Zoznam bodov

Tento týždeň, ktorý kresťanský ľud tradične nazýva svätým, nám opäť ponúka možnosť zamyslieť sa a znovu prežívať chvíle, v ktorých sa napĺňa Ježišov život. Všetko, čo nám v týchto dňoch pripomínajú najrôznejšie prejavy zbožnosti, je s istotou nasmerované k Zmŕtvychvstaniu, k základu našej viery, ako o tom píše svätý Pavol (Porov. 1 Kor 15, 14). Po tejto ceste by sme však nemali kráčať príliš rýchlo; nesmieme zabúdať na jednu veľmi jednoduchú skutočnosť, ktorá nám niekedy uniká: nemôžeme mať účasť na Pánovom zmŕtvychvstaní, ak sa nezjednotíme s jeho umučením a s jeho smrťou (Porov. Rim 8, 17). Aby sme na konci Svätého týždňa mohli sprevádzať Krista do jeho slávy, je potrebné najskôr preniknúť do jeho obety, a cítiť sa jedno s ním, umierajúcim na Kalvárii.

Kristova veľkorysá obeta sa konfrontuje s hriechom, s touto ťažko akceptovateľnou, no nepopierateľnou skutočnosťou. Mysterium iniquitatis — tajomstvo zla, nevysvetliteľná zloba tvora, ktorý sa — z pýchy — stavia voči Bohu. Je to príbeh starý ako samotné ľudstvo. Spomeňme si na pád našich prarodičov, ďalej na celý ten sled neprávostí, ktoré lemujú cestu ľudstva, a nakoniec aj na naše osobné vzbury. Nie je ľahké obsiahnuť, akú zvrátenosť predstavuje hriech a pochopiť všetko, čo nám o tom hovorí viera. Musíme prijať, že aj v ľudských záležitostiach sa vážnosť urážky meria postavením urazeného, jeho osobnej hodnoty, spoločenskej dôstojnosti, vlastností. A človek tak hriechom uráža samotného Boha: tvor zapiera svojho Stvoriteľa.

Lenže Boh je láska (Jn 4, 8). Priepasť zla, ktorú so sebou hriech prináša, bola premostená nekonečnou Láskou. Boh človeka neopúšťa. Božie plány predvídali, že obety Starého Zákona nebudú stačiť na to, aby sa odčinili naše hriechy a znovunastolila stratená jednota: bolo potrebné, aby sa obetoval Človek, ktorý je Boh. Môžeme si predstaviť — aby sme sa vôbec nejako priblížili k tomuto nepoznateľnému tajomstvu — že Najsvätejšia Trojica vo svojom stálom a dôvernom vzťahu nekonečnej lásky už od večnosti pristúpila k spoločnému rozhodnutiu, ktorého dôsledkom bolo, že Jednorodený Syn Boží prijme ľudskú podobu, vezme na seba naše bolesti, našu biedu a utrpenie, a skončí pribitý na drevo kríža.

Ten oheň, tá vrúcna túžba splniť vykupiteľský mandát Boha Otca napĺňa celý život Krista už od jeho narodenia v Betleheme. Počas troch rokov, ktoré s ním učeníci žili, ho počúvali neúnavne opakovať, že jeho pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ho poslal (Porov. Jn 4, 34). A tak to bolo až do popoludnia prvého Veľkého piatku, keď dokonal svoju obetu. Naklonil hlavu a odovzdal ducha (Jn 19, 30). Týmito slovami opisuje Kristovu smrť apoštol Ján: pod váhou Kríža a bremenom všetkých ľudských vín umiera Ježiš pre naše ťažké a podlé hriechy.

Zahľaďme sa teraz na Pána, od hlavy po päty strýzneného z lásky k nám. Spolu s duchovným autorom spred mnohých storočí môžeme zopakovať slová, ktoré sa blížia ku skutočnosti, hoci celú ju nedokážu pojať: Ježišovo telo je oltárnou maľbou bolesti. Pri pohľade na zmučeného Krista, premeneného na nehybné telo sňaté z Kríža a odovzdané jeho Matke; pri pohľade na takto dokaličeného Ježiša by sme mohli prísť k záveru, že oná scéna je najjasnejším dôkazom porážky. Kde sú zástupy, ktoré ho nasledovali? A kde je kráľovstvo, ktorého príchod ohlasoval? Predsa však, nie je to porážka, ale víťazstvo — teraz je k Zmŕtvychvstaniu bližšie ako kedykoľvek predtým, bližšie k zjaveniu slávy, ktorú vybojoval svojou poslušnosťou.

Kristova smrť nás volá k plnému kresťanskému životu

Práve sme opäť prežívali drámu Kalvárie, ktorú by som si dovolil nazvať prvou a pôvodnou Svätou omšou, slávenou Ježišom Kristom. Boh Otec vydáva svojho Syna na smrť. Ježiš, Jednorodený Syn, objíma drevo, na ktorom má byť popravený, a jeho obeta je prijatá Otcom: ovocím Kríža je vyliatie Ducha Svätého na ľudstvo (Porov. Rim 3, 24n; Hebr 10, 5n; Jn 7, 39).

V tragédii umučenia sa napĺňa aj náš vlastný život a celé dejiny ľudstva. Svätý týždeň nemôžeme zredukovať len na obyčajnú spomienku, pretože je to rozjímanie nad tajomstvom Ježiša Krista, ktoré pokračuje v našich dušiach: kresťan má povinnosť byť alter Christus, ipse Christus — druhý Kristus, sám Kristus. Krstom sme boli všetci ustanovení za kňazov svojho vlastného života, aby sme prinášali duchovné obety, príjemné Bohu skrze Ježiša Krista (1 Pt 2, 5), a každý jeden z našich činov konali v duchu poslušnosti voči Božej vôli, robiac tak večnou úlohu Bohočloveka.

Naopak, na pozadí tejto skutočnosti si hlbšie uvedomíme našu úbohosť, naše osobné omyly. Toto zistenie nás však nesmie odradiť, nesmieme zaujať skeptický postoj toho, čo sa už vzdal veľkých ideálov. Pretože Pán nás volá takých, akí sme, aby sme sa zúčastňovali na jeho živote, aby sme bojovali o svätosť. Svätosť. Koľkokrát vyslovujeme toto slovo, akoby to bola len prázdna fráza! Pre mnohých je dokonca iba nedosiahnuteľným ideálom, rozprávaním o askéze, nie však konkrétnym cieľom a živou skutočnosťou. Prví kresťania tak nezmýšľali, keď sa s úplnou prirodzenosťou a veľmi často navzájom oslovovali výrazom „svätí“. Pozdravujú vás všetci svätí (Porov. Rim 16, 15), pozdravte každého svätého v Kristovi Ježišovi (Porov. Flp 4, 21).

Teraz, keď máme pred očami Kalváriu, keď je Ježiš už mŕtvy a ešte sa nezjavila sláva jeho víťazstva, je to dobrá príležitosť na to, aby sme preskúmali svoje túžby po kresťanskom živote, po svätosti; aby sme úkonom viery reagovali na naše slabosti, aby sme si s dôverou v Božiu moc predsavzali vkladať lásku do našich každodenných činností. Skúsenosť hriechu v nás musí vzbudzovať bolesť, musí nás viesť k zrelšiemu a hlbšiemu rozhodnutiu byť vernými, k naozajstnému stotožneniu sa s Kristom, k vytrvalosti — nech by to stálo čokoľvek — v kňazskom poslaní, ktoré on zveril všetkým svojim učeníkom bez výnimky, a ktoré nás pobáda, aby sme boli soľou a svetlom sveta (Porov. Mt 5, 13-14).

Napriek nedostatkom, ktoré sú neoddeliteľné od nášho súčasného života — pretože v nás istým spôsobom stále prebýva hriech — kresťan s novou jasnosťou vníma všetko to bohatstvo svojho Božieho synovstva. A vníma ho najmä vtedy, keď sa cíti byť úplne slobodný, pretože pracuje na diele svojho Otca, a keď sa jeho radosť stáva stálou, lebo nič nemôže zničiť jeho nádej.

Vtedy prichádza čas, keď dokáže obdivovať všetky krásy a obdivuhodné veci tejto zeme, oceniť všetko bohatstvo a dobro, milovať s takou dokonalosťou a čistotou, pre akú bolo ľudské srdce stvorené. Vtedy sa bolesť spôsobená hriechom nezvrhne na trpké gesto zúfalstva či povýšeneckého vzdoru, pretože pokánie a uvedomenie si ľudskej slabosti privádzajú kresťana k tomu, aby sa opäť stotožnil s Kristovými vykupiteľskými túžbami a k pocitu hlbšej solidarity so všetkými ľuďmi. Vtedy napokon kresťan na sebe s istotou pocíti moc Ducha Svätého, tak, že ho jeho vlastné poklesky nebudú zrážať k zemi, pretože sú výzvou začať odznova a naďalej byť verným Kristovým svedkom na všetkých pozemských križovatkách, napriek svojim osobným slabostiam — ktoré v takomto prípade bývajú zvyčajne ľahšími prehreškami a neznepokojujú vážnym spôsobom dušu. A ak by to aj boli ťažké hriechy, s ľútosťou ich vyzná vo Sviatosti zmierenia; prinavráti sa mu Boží pokoj a umožní mu opäť byť dobrým svedkom jeho milosrdenstva.

Také je teda v krátkosti — pokiaľ sa to vôbec dá vyjadriť úbohými ľudskými slovami — bohatstvo viery a život kresťana, ak sa nechá viesť Duchom Svätým. A preto skončiť ináč, než tým, že sa pridám k prosbám z liturgického hymnu na sviatok Zoslania Ducha Svätého, ktoré sú akoby ozvenou neutíchajúcej modlitby celej Cirkvi:

Príď, Duchu Svätý tvorivý,

príď svojich verných navštíviť;

naplň nám srdcia milosťou,

ktoré si stvoril múdrosťou.

Nauč nás Otca poznávať

a jeho Syna milovať

a v teba, Ducha obidvoch,

daj veriť vždy, vo všetkých

dňoch. Amen (Hymnus Veni Creator Spiritus (Príď, Duchu Svätý tvorivý), denná modlitba Cirkvi na sviatok Zoslania Ducha Svätého).