Zoznam bodov

Aby sme slúžili, slúžiť

Aby sme sa takto správali, a aby sme mohli posväcovať svoju prácu, je treba predovšetkým pracovať dobre, s ľudskou a nadprirodzenou poctivosťou. Chcel by som teraz ako protiklad pripomenúť jeden starý príbeh z apokryfných evanjelií: „Ježišov otec, ktorý bol tesárom, vyrábal jarmá a pluhy. Raz — pokračuje rozprávanie — si uňho objednal posteľ istý dobre situovaný človek. Ukázalo sa však, že jedna z bočných latiek bola kratšia než tá druhá, a Jozef nevedel, ako si s tým poradiť. Vtedy Dieťa Ježiš povedalo svojmu otcovi: ,Polož obe latky na zem a na jednom konci ich vyrovnaj!’ Jozef tak urobil. Vtedy sa Ježiš postavil z druhej strany, chytil kratšiu latku a natiahol ju tak, aby sa vyrovnala tej dlhšej. Jozef, jeho otec, s obdivom pozeral na tento zázrak a zasypal Dieťa objatiami a bozkami so slovami: ,Ó, aký som len šťastný, že mi Boh dal toto Dieťa’ (Evanjelium detstva (nesprávne pripisované sv. Tomášovi), z Apokryfných evanjelií)“.

Jozef by určite neďakoval Bohu z takýchto pohnútok: jeho práca nemohla byť takého druhu. Svätý Jozef nebol človekom jednoduchých a zázračných riešení, ale človekom vytrvalosti, úsilia a — keď bolo treba — dômyslu. Kresťan vie, že Boh robí zázraky: konal ich pred mnohými storočiami, pokračoval v tom i neskôr a koná ich aj dnes, pretože non est abbreviata manus Domini — Pánova ruka nie je prikrátka; a Božia moc sa nezmenšila (Iz 59, 1).

Zázraky sú prejavom spasiteľnej všemohúcnosti Boha, a nie prostriedkom na riešenie následkov našej vlastnej neschopnosti či na uľahčenie našej pohodlnosti. Zázrak, ktorý od vás Pán žiada, je vytrvalosť vo vašom kresťanskom a Božom povolaní, posväcovanie každodennej práce: zázrak premieňania každodennej prózy na poéziu, na hrdinský epos prostredníctvom lásky, ktorú do svojich bežných povinností vkladáte. Tam vás Boh očakáva a čaká, že budete ľuďmi so zmyslom pre zodpovednosť, s apoštolskou horlivosťou a odbornou zdatnosťou.

Preto vám ako heslo pre vašu prácu môžem odkázať toto: para servir, servir (Para servir, servir: Kto chce žiť zmysluplne, musí vedieť slúžiť druhým; respektíve i prevrátené chápanie tejto slovnej hry: ak má mať služba človeka nejakú hodnotu, človek musí za niečo stáť, niečo vedieť, byť v živote schopný niečoho hodnotného. V španielčine má tento slovný obrat celkom asi štyri významy. (pozn. prekl.)). Pretože na prvom mieste, ak chceme niečo urobiť, musíme to vedieť aj dotiahnuť do konca. Neverím v správnosť úmyslu človeka, ktorý sa neusiluje dosiahnuť potrebnú zdatnosť, aby dokázal adekvátne splniť úlohy, ktoré mu boli zverené. Nestačí iba chcieť konať dobro, treba aj vedieť ako na to. A ak naozaj budeme chcieť, táto túžba sa premení na snahu uplatniť primerané prostriedky a nechať veci s ľudskou dokonalosťou dotiahnuté do konca.

Číha na nás však mocný nepriateľ, ktorý sa stavia proti nášmu úsiliu dokonale stelesňovať učenie Krista: pýcha, ktorá narastá, keď sa v neúspechoch a porážkach nesnažíme odhaliť Pánovu dobrotivú a milosrdnú ruku. Dušu potom naplnia tiene — ponurého smútku —, a považuje sa za stratenú. A predstavivosť vytvára prekážky, ktoré nie sú skutočné a ktoré by zmizli, keby sme na veci hľadeli s čo i len troškou pokory. Kvôli pýche a predstavivosti si duša niekedy privodí bolestné kalvárie; no na týchto kalváriách nie je Kristus; pretože kde je Pán, tam je pokoj a radosť, hoci by sa duša zvíjala bolesťou a bola obklopená samými temnotami.

Iným zradným nepriateľom nášho posväcovania sa je domnienka, že vnútorný boj by sa mal viesť proti mimoriadnym prekážkam, proti drakom chrliacim oheň. Je to len ďalší prejav pýchy. Chceme bojovať, ale s lomozom, za zvukov trúb a trepotania zástav.

Nezabúdajme, že najnebezpečnejšími nepriateľmi skaly nie je ani krompáč, ani sekera, ani údery hocijakého iného nástroja, hoci i veľmi ostrého, ale voda, ktorá po kvapkách vniká do trhlín, až celú skalu rozruší. Najväčším nebezpečenstvom pre kresťana je podceňovanie boja v týchto šarvátkach, až zlo postupne presiakne dušu, a tá nakoniec ochabne a stane sa ľahostajnou a necitlivou na Boží hlas.

Čujme, čo hovorí Pán: Kto je verný v najmenšom, je verný aj vo veľkom, a kto je nepoctivý v malom, je nepoctivý aj vo veľkom (Lk 16, 10). Ako by nám chcel pripomenúť: bojuj v každom okamihu v týchto zdanlivo bezvýznamných maličkostiach, lebo v mojich očiach sú veľké; plň si presne svoje povinnosti; usmej sa na toho, čo to potrebuje, aj keby si mal ubolenú dušu; bez vyjednávania venuj potrebný čas modlitbe; nápomocne vychádzaj v ústrety tomu, kto ťa vyhľadá; buď spravodlivý a spravodlivosť zdokonaľuj láskou.

Takéto a iné podobné podnety budeme denne pociťovať vo svojom vnútri ako tiché upozornenia, čo nás vedú trénovať v tomto nadprirodzenom športe prekonávania samého seba. Nech nás Božie svetlo osvieti, aby sme vnímali jeho napomenutia; nech nám pomáha v boji; nech je po našom boku pri víťazstve; nech nás neopustí v hodine pádu, pretože tak budeme vždy schopní vstať a bojovať ďalej.

Nemôžeme sa zastavovať. Pán od nás chce, aby sme bojovali stále intenzívnejšie, dôkladnejšie, na čoraz širšom poli. Máme povinnosť prekonávať samých seba, pretože v týchto pretekoch je jediný cieľ: dostať sa do nebeskej slávy. Ak by sme neprišli do neba, potom by nič nemalo zmysel.

Jediný recept: osobná svätosť

Najlepšou cestou, ako nikdy nestratiť apoštolskú odvahu a účinnú túžbu slúžiť všetkým ľuďom, nie je nič iné, ako plnosť života viery, nádeje a lásky; jedným slovom, svätosť. Nepoznám žiaden iný recept, než je tento: osobná svätosť.

Dnes v spojení s celou Cirkvou slávime víťazstvo Matky, Dcéry a Nevesty Boha. A ako sme sa počas Veľkej noci radovali zo Zmŕtvychvstania Pána na tretí deň po jeho smrti, aj dnes prežívame radosť, pretože Mária, ktorá potom ako sprevádzala Ježiša z Betlehema až na kríž, je teraz s telom i dušou spolu s ním a teší sa vo večnej sláve. Toto je tajomstvo božskej ekonómie spásy: Panna Mária, majúca plnú účasť na diele našej spásy, musela zblízka sledovať všetky kroky svojho Syna: betlehemskú chudobu, skrytý život obyčajnej práce v Nazarete, prejav Božej moci v Káne Galilejskej, urážky a utrpenie umučenia, božskú obetu na kríži, večnú blaženosť v raji.

Toto všetko sa bezprostredne dotýka aj nás, pretože tento nadprirodzený sled udalostí má byť aj našou cestou. Mária nám ukazuje, že je to cesta schodná, a že je to cesta istá. Ona šla po tejto ceste nasledovania Krista pred nami a oslávenie našej Matky znamená pevnú nádej aj pre našu vlastnú spásu: preto ju nazývame spes nostra a causa nostrae laetitiae, naša nádej a príčina našej radosti.

Nikdy nesmieme stratiť nádej, že sa staneme svätými, že prijmeme Božie volanie, že vytrváme až do konca. Boh, ktorý v nás začal dielo posväcovania, ho aj dokončí (Porov. Flp 1, 6). Pretože, ak je Boh za nás, kto je proti nám? Keď on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nedaroval všetko!? (Rim 8, 31-32).

Počas dnešnej slávnosti nás všetko zvoláva k radosti. Pevná nádej na naše osobné posvätenie je Božím darom; lenže človek nemôže ostať pasívny. Spomeňte si na Kristove slová: Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma (Lk 9, 23). Vidíte? Kríž každý deň. Nulla dies sine cruce! Žiaden deň bez kríža! Žiaden deň, kedy by sme neniesli Pánov kríž, kedy by sme neprijímali jeho jarmo. Preto by som vám nechcel prestať pripomínať, že radosť zmŕtvychvstania je dôsledkom bolesti kríža.

No nebojte sa, pretože sám Pán nám povedal: Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu. Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké (Mt 11, 28-30). Poďte – komentuje to ďalej svätý Ján Zlatoústy –, nie preto aby ste skladali účty, ale aby ste boli oslobodení od svojich hriechov; poďte, pretože ja nepotrebujem slávu, ktorú by ste mi mohli poskytnúť, potrebujem vašu spásu… Nebojte sa, keď počujete hovoriť o jarme, pretože je príjemné; nebojte sa, keď hovorím o bremene, pretože je ľahké (Sv. Ján Zlatoústy, In Matthaeum homiliae, 37, 2 (PG 57, 414)).

Cesta nášho osobného posväcovania prechádza každý deň okolo kríža: nie je to však cesta smutná, pretože nám pomáha sám Kristus, a v jeho spoločnosti niet miesta pre smútok. In laetitia, nulla dies sine cruce! — rád zvyknem opakovať. S dušou plnou radosti, ani jeden deň bez kríža!