Zoznam bodov

Ježiš Kristus – základ kresťanského života

Chcel by som aspoň v krátkosti pripomenúť niektoré z aspektov skutočnosti, že Kristus je stále živý. Iesus Christus heri et hodie; ipse et in saecula (Heb 13, 8), Ježiš Kristus je ten istý včera i dnes a naveky, pretože práve v tomto spočíva základ celého kresťanského života. Keď sa rozhliadneme okolo seba a zamyslíme sa nad behom ľudských dejín, všimneme si pokrok a napredovanie. Veda umožnila človeku viac si uvedomiť svoju moc. Technika dnes ovláda prírodu zakaždým vo väčšej miere než v minulosti a umožňuje ľudstvu snívať o dosiahnutí vyššej kultúrnej a materiálnej úrovne, ako aj jednoty.

Niektorí by snáď chceli tento obraz poopraviť a poukazujú na to, že ľudia aj dnes trpia následkami vojen a nespravodlivosti, dokonca horšími ako v minulosti. Určite je v tom kus pravdy. Rád by som však posunul tieto úvahy ďalej a pripomenul, že z náboženského hľadiska človek naďalej zostáva človekom a Boh Bohom. V tejto oblasti pokrok už dosiahol svoj vrchol: je ním Kristus, Alfa a Omega, Počiatok i Koniec (Porov. Zj 21, 6).

V duchovnom živote nenadíde už žiadna nová epocha, ku ktorej by sa dalo dôjsť. Všetko nám už bolo dané v Kristovi, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych, žije a zostáva s nami naveky. No je treba sa s ním zjednotiť skrze vieru a dovoliť, aby sa v nás prejavil jeho život a o každom kresťanovi sa mohlo povedať, že už nie je len alter Christus, druhý Kristus, ale že je ipse Christus, sám Kristus!

Pšenica a kúkoľ

Načrtol som vám ideálnu cestu kresťana, nie podľa svojich predstáv, ale podľa Kristovho učenia. Určite sa zhodneme v tom, že je to cesta šľachetná, vznešená a príťažlivá. No možno si niekto položí otázku, či je vôbec možné v dnešnej spoločnosti takto žiť.

Isteže, Pán nás povolal v čase, keď sa veľa hovorí o pokoji, pričom pokoja niet; ani v ľudských dušiach, ani v inštitúciách, ani v spoločenskom živote, ani medzi národmi. Neustále sa hovorí o rovnosti, demokracii, a v spoločnosti pribúdajú privilegované vrstvy: uzavreté, nepreniknuteľné. Povolal nás v čase, keď sa volá po porozumení, pričom žiari jeho nedostatok, dokonca aj medzi ľuďmi, ktorí konajú v dobrej viere a chcú praktizovať skutky dobročinnosti — no nezabúdajme, že láska k blížnemu viac ako dávaní spočíva skôr v porozumení.

Žijeme v dobe, keď fanatici a iní radikáli — neschopní prijať odlišné názory — chcú ťažiť z toho, že obviňujú z násilia a agresie tých, ktorí sú vlastne ich obeťami. A nakoniec, Pán nás povolal v čase, keď počúvame množstvo rečí o jednote, a pritom si len ťažko môžeme predstaviť ešte väčšiu nesúdržnosť medzi samotnými katolíkmi, o ostatných ľuďoch ani nehovoriac.

Nikdy sa nevyjadrujem k veciam týkajúcich sa politiky, pretože to nie je mojou úlohou. Ak sa mám ako kňaz vysloviť k situácii súčasného sveta, postačí mi znovu sa zamyslieť nad Pánovým podobenstvom o pšenici a kúkoli. Nebeské kráľovstvo sa podobá človekovi, ktorý zasial na svojej roli dobré semeno. Ale kým ľudia spali, prišiel jeho nepriateľ, prisial medzi pšenicu kúkoľ a odišiel (Mt 13, 24-25). Je to jasné: pole je úrodné a semeno je dobré; Pán poľa rozosial semeno umne a vo vhodnom čase; a ešte postavil aj stráž, aby chránila práve osiate pole. Ak sa neskôr objavuje kúkoľ, je to len preto, lebo nikto nezareagoval, lebo ľudia — a zvlášť kresťania — zaspali a dovolili, aby sa nepriateľ priblížil.

Keď sa potom nezodpovední sluhovia pýtajú Pána, prečo na jeho poli vyrástol kúkoľ, vysvetlenie je úplne zrejmé: inimicus homo hoc fecit (Mt 13, 28), to urobil nepriateľ! My kresťania, ktorí sme mali byť na stráži, aby sa všetky tie dobré veci, ktoré dal Stvoriteľ svetu, rozvíjali v službe pravde a dobru, my sme zaspali — žalostná lenivosť, tento náš spánok! — zatiaľ čo nepriateľ a všetci, ktorí mu slúžia, bez prestania konali. Takže už viete, ako vyrástol kúkoľ, a ako ho je všade plno!

Nie je však mojím poslaním predpovedať katastrofické scenáre. Nechcem svojimi slovami maľovať nejaký zarmucujúci a bezútešný obraz skutočnosti. Ani sa nechcem sťažovať na dobu, v ktorej z rozhodnutia Božej prozreteľnosti žijeme. Milujme tieto naše časy, pretože práve v tomto prostredí máme dosiahnuť svoje osobné posvätenie. Nepoddávajme sa naivnej a márnej nostalgii — svet predsa nikdy nebol lepší. Už od samého počiatku, odkedy sa zrodila Cirkev, keď ešte kázali prví Dvanásti, dochádzalo k násilnému prenasledovaniu, objavovali sa herézy, šírila sa lož a rozpútavala nenávisť.

Nemalo by teda zmysel popierať, že podľa všetkého sa zlu veľmi dobre darilo. Na celom Božom poli, ktorým je naša zem, a tá je Kristovým dedičstvom, vyrašil kúkoľ: čo kúkoľ, ale celá jeho záplava! Nesmieme sa nechať oklamať mýtom o trvalom a nezvratnom pokroku. Správne zameraný a usporiadaný pokrok je dobrý a Boh si želá, aby sa uskutočnil. No cení sa však ten falošný pokrok, ktorý zaslepuje oči mnohým ľuďom, pretože si častokrát neuvedomujú, že ľudstvo sa niektorými svojimi krokmi vracia späť a stráca to, čo už predtým dosiahlo.

Znovu chcem pripomenúť, že Pán nám dal svet ako dedičstvo. Preto musia byť naše duše a rozum neustále bdelé; musíme byť realisti, bez porazeneckých nálad. Len zatvrdilé svedomie, rutinou zapríčinená necitlivosť a neviazaná nerozvážnosť umožňujú prehliadať vo svete zlo, urážky voči Bohu, a niekedy nenapraviteľné škody na dušiach. Musíme byť optimisti, ale náš optimizmus má prameniť z viery v Božiu moc — a Boh bitky neprehráva. Je to optimizmus, ktorý nepochádza z ľudského pocitu uspokojenia, ani z hlúpej a domýšľavej blahosklonnosti.