vám povedia: „Neúnavne tvrdíte, že vaše konanie je bezúhonné, šľachetné, priame. Neprekážalo by vám znovu to zvážiť, aby sa preverilo, či to nie je naopak a ono je predsa len špinavé, nízke a pokrivené?“

Úcta a láska

Na začiatku nás prekvapil postoj Ježišových učeníkov k slepému od narodenia, lebo odráža jedno nešťastné príslovie: „Zmýšľaj zle a nebudeš ďaleko od pravdy!“ Neskôr, keď lepšie spoznajú Učiteľa, keď si uvedomia, čo znamená byť kresťanom, ich názory vychádzajú z porozumenia.

„V každom človeku, píše svätý Tomáš Akvinský, jestvuje nejaký aspekt, kvôli ktorému ho iní môžu považovať za vyššieho, v zhode so slovami apoštola: v pokore pokladajte jeden druhého za vyššieho. (Flp 2,3) Na základe toho si všetci ľudia majú vzájomne preukazovať úctu (Sv. Tomáš Akvinský, Summa theologiae, 2-2, 103)“. Pokora je cnosť, ktorá nám umožňuje pochopiť, že prejavy úcty k osobe — k jej cti, k jej dobrej viere, k jej súkromiu — nie sú iba vonkajšími prejavmi spoločenskej zdvorilosti, ale prvými prejavmi lásky a spravodlivosti.

Kresťanská láska sa neobmedzuje len na materiálnu pomoc ľuďom v núdzi, ale predovšetkým smeruje k úcte a pochopeniu každého jednotlivca ako takého, s jeho neodňateľnou dôstojnosťou človeka a dieťaťa Stvoriteľa. Preto útoky na osobu, na jej povesť a na jej česť vypovedajú o tom, že ten, kto sa ich dopúšťa, nevyznáva alebo nepraktizuje niektoré pravdy našej kresťanskej viery a v každom prípade svedčia o nedostatku naozajstnej lásky k Bohu. „Láska, ktorou milujeme Boha a blížneho, je jedna a tá istá cnosť, pretože dôvod, prečo milujeme blížneho, je práve Boh, a v blížnom vlastne milujeme samotného Boha (Sv. Tomáš Akvinský, Summa theologiae, 2-2, 103)“.

Dúfam, že si z tejto chvíle rozhovoru v Pánovej prítomnosti budeme schopní vyvodiť veľmi konkrétne závery. V prvom rade by to malo byť predsavzatie neposudzovať druhých; neuraziť ich dokonca ani len pochybnosťou; udusiť zlo hojnosťou dobra a v našom okolí rozsievať úprimné spolunažívanie, spravodlivosť a pokoj.

A urobme aj rozhodnutie nebyť nikdy smutní, keď bude naše poctivé správanie inými nesprávne pochopené; keď bude dobro, ktoré sa s neustálou Pánovou pomocou snažíme konať, vysvetľované prekrútene; keď nám neoprávneným posúdením našich zámerov budú pripisovať zlé úmysly, falošnosť a predstieranie. Odpusťme vždy, s úsmevom na perách. Hovorme jasne a bez nevraživosti, ak si myslíme, že nám naše svedomie diktuje hovoriť. A nechajme všetko v rukách nášho Boha Otca, s božským mlčaním — Iesus autem tacebat – ale Ježiš mlčal (Mt 26, 63), aj keby sa jednalo o akokoľvek hrubé a nehanebné osobné útoky. Usilujme sa jedine o to, konať dobré skutky a on sa už postará, aby svietili pred ľuďmi (Mt 5, 16).

Pokračujme však ďalej v rozjímaní nad zázrakom sviatostí. V pomazaní chorých — ako sa dnes nazýva posledné pomazanie — pomáhame pri láskyplnej príprave na cestu, ktorá sa končí v Otcovom dome. A v Najsvätejšej Eucharistii, sviatosti — ak to tak môžeme povedať — Božej márnotratnosti, nám svoju milosť udeľuje a aj sa nám dáva sám Boh: Ježiš Kristus, ktorý je tu — a nielen počas Svätej omše, ale vždy, skutočne prítomný so svojím Telom, so svojou Dušou, so svojou Krvou a so svojou Božskou prirodzenosťou.

Opakovane sa zamýšľam nad zodpovednosťou, ktorá leží na kňazoch, aby všetkým kresťanom zabezpečili ono božské riečisko sviatostí. Božia milosť prichádza na pomoc každej duši; každé stvorenie si vyžaduje konkrétnu osobnú pomoc. Dušiam sa nemožno venovať masovo! Bolo by neprípustnou urážkou ľudskej dôstojnosti a dôstojnosti Božieho dieťaťa, keby kňaz nezaobchádzal s každým človekom individuálne, s pokorou toho, kto sa považuje len za nástroj sprostredkujúci Kristovu lásku; pretože každá duša je úžasný poklad; každý človek je jedinečný a nenahraditeľný. Každý jeden z ľudí je hoden všetkej Kristovej krvi.

Hovorili sme predtým o boji. Boj si však vyžaduje tréning, vhodnú výživu, rýchlo podaný liek v prípade choroby, pomliaždeniny, či rany. Sviatosti, základný liek Cirkvi, nemožno považovať za niečo nadbytočné. Ak sa ich dobrovoľne vzdáme, nedokážeme vykročiť na cestu nasledovania Ježiša Krista: potrebujeme ich ako dýchanie, ako krvný obeh, ako svetlo, aby sme v každom okamihu vedeli odhadnúť, čo od nás Pán chce.

Kresťanská askéza si vyžaduje pevnosť a túto pevnosť kresťan nachádza u Stvoriteľa. Sme tmou a on je najžiarivejším svetlom; sme chorobou a on je prekypujúcim zdravím; sme slabosťou a on je tým, čo nás podopiera, quia tu es, Deus, fortitudo mea — veď ty, Bože, si moje útočište (Ž 43⁴², 2). Nič na tejto zemi nie je schopné zastaviť nedočkavý prúd Kristovej vykupiteľskej krvi. Lenže ľudská obmedzenosť nám môže zacloniť zrak do tej miery, že nedokáže vnímať Božiu veľkosť. Preto je na zodpovednosti všetkých veriacich, obzvlášť tých, ktorí majú poverenie duchovne viesť Boží ľud — slúžiť mu —, aby nezahatali pramene milosti a aby sa nehanbili za Kristov kríž.

Kristov pokoj

Musím sa však s vami podeliť ešte o jednu myšlienku: a to, aby sme bez oddychu bojovali o konanie dobra, práve preto, že vieme, ako ťažko sa my ľudia rozhodujeme presadzovať spravodlivosť, pričom ešte veľa chýba k tomu, aby bolo spolužitie medzi ľuďmi preniknuté láskou, a nie nenávisťou a ľahostajnosťou. Takisto je nám jasné, že aj keď sa nám podarí dosiahnuť rozumné rozdelenie spoločenských dobier a harmonickú organizáciu spoločnosti, nezmizne z nej bolesť spôsobená chorobami, neporozumením, osamelosťou, smrťou milovaných osôb, a skúsenosťou z vlastnej ohraničenosti.

Na všetky tieto trápenia má kresťan len jednu hodnovernú odpoveď: odpoveď, ktorá je definitívna. Je ňou Kristus na kríži, Boh, ktorý trpí a umiera, Boh, ktorý nám dáva svoje srdce, kopijou prebodnuté z lásky ku všetkým ľuďom. Nášmu Pánovi sa protiví nespravodlivosť a odsudzuje každého, kto ju pácha. Dopúšťa ju však, pretože rešpektuje slobodu každého jednotlivca. Boh, náš Pán, nespôsobuje utrpenie ľudí, no dovoľuje ho, pretože následkom dedičného hriechu sa stalo súčasťou ľudskej prirodzenosti. Predsa však ho jeho srdce naplnené láskou k ľuďom viedlo k tomu, aby vzal na seba — spolu s krížom — všetky tie muky: naše utrpenie, náš smútok, náš nepokoj, náš hlad a smäd po spravodlivosti.

Kresťanské učenie o utrpení nie je súborom lacných útech. Je to v prvom rade učenie o prijatí utrpenia, ktoré je fakticky neodmysliteľné od života každého človeka. Nemôžem pred vami skrývať — s radosťou, pretože vždy som kázal a snažil sa žiť podľa toho, že kde je kríž, tam je aj Kristus, láska —, že bolesť sa v mojom živote objavovala často a neraz sa mi chcelo plakať. Inokedy som zasa cítil, ako vo mne narastá znechutenie z nespravodlivosti a zla, a pociťoval som hnev z toho, že som nemohol nič urobiť a že — napriek môjmu úsiliu — som nebol schopný bezprávnu situáciu zlepšiť.

Keď vám teraz rozprávam o bolesti, nie sú to len teórie. A takisto sa nechcem obmedziť len na skúsenosti iných, keď vám potvrdím, že ak niekedy cítite, že vaša duša pred utrpením kolíše, vtedy je jediným liekom pohľad na Krista. Scéna na Kalvárii všetkým ohlasuje, že naše trápenia budú posvätené, ak žijeme zjednotení s krížom.

Pretože všetky naše po kresťansky prežívané trápenia sa premenia na zadosťučinenie, odprosenie, na účasť na osude a živote Ježiša, ktorý z lásky k ľuďom dobrovoľne zakúsil všetky druhy bolesti a múk. Narodil sa, žil a umrel v chudobe; bol napádaný, urážaný, zneucťovaný, očierňovaný a nespravodlivo odsúdený; poznal zradu a útek svojich učeníkov; zakúsil samotu a trpkosť trestu a smrti. Teraz Kristus ďalej trpí vo svojich údoch, v celom ľudstve na tejto zemi, ktorého je Hlavou, Prvorodeným a Vykupiteľom.

Utrpenie má v Božích plánoch tiež svoje miesto. Taká je skutočnosť, hoci nás stojí pochopiť ju. Aj Ježišovi Kristovi ju ako človekovi bolo ťažko znášať: Otče, ak chceš, vezmi odo mňa tento kalich! No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane! (Lk 22, 42). V napätí medzi utrpením a prijatím Otcovej vôle ide Ježiš na smrť s pokojom a odpúšťa tým, ktorí ho pribíjajú na kríž.

A práve toto nadprirodzené prijatie utrpenia je zároveň najväčším víťazstvom. Ježiš, umierajúc na kríži, premohol smrť. Boh zo smrti získava život. Postoj Božieho dieťaťa neznamená rezignáciu pred tragickým osudom, ale je to pocit uspokojenia toho, kto už cíti predchuť víťazstva. V mene tejto víťaznej Kristovej lásky sa my kresťania musíme vydať na všetky cesty zeme, aby sme tam svojimi slovami a skutkami rozsievali pokoj a radosť. Musíme bojovať — v boji pokoja — proti zlu, proti nespravodlivosti, proti hriechu, a tak ohlasovali, že súčasná podoba ľudského života nie je konečná; a že Božia láska, prejavená v Kristovom Srdci, prinesie ľuďom slávne duchovné víťazstvo.