Zoznam bodov

Druhým nepriateľom, píše svätý Ján, je žiadostivosť očí, prvotná chamtivosť, ktorá nám dovoľuje oceňovať len to, čoho sa môžeme dotknúť. Oči akoby prilepené k časným veciam sú očami neschopnými objavovať nadprirodzené skutočnosti. Slová Svätého písma sa teda môžu vzťahovať na prehnanú túžbu po pozemských dobrách, ale aj na deformáciu, ktorá nás núti dívať sa na všetko okolo — na druhých ľudí, na životné podmienky nášho života i našej doby — čisto ľudským pohľadom.

Oči duše sa otupia; rozum sa považuje za schopný všetko pochopiť a vystačiť si aj bez Boha. Je to jemné pokušenie, odvolávajúce sa na dôstojnosť ľudského rozumu, ktorý náš nebeský Otec Boh dal človeku, aby ho spoznával a miloval slobodne. Zmietaný týmto pokušením, rozum sa považuje za stred vesmíru a opäť sa opája oným budete ako Boh (Gn 3, 5), a plný lásky k sebe sa odvracia od Božej lásky.

Týmto spôsobom môžeme ľahko padnúť do rúk tretieho nepriateľa: pýchy života, superbia vitae. Nejde pri tom len o prchavé myšlienky márnivosti alebo egoizmu, ale o celkovú povýšenosť. Neklamme sa. Je to najhoršie zlo a pôvod všetkých bludných ciest. Neustále musíme bojovať proti pýche, lebo nie nadarmo ktosi výstižne poznamenal, že táto vášeň zomiera až deň po smrti každého človeka. Je to nadradenosť farizeja, ktorého Boh nemôže ospravedlniť, pretože v ňom naráža na bariéru jeho sebestačnosti. Je to arogancia, ktorá vedie k pohŕdaniu inými ľuďmi, k ich ovládaniu a k zlému zaobchádzaniu s nimi; lebo ak príde pýcha, príde aj hanba (Prís 11, 2).

Zlato, kadidlo a myrha

Videntes autem stellam gavisi sunt gaudio magno valde: Ako zbadali hviezdu, nesmierne sa zaradovali (Mt 2, 10) — hovorí latinský text so zvláštnym zdôraznením opakovanej radosti. Prečo toľko radosti? Pretože tí, ktorí nikdy nezapochybovali, dostávajú od Pána dôkaz, že hviezda nezmizla: prestali ju síce vnímať zmyslami, no v duši si ju stále uchovali. Lebo také je povolanie kresťana: ak sa nestratí viera, ak sa udrží nádej v Ježiša Krista, ktorý bude s nami až do skončenia sveta (Mt 28, 20), hviezda sa vždy znovu objaví. A keď opäť prežijeme skutočnosť povolania, zrodí sa o to väčšia radosť, ktorá v nás posilní vieru, nádej a lásku.

Vošli do domu a uvideli dieťa s Máriou, jeho Matkou, padli na zem a klaňali sa mu (Mt 2, 11). Aj my si kľakáme pred Ježišom, Bohom skrytým v ľudskej podobe. Ubezpečujeme ho, že sa nechceme obrátiť chrbtom jeho božskému volaniu, že sa od neho nikdy neodlúčime; že zo svojej cesty chceme odstrániť všetko, čo by bolo prekážkou vernosti; že si úprimne želáme byť poslušní jeho vnuknutiam. Ty vo svojej duši a ja tiež — lebo v duchu sa ticho modlím hlbokými vzdychmi —, hovoríme Dieťaťu, že vrúcne túžime byť takými dobrými služobníkmi, ako boli sluhovia z podobenstva, tak, aby aj nám mohol povedať: Správne, dobrý a verný sluha (Mt 25, 23).

Potom otvorili svoje pokladnice a dali mu dary: zlato, kadidlo a myrhu (Mt 2, 11). Zastavme sa na chvíľu, aby sme lepšie pochopili túto pasáž zo Svätého evanjelia. Ako je možné, aby sme my, ktorí nie sme ničím a nič neznamenáme, mohli Bohu niečo darovať? Sväté písmo hovorí: Každý dobrý údel, každý dokonalý dar je zhora (Jak 1, 17). Človek nedokáže dokonca ani plne odkryť hĺbku a krásu Božích darov: Keby si poznala Boží dar (Jn 4, 10), hovorí Ježiš Samaritánke. Ježiš Kristus nás naučil vkladať všetku nádej do Otca, hľadať najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť, pretože všetko ostatné dostaneme navyše, keďže on dobre vie, čo potrebujeme (Porov. Mt 6, 32-33).

V ekonómii spásy sa náš Otec stará o každú jednu dušu s láskavou jemnosťou: Každý má svoj vlastný dar od Boha: jeden tak, druhý inak (1 Kor 7, 7). Bolo by preto zbytočné snažiť sa ponúknuť Pánovi niečo, čo by údajne mohol potrebovať. Veď v našej situácii dlžníkov, ktorí nemajú z čoho splatiť, by sa naše dary podobali tým starozákonným, ktoré Boh už neprijíma: Obety ani dary, ani obety zápalné, ani obety za hriech si nechcel, ani sa ti nepáčili, a ony sa prinášajú podľa zákona (Hebr 10, 9).

Pán však vie, že dávať je vlastné zamilovaným, a sám nám naznačuje, po čom od nás túži. Nedbá o bohatstvá, ani o plody zeme, ani o zvieratá žijúce na nej, v mori či vo vzduchu, pretože to všetko je jeho; chce niečo dôverné, čo mu máme odovzdať slobodne: Daj mi, syn môj, svoje srdce (Prís 23, 26). Vidíte? Neuspokojí sa len s časťou, chce všetko. Nejde mu o to, čo máme — opakujem —: chce nás samých. Z tohto, a len z tohto vyplývajú všetky ostatné dary, ktoré môžeme Pánovi ponúknuť.

Dajme mu teda zlato: jemné zlato ducha odpútanosti od peňazí a materiálnych dobier. Nezabúdajme, že sú to dobré veci, ktoré pochádzajú z Božích rúk. Pán však chce, aby sme ich používali bez toho, aby sme v nich nechali srdce, a aby sme z nich vyťažili úžitok pre celé ľudstvo.

Pozemské dobrá nie sú zlé. Stávajú sa zlými vtedy, keď si z nich človek spraví modly a týmto modlám sa klania. Zušľachťujú sa, keď ich premieňame na nástroje dobra v kresťanskom úsilí o spravodlivosť a lásku. Nemôžeme sa hnať za hospodárskymi dobrami ako niekto, kto hľadá poklad; náš poklad je tu, uložený v jasliach. Je to Kristus a naňho sa má zamerať všetka naša láska, lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce (Mt 6, 21).

Veľmi dobre tak pochopíme netrpezlivosť, úzkosť a nepokojné túžby tých, ktorí sa s dušou od prírody kresťanskou (Porov. Tertulián, Apologeticum, 17 (PL 1, 375)) nehodlajú zmieriť s osobnou a spoločenskou nespravodlivosťou, akej je ľudské srdce schopné. Po toľkých storočiach spolužitia ľudí je ešte stále toľko nenávisti, ničenia a fanatizmu nahromadených v očiach, ktoré nechcú vidieť, a v srdciach, ktoré nechcú milovať.

Pozemské dobrá si rozdelilo niekoľko málo ľudí; kultúrne výdobytky sú výsadou uzavretých kruhov. A vonku, hlad po chlebe a vzdelaní a s ľudskými životmi, ktoré sú sväté, lebo pochádzajú od Boha, sa zaobchádza ako s obyčajnými vecami, číslami v štatistike. Chápem a takisto pociťujem túto netrpezlivosť, lebo ma pobáda pozerať na Krista, ktorý nás neustále vyzýva, aby sme uviedli do života toto nové prikázanie lásky.

Všetky situácie, v ktorých sa v živote ocitneme, nám prinášajú Božské posolstvo a vyžadujú od nás odpoveď plnú lásky a odovzdanosti druhým. Až príde Syn človeka vo svojej sláve a s ním všetci anjeli, zasadne na trón svojej slávy. Vtedy sa pred ním zhromaždia všetky národy a on oddelí jedných od druhých, ako pastier oddeľuje ovce od capov. Ovce si postaví sprava a capov zľava. Potom Kráľ povie tým, čo budú po jeho pravici: „Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta. Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne;“ Vtedy mu spravodliví povedia: „Pane, a kedy sme ťa videli hladného a nakŕmili sme ťa, alebo smädného a dali sme ti piť? Kedy sme ťa videli ako pocestného a pritúlili sme ťa, alebo nahého a priodeli sme ťa? Kedy sme ťa videli chorého alebo vo väzení a prišli sme k tebe?“ Kráľ im odpovie: Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili (Mt 25, 31-40).

Treba teda spoznať Krista, ktorý nám vychádza v ústrety v našich bratoch ľuďoch. Žiadny ľudský život nie je izolovaný, ale je prepojený so životmi iných. Žiaden človek nie je osamote stojaci verš, ale všetci sme súčasťou jednej božskej básne, ktorú Boh píše v spolupráci s našou slobodou.