Zoznam bodov

Spoločenstvo s Ježišom Kristom

Nemiluje Krista, kto nemiluje svätú omšu a kto sa ju nesnaží sláviť v sústredení a pokojne, oddane a s láskou. Láska robí zamilovaných ohľaduplnými a jemnými; odhalí im, aby o ne dbali, niekedy veľmi malé detaily, ktoré sú ale zakaždým vyjadrením vášnivého srdca. Takýmto spôsobom sa máme zúčastňovať aj na svätej omši. Preto som mal vždy podozrenie, že tí, čo chcú, aby bola omša krátka a rýchla, svojím neelegantným postojom prezrádzajú, že ešte nepochopili, čo znamená Najsvätejšia obeta na oltári.

Láska ku Kristovi, ktorý sa za nás obetuje, nás vedie, aby sme si po skončení svätej omše našli niekoľko minút na osobné a dôverné poďakovanie, čo v tichosti srdca predĺži vďakyvzdanie, ktorým je Eucharistia. Ako sa však máme naňho obracať, ako sa s ním zhovárať, ako sa správať?

Kresťanský život nepozostáva z prísnych noriem, pretože Duch Svätý nevedie duše masovo, ale do každej jednej osobitne vkladá také predsavzatia, náklonnosti a vnuknutia, ktoré jej pomôžu pochopiť a plniť vôľu Otca. Myslím si však, že jadrom nášho rozhovoru s Kristom počas poďakovania po svätej omši môže byť často uvažovanie nad tým, že Pán je naším Kráľom, Lekárom, Učiteľom a Priateľom.

Je kráľom a prahne po kraľovaní v našich srdciach Božích detí. No nepredstavujme si pritom žiadne ľudské kráľovstvá; Kristus ani neovláda, ani sa nesnaží presadiť, lebo neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť (Mt 20, 28).

Jeho kráľovstvo je kráľovstvom pokoja, radosti, spravodlivosti. Kristus, náš kráľ, od nás nečaká len prázdne reči, ale skutky, pretože nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane, vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach (Mt 7, 21).

Je Lekárom a vylieči naše sebectvo, ak dovolíme, aby jeho milosť prenikla až do hĺbky našej duše. Ježiš nás vystríhal, že najhoršou chorobou je pokrytectvo, pýcha, ktorá nás vedie k maskovaniu svojich vlastných hriechov. Voči lekárovi je nevyhnutná absolútna úprimnosť, úplné vyznanie pravdy a slová: Domine, si vis, potes me mundare — Pane, ak chceš — a ty vždy chceš —, môžeš ma očistiť (Mt 8, 2). Poznáš moje nedostatky, cítim tieto a tieto príznaky, trpím týmito ďalšími slabosťami. A jednoducho mu ukážeme svoje rany, a aj hnis, ak sa objaví. Pane, ty, ktorý si uzdravil toľko duší, daj, keď ťa mám v srdci alebo keď na teba hľadím vo Svätostánku, nech v tebe uznávam božského Lekára.

Je Učiteľom múdrosti, ktorú len on vlastní: ako bezhranične milovať Boha a v ňom všetkých ľudí. V Kristovej škole sa naučíme, že náš život nepatrí nám: on sám odovzdal svoj život za všetkých ľudí a ak ho chceme nasledovať, musíme pochopiť, že ani my si nemôžeme privlastňovať ten náš sebecky, bez účasti na bolestiach druhých. Náš život patrí Bohu a mali by sme ho stráviť v jeho službe, preukazovaním veľkorysej starostlivosti o duše a slovom i príkladom ukazovať hĺbku náročnosti kresťanského povolania.

Ježiš očakáva, že v sebe budeme živiť túžbu získať túto múdrosť, aby nám mohol zopakovať slová: Ak je niekto smädný…, nech príde ku mne a nech pije (Jn 7, 37). A my mu odpovieme: Nauč nás zabudnúť na seba, aby sme mohli myslieť na teba a všetky duše. Takto nás náš Pán s pomocou svojej milosti povedie vpred, ako keď sme sa v detstve učili písať. Spomínate si na prvé klikyháky vášho detstva, keď nám učiteľ viedol ruku? A potom začneme zakúšať šťastie z prejavovania svojej viery — čo je ďalší Boží dar — jasnými ťahmi kresťanského konania, z ktorého budú môcť všetci vyčítať veľké Božie skutky.

Kristus je Priateľom, skutočným Priateľom s veľkým písmenom: Vos autem dixi amicos — Nazval som vás priateľmi (Jn 15, 15) — hovorí. Nazval nás priateľmi a sám urobil prvý krok; zamiloval si nás prvý. Svoju lásku však nevnucuje, ponúka ju. Preukazuje ju tým najjasnejším znakom priateľstva: Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov (Jn 15, 13). Bol priateľom Lazára a zaplakal preňho, keď ho videl mŕtveho: a vzkriesil ho. Keď vidí, že sme vlažní, znechutení, možno ustrnutí v našom vnútornom živote, ktorý vyhasína, jeho plač bude pre nás životom: Priateľu, hovorím ti: vstaň a choď (Porov. Jn 11, 43; Lk 5, 24), vyjdi z toho biedneho života, ktorý nie je životom.

Obracať sa na Máriu

Prirodzene a spontánne sa v nás rodí túžba utiekať sa k Božej Matke, ktorá je aj našou Matkou. Túžime stýkať sa s ňou tak, ako sa stýkame so živou osobou, pretože nad ňou smrť nezvíťazila, a spolu so svojím telom aj dušou je prítomná u Boha Otca, u svojho Syna a Ducha Svätého.

Aby sme mohli pochopiť, akú úlohu zohráva Mária v živote kresťanov a aby nás k sebe mohla pritiahnuť; aby sme so synovskou láskou vyhľadávali jej milú spoločnosť, na to nie sú potrebné veľké vedecké dišputy, aj keď tajomstvo Božieho materstva je svojím obsahom také bohaté, že nikdy nebudeme môcť dostatočne preniknúť do jeho hĺbky.

Katolícka viera dokázala v Márii rozpoznať privilegované znamenie Božej lásky: Boh nás už teraz nazýva svojimi priateľmi, jeho milosť v nás pôsobí, ozdravuje nás od hriechov, dáva nám silu, aby sme — napriek slabostiam vlastným tomu, kto je prachom a nedokonalým stvorením — mohli nejakým spôsobom odzrkadľovať Kristovu tvár. Nie sme len stroskotanci, ktorým Boh prisľúbil spásu, ale táto spása sa v nás už aj uskutočňuje. Náš vzťah k Bohu nie je vzťahom slepca, ktorý túži po svetle, a zatiaľ stená v úzkostiach temnôt, ale vzťahom syna, ktorý vie, že ho jeho Otec miluje.

O tejto srdečnosti a o tejto dôvere, o tejto istote nám rozpráva Mária. Preto nám jej meno preniká priamo k srdcu. Vzťah každého z nás k vlastnej matke nám môže slúžiť ako vzor a pravidlo správania sa k Panej so sladkým menom Mária. Musíme milovať Boha tým istým srdcom, ktorým milujeme svojich rodičov, súrodencov, ostatných členov rodiny, našich priateľov alebo priateľky — veď nemáme iné srdce. A tým istým srdcom máme milovať aj Máriu.

Ako sa správa normálny syn či dcéra ku svojej matke? Tých spôsobov môže byť nespočetné množstvo, ale vždy s láskou a dôverou. S láskou, ktorá sa prejavuje rôzne v jednotlivých situáciách, čo život prináša, no ktorá však nikdy nie je chladná; naopak, sú to srdečné zvyklosti domova, každodenné drobné pozornosti, ktoré dieťa potrebuje prejaviť svojej matke, a ktoré matke chýbajú, keď na ne dieťa niekedy zabudne: bozk či pohladenie pred odchodom z domu a pri návrate, malý darček, zopár milých slov.

Vo vzťahu k našej Nebeskej Matke platia tie isté normy synovskej zbožnosti, ktoré určujú naše bežné správanie sa k nej. Mnohí kresťania si napríklad osvojili dávny zvyk nosiť škapuliar, alebo majú vo zvyku pozdraviť — nie sú potrebné slová, stačí myšlienka — obrazy Panny Márie, ktoré sa nájdu v každej kresťanskej domácnosti či zdobia ulice mnohých miest; alebo sa modlia nádhernú modlitbu svätého ruženca, pri ktorej sa duša, hoci opakuje stále tie isté slová, neunaví, tak ako sa neunavia ani zamilovaní, keď si vyznávajú lásku. Modlitbou ruženca sa učíme nanovo prežívať ústredné momenty života Pána. Kresťania majú tiež vo zvyku zasvätiť jeden deň v týždni Márii — práve tento deň, v ktorý sme sa tu zišli, sobotu — pričom jej prejavia nejakú milú pozornosť a obzvlášť rozjímajú nad jej materstvom.

Existuje ešte mnoho iných mariánskych pobožností, ktoré tu teraz nie je nutné spomínať. Niet dôvodu, aby boli všetky začlenené do života každého kresťana — rásť v nadprirodzenom živote je niečo úplne iné ako hromadiť pobožnosti —, no musím povedať, že nemá plnú vieru ten, kto nežije niektoré z nich, a kto nejakým spôsobom neprejavuje Márii svoju lásku.

Tí, ktorí považujú pobožnosti k Preblahoslavenej Panne Márii za prežitok, dávajú najavo, že stratili hlboký kresťanský zmysel, ktorý majú, a že zabudli na zdroj, z ktorého tieto pobožnosti vychádzajú; na vieru v spasiteľskú vôľu Boha Otca, na lásku k Bohu Synovi, ktorý sa stal skutočným človekom a narodil sa zo ženy, a na dôveru v Boha Ducha Svätého, ktorý nás posväcuje svojou milosťou. To Boh nám dal Máriu, a my nemáme právo ju odmietať, ale sa k nej utiekať so synovskou láskou a radosťou.

Nechápem, ako môže niekto kresťansky žiť, a pritom nepociťovať potrebu trvalého priateľstva s Ježišom v Slove a v Chlebe, v modlitbe a v Eucharistii. Veľmi dobre však chápem, prečo v priebehu stáročí chceli celé generácie veriacich nejako konkrétne vyjadriť túto eucharistickú úctu. Niekedy masovými pobožnosťami a verejným vyznávaním svojej viery; inokedy zas mlčky, bez slov, v posvätnom tichu chrámu, alebo v dôvernosti svojho srdca.

Predovšetkým by sme mali milovať svätú omšu, ktorá sa má stať stredobodom nášho dňa. Ak budeme dobre prežívať svätú omšu, ako by sme potom netúžili aj celý zvyšok dňa zotrvávať v myšlienkach na Pána, nedychtili po tom nevzdialiť sa z jeho prítomnosti, ako by sme potom nepracovali, ako pracoval on, a nemilovali, ako miloval on? Naučíme sa ďakovať Pánovi aj za jeho ďalšiu láskavosť: za to, že nechcel svoju prítomnosť obmedziť len na chvíľu obety na oltári, ale že sa rozhodol zostať v Najsvätejšej hostii vo Svätostánku.

Poviem vám, že Svätostánok bol pre mňa vždy Betániou; tichým a príjemným miestom, kde prebýva Kristus, kde mu môžeme vyrozprávať všetky svoje starosti, trápenia, nádeje a radosti, s rovnakou prostotou a prirodzenosťou, ako sa s ním rozprávali jeho priatelia Marta, Mária a Lazár. Preto ma vždy poteší, keď v nejakom meste či dedine čo i len z diaľky zbadám siluetu kostola: je to ďalší Svätostánok, ďalšia príležitosť, aby sa duša aspoň túžbou mohla preniesť k Pánovi v Najsvätejšej sviatosti.