Zoznam bodov

Začína sa nový liturgický rok a introit, vstupná modlitba svätej omše, nás pozýva uvažovať o skutočnosti úzko súvisiacej s počiatkom nášho kresťanského života; totiž o povolaní, ktoré sme dostali. Vias tuas, Domine, demonstra mihi, et semitas tuas edoce me — Ukáž mi, Pane, svoje cesty a pouč ma o svojich chodníkoch (Ž 24²⁵, 4). Prosíme Pána, aby nás viedol v svojich šľapajach a aby sme tak mohli dospieť k plnosti jeho prikázaní — k láske (Porov. Mt 22, 37; Mk 12, 30; Lk 10, 27).

Predstavujem si, že vy, keď sa rovnako ako ja zamyslíte nad okolnosťami, ktoré sprevádzali vaše rozhodnutie naplno žiť život viery, budete ďakovať Bohu; s úprimným presvedčením a bez falošnej pokory — že my sami na tom nemáme nijakú zásluhu. Obvykle sme sa už od detstva učili vzývať Boha v modlitbe vďaka našim kresťanským rodičom; neskôr to boli naši učitelia, kamaráti a známi, ktorí nám mnohorakými spôsobmi pomáhali nestratiť Krista z dohľadu.

Jedného dňa — nechcem zovšeobecňovať, ale otvor svoje srdce Pánovi a sám mu rozpovedz svoj príbeh — ti možno priateľ, obyčajný kresťan ako ty, odhalil panorámu hlbokú a novú, no predsa rovnako starú ako samotné Evanjelium. Navrhol ti vážne nasledovať Krista, byť apoštolom apoštolov. Možno si v tej chvíli prišiel o svoj pokoj a nenašiel si ho dovtedy, kým si Bohu slobodne, jednoducho preto, lebo si chcel, neodpovedal áno, čo je dostatočne nadprirodzená pohnútka. A dostavila sa radosť, veľká a trvalá, ktorá sa môže stratiť jedine vtedy, ak sa odvrátiš od Boha.

Nerád hovorím o vyvolených či privilegovaných ľuďoch. No je to sám Kristus, kto o nich hovorí, ktorý si ich vyberá. V Svätom písme stojí výrok svätého Pavla: Elegit nos in ipso ante mundi constitutionem ut essemus sancti — Veď v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske (Ef 1, 4). Viem, že ťa to nezvedie k pýche a že sa kvôli tomu nebudeš cítiť nadradený nad ostatnými. Toto vyvolenie, ktoré je koreňom povolania, musí byť základom tvojej pokory. Postavili snáď niekedy pamätník na počesť štetcov patriacich veľkému maliarovi? Prispeli síce k vytvoreniu majstrovských diel, no zásluha patrí umelcovi. Tak aj my — kresťania — sme iba nástrojmi v rukách Stvoriteľa sveta, Vykupiteľa všetkých ľudí.

Byť apoštolom apoštolov

Napĺňať svet svetlom, byť soľou a svetlom (Porov. Mt 5, 13-14): tak opísal Pán poslanie svojich učeníkov. Prinášať až do posledných končín zeme dobrú zvesť o Božej láske. Tomuto by sme mali my kresťania všetci zasvätiť svoj život, či už takým alebo onakým spôsobom.

Pôjdem ešte ďalej. Musíme v sebe pociťovať túžbu nezostávať sami a máme povzbudiť aj ostatných, aby prispeli k božskému poslaniu prinášať ľudským srdciam radosť a pokoj. V takej miere, v akej napredujete, priťahujte za sebou aj iných – píše svätý Gregor Veľký – túžte mať spoločníkov na ceste k Pánovi (Svätý Gregor Veľký, In Evangelia homiliae, 6, 6 (PL 76, 1096)).

Majte však na pamäti, že cum dormirent homines – kým ľudia spali, prišiel rozsievač kúkoľa, ako nám hovorí Pán v jednom podobenstve (Porov. Mt 13, 25). My ľudia sme vystavení nebezpečenstvu, že zaspíme spánkom sebectva, povrchnosti, že svoje srdcia necháme rozptyľovať množstvom prchavých zážitkov, pričom nám bude unikať pochopenie pravého zmyslu pozemských skutočností. Takýto spánok, ktorý zadúša dôstojnosť človeka a robí ho otrokom smútku, nám nič dobrého neprináša.

Obzvlášť by nás mal bolieť postoj kresťanov, ktorí by mohli dať viac, ale váhajú sa rozhodnúť; ktorí by sa mohli úplne odovzdať a prežívať všetky dôsledky svojho povolania Božích detí, no nechcú byť veľkorysí. Musí nás to bolieť, lebo milosť viery nám nebola daná, aby zostala skrytá, ale aby žiarila pred ľuďmi (Porov. Mt 5, 15-16), pretože tu ide o časné a večné šťastie tých, ktorí takto konajú. Kresťanský život je obdivuhodné Božie dielo, ktoré so sebou prináša prísľub naplnenia a pokoja, avšak za predpokladu, že tento Boží dar dokážeme oceniť (Porov. Jn 4, 10) a byť veľkorysými bez miery.

Je teda potrebné prebudiť tých, ktorí mohli upadnúť do tohto zlého spánku: pripomenúť im, že život nie je hra, ale Božský poklad, ktorý má prinášať ovocie. Je treba ukázať cestu aj tým, ktorí síce majú dobrú vôľu a dobré úmysly, ale nevedia, ako ich uskutočňovať. Kristus na nás nalieha. Každý z vás má byť nielen apoštolom, ale apoštolom apoštolov, ktorý pritiahne za sebou ostatných a povzbudí ich, aby aj oni umožnili iným ľuďom spoznávať Ježiša Krista.

Niekto sa možno opýta, ako môže toto poznanie ďalej odovzdávať ostatným. Na to vám odpoviem: s prirodzenosťou, s jednoduchosťou, tak, že aj naďalej budete žiť ako žijete, uprostred sveta, naplno sa venovať vašej profesionálnej práci a starostlivosti o svoju rodinu, zúčastňovať sa na ušľachtilých ľudských snaženiach, rešpektovať legitímne právo a legitímnu slobodu každého jednotlivca.

Uplynulo už takmer tridsať rokov odvtedy, čo Boh vložil do môjho srdca túžbu prinášať ľuďom každého stavu, postavenia či povolania učenie, podľa ktorého každodenný život môže byť svätý a naplnený Bohom, a že Boh nás volá, aby sme posväcovali bežné záležitosti vo svojom živote, lebo tam sa nachádza kresťanská dokonalosť. Keď budeme kontemplovať Máriin život, ešte raz sa nad tým zamyslime.

Nezabúdajme, že skoro všetky dni, ktoré Matka Božia strávila na zemi, prebiehali veľmi podobným spôsobom ako dni iných miliónov žien starajúcich sa o svoju rodinu, výchovu detí, domáce práce. Mária posväcuje aj to najmenšie, to, čo mnohí mylne považujú za bezvýznamné a bezcenné: každodennú prácu, drobné prejavy pozornosti milovaným osobám, rozhovory a návštevy príbuzných a priateľov. Požehnaná to normálnosť, ktorá môže byť naplnená takou veľkou Božou láskou!

Práve o tomto je Máriin život, o jej láske. O láske dovedenej až do krajnosti, až do úplného zabudnutia na seba samú, spokojnú s tým, že je tam, kde ju chce mať Boh a svedomito plniacu jeho vôľu. Preto ani jej najmenšie gesto nikdy nie je rutinné, ale vždy sa ukáže byť zmysluplné. Mária, naša Matka, je pre nás príkladom i cestou. Musíme sa snažiť byť ako ona, v konkrétnych podmienkach, ktoré nám Boh určil pre náš život.

Ak budeme takto postupovať, dáme tým, čo nás obklopujú, svedectvo prostého a normálneho života, s chybami a nedostatkami, ktoré sú človeku vlastné, no predsa však uceleného. A keď budú iní ľudia vidieť, že žijeme takým istým životom ako oni, budú sa pýtať: Ako je možné, že máte v sebe toľko radosti? Odkiaľ beriete silu, aby ste prekonali sebectvo a pohodlnosť? Kto vás učí pochopeniu, čistému spolunažívaniu a odovzdanosti, službe ostatným?

To je chvíľa, keď im môžeme odhaliť božské tajomstvo kresťanského života: hovoriť s nimi o Bohu, o Kristovi, o Duchu Svätom, o Márii. Je to chvíľa, keď sa môžeme pokúsiť sprostredkovať im — hoci len našimi úbohými slovami — to bláznovstvo Božej lásky, ktoré milosť vliala do našich sŕdc.

Svätý Ján nám vo svojom Evanjeliu zachováva nádherné slová Panny Márie v situácii, o ktorej sme už rozjímali: na svadbe v Káne. Evanjelista nám hovorí, že Mária povedala obsluhujúcim: Urobte všetko, čo vám povie! (Jn 2, 5). A o to práve ide; viesť duše ľudí tak, aby sa postavili pred Ježiša a spýtali sa ho: Domine, quid me vis facere? (Sk 9, 6) — Pane, čo chceš, aby som urobil?

Kresťanský apoštolát — a teraz mám konkrétne na mysli apoštolát bežných kresťanov, mužov a žien, ktorí žijú rovnaký život ako ostatní ľudia — je veľkou katechézou. V rámci nej sa osobným stykom, verným a skutočným priateľstvom prebúdza u ostatných ľudí hlad po Bohu a pomáhajú sa im odhaľovať nové obzory. To všetko sa uskutočňuje s prirodzenosťou, s prostotou, ako som už spomínal, príkladom dobre prežívanej viery, láskavým slovom, ktoré je však naplnené mocou Božej pravdy.

Buďte odvážni! Veď môžete počítať s pomocou Márie, ktorá je Regina apostolorum, Kráľovná apoštolov. Panna Mária, ktorá sa nikdy neprestane správať ako naša Matka, vie svojim deťom určiť konkrétne úlohy. Tým, ktorí sa k nej utiekajú a kontemplujú jej život, Mária vždy preukáže nesmiernu priazeň tým, že ich privedie ku krížu a postaví ich tvárou v tvár príkladu Božieho Syna. A pri tejto konfrontácii, kde sa rozhoduje o kresťanskom živote, sa za nás Mária prihovára, aby náš postoj vyvrcholil zmierením mladšieho brata — teba i mňa — s jednorodeným Synom Otca.

Mnohým obráteniam, mnohým rozhodnutiam odovzdať sa službe Bohu predchádzalo stretnutie s Máriou. Božia Matka roznecovala túžbu po hľadaní, materinsky vzbudzovala nepokoj v našej duši, pobádala k zmene a k novému životu. A tak sa to urobte všetko, čo vám povie, premenilo na skutočnosť láskyplného odovzdania sa, na kresťanské povolanie, ktoré odvtedy osvecuje celý náš život.

Táto chvíľa rozhovoru s Pánom, v ktorej sme rozjímali o úcte a láske k jeho i k našej Matke, môže teda priniesť oživenie našej viery. Začína sa mesiac máj. Pán od nás chce, aby sme nepremárnili túto príležitosť rásť v jeho láske prostredníctvom stýkania sa s jeho Matkou. Aby sme jej každý deň vedeli preukazovať synovskú pozornosť — drobnými vecami, nežnými prejavmi starostlivosti —, ktoré sa stávajú veľkými dielami osobnej svätosti a apoštolátu, to jest neustáleho úsilia prispievať ku spáse, ktorú Kristus priniesol svetu.

Sancta Maria, spes nostra, ancilla Domini, sedes sapientiae, ora pro nobis! Svätá Mária, nádej naša, služobnica Pána, trón Múdrosti, oroduj za nás!

Kresťanský optimizmus

Niekedy sa možno objaví pokušenie, ktoré nám nahovára, že toto všetko je síce nádherné, ale len ako nejaký neuskutočniteľný sen. Už som vám hovoril o obnovení viery a nádeje; buďte nezlomní, majte absolútnu istotu, že naše nádeje sa nadmieru naplnia vďaka obdivuhodným Božím dielam. Je však nevyhnutné, aby sme boli skutočne zakotvení v kresťanskej čnosti nádeje.

Nezvykajme si ako na samozrejmosť na zázraky, ktoré sa dejú pred našimi očami: na tú nesmiernu skutočnosť, že Pán každý deň zostupuje do rúk kňaza. Ježiš chce, aby sme boli bdelí, aby sme sa stále presviedčali o veľkosti jeho moci, a aby sme znovu počuli jeho sľub: venite post me, et faciam vos fieri piscatores hominum (Mk 1, 17), poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí; ak ma budete nasledovať, budete účinní a budete privádzať duše k Bohu. Musíme preto viac dôverovať týmto Pánovým slovám: nastúpiť do loďky, chopiť sa vesiel, napnúť plachty a vyplávať na more sveta, ktoré nám Kristus dáva ako dedičstvo. Duc in altum et laxate retia vestra in capturam! (Lk 5, 4). Zatiahni na hlbinu a spustite siete na lov!

Ten apoštolský zápal, ktorý Kristus vložil do našich sŕdc, nesmie zoslabnúť — vyhasnúť —, kvôli nejakej falošnej pokore. Je síce pravda, že so sebou vlečieme ťarchu svojich úbohostí, no pravdou je aj to, že Pán s našimi chybami počíta. Jeho milosrdnému pohľadu neunikne, že my ľudia sme stvorenia so svojimi obmedzeniami, slabosťami, nedokonalosťami, so sklonom k hriechu. No aj tak nám prikazuje, aby sme bojovali, aby sme uznali svoje chyby; nie preto, aby sme klesali na mysli, ale aby sme to oľutovali a živili v sebe túžbu stať sa lepšími.

Okrem toho musíme mať stále na pamäti, že sme len nástroje: Veď čože je Apollo? A čo Pavol? Služobníci, prostredníctvom ktorých ste uverili, a každý taký, ako mu dal Pán. Ja som sadil, Apollo polieval, ale vzrast dal Boh (1 Kor 3, 5-6). Učenie, posolstvo, ktoré máme hlásať, má svoju vlastnú nekonečnú plodnosť, ktorá nie je naša, ale Kristova. Veď to samému Bohu záleží na tom, aby sa uskutočňovalo dielo spásy, aby bol vykúpený svet.