Zoznam bodov

Keď prídu Vianoce, vždy rád zotrvávam v kontemplácii zobrazení malého Ježiška. Tieto figúrky stelesňujúce Pána, ktorý sa pokoruje mi pripomínajú, že Boh nás volá; že on, Všemohúci, sa nám chcel zjaviť ako niekto bezmocný, ako niekto, kto chce byť závislý od ľudí. Z betlehemských jaslí Kristus mne i tebe hovorí, že nás potrebuje, a volá nás ku kresťanskému životu bez výhrad, k životu odovzdanosti, práce a radosti.

Nikdy nedosiahneme pravý vnútorný optimizmus, ak nebudeme Ježiša skutočne nasledovať, ak nebudeme, ako on, pokorní. Znovu naliehavo opakujem: videli ste, kde sa ukrýva veľkosť Boha? V jasliach, v plienkach, v maštali. Vykupiteľská účinnosť nášho života sa môže rozvíjať len vďaka pokore, keď prestaneme myslieť na seba samých a pocítime zodpovednosť za pomoc iným.

Občas sa stáva, a to aj medzi dobromyseľnými dušami, že vyvolajú osobné konflikty, ktoré prerastú do vážnych starostí, no v skutočnosti nemajú žiaden reálny základ. Ich pôvod tkvie v nedostatočnom sebapoznaní, ktoré vedie k pýche: keď sa túžime stať stredobodom pozornosti a dostať uznanie od všetkých; keď máme sklon zariadiť veci tak, aby sme nevyzneli v zlom svetle; keď sme neochotní ihneď sa po vykonaní dobra stiahnuť do úzadia; keď túžime po osobnej istote. A tak mnohé duše, ktoré by sa mohli tešiť úžasnému pokoju, ktoré by mohli zakúšať nesmiernu radosť, sa kvôli pýche a domýšľavosti stávajú nešťastnými a duchovne neplodnými.

Kristus bol pokorný srdcom (Porov. Mt 11, 29). Počas svojho života na zemi nevyžadoval pre seba nič mimoriadne, nijaké výsady. Začal tým, že hneď na začiatku, a s krajnou prirodzenosťou ako všetci ľudia, strávil deväť mesiacov v lone svojej Matky. Pán veľmi dobre vedel, že ho ľudstvo naliehavo potrebuje a aj sám veľmi túžil prísť na zem a zachrániť všetky duše, no nepredbiehal svoj čas. Prišiel v svoju hodinu, ako prichádzajú na svet ostatní ľudia. Od počatia až po narodenie si nikto okrem svätého Jozefa a svätej Alžbety nevšimol ten zázrak, že Boh prichádza, aby prebýval medzi ľuďmi.

Jeho narodenie bolo obklopené obdivuhodnou jednoduchosťou: Pánov príchod bol nenápadný, nikým nepoznaný. Na zemi sa na tomto božskom dobrodružstve zúčastnili iba Mária a Jozef, a až potom pastieri, ktorým to anjeli zvestovali; a neskôr i mudrci z Východu. Takto došlo k transcendentálnej udalosti, ktorou sa spojilo nebo so zemou a Boh s človekom.

Ako je možná taká tvrdosť srdca, čím to je, že sme si na tieto udalosti zvykli ako na samozrejmosť? Boh sa ponížil, aby sme sa my mohli priblížiť k nemu a na jeho láskou mohli odpovedať našou láskou, a aby sa naša sloboda sklonila nielen pred majestátom jeho moci, ale aj pred nádherou jeho pokory.

Hľa, veľkosť Dieťaťa, ktoré je Bohom! Jeho Otcom je Boh, ktorý stvoril nebo i zem, a on je tam, v jasliach, quia non erat eis locus in diversorio (Lk 2, 7), lebo pre Pána všetkého, čo je stvorené, sa na zemi nenašlo iné miesto.

Ako každý kresťanský sviatok, i ten dnešný, ktorý slávime, je predovšetkým sviatkom pokoja. Palmové ratolesti nám so svojou prastarou symbolikou pripomínajú scénu z Knihy Genezis: Noe potom čakal ďalších sedem dní a opäť vypustil z korába holubicu. A holubica priletela k nemu iba v podvečer a v zobáku mala čerstvú olivovú ratolesť. Tu Noe poznal, že vody zo zeme zmizli (Gn 8, 10-11). Pripomíname si teraz, že zmluva medzi Bohom a jeho ľudom sa potvrdila a upevnila v Kristovi, lebo on je náš pokoj (Ef 2, 14). V obdivuhodnej zhode starého s novým a v zhrnutí starého v novom, čo charakterizuje liturgiu našej svätej Katolíckej cirkvi, čítame dnes tieto slová hlbokej radosti: Jeruzalemské deti s olivovými ratolesťami v rukách išli v ústrety Ježišovi a nadšene volali: Hosanna na výsostiach (Antifóna svätej omše z Kvetnej nedele).

Tento jasot na slávu Kristovi sa v našej duši spája s tým, ktorým sa oslavovalo jeho narodenie v Betleheme. Ako šiel, píše svätý Lukáš, prestierali na cestu svoje plášte. A keď sa už blížil k úpätiu Olivovej hory, začali celé zástupy učeníkov radostne veľkým hlasom chváliť Boha za všetky zázraky, ktoré videli, a volali: Požehnaný kráľ, ktorý prichádza v mene Pánovom! Pokoj na nebi a sláva na výsostiach (Lk 19, 36-38).

Pokoj na zemi

Pax in coelo— pokoj na nebi. Pozrime sa však, ako je to so svetom. Prečo niet pokoja na zemi? Nie, naozaj tu niet pokoja, je iba jeho zdanie, rovnováha strachu, chatrné kompromisy. Takisto niet pokoja ani v Cirkvi, poznamenanej napätiami, trhajúcimi biele rúcho Kristovej nevesty. Niet pokoja v mnohých srdciach, ktoré sa márne snažia prehlušiť duševný nepokoj neustálym zhonom a hľadaním lacného pôžitku vo veciach, ktoré nevedia nasýtiť, pretože za sebou vždy zanechajú iba trpkú príchuť smútku.

Palmové ratolesti, píše svätý Augustín, sú symbolom vzdávania pocty, lebo znamenajú víťazstvo. Náš Pán bol od víťazstva iba na krok, zomierajúc na kríži. Znamením kríža sa chystá triumfovať nad diablom, kniežaťom smrti (Sv. Augustín, In Ioannis Evangelium tractatus, 51, 2 (PL 35, 1764)). Kristus je náš pokoj, pretože zvíťazil; a zvíťazil, pretože bojoval, v neúprosnom zápase proti nahromadenej zlobe ľudských sŕdc.

Kristus, ktorý je naším pokojom, je aj cestou (Porov. Jn 14, 6). Ak hľadáme pokoj, musíme nasledovať jeho kroky. Pokoj je dôsledkom zápasu, boja, toho osobného asketického boja, ktorý musí každý kresťan viesť proti všetkému, čo v jeho živote nie je Božie: proti pýche, zmyselnosti, proti sebectvu, povrchnosti, úzkoprsosti. Je márne dožadovať sa vonkajšieho pokoja, ak nám chýba pokoj vo svedomí, v hĺbke duše, lebo zo srdca vychádzajú zlé myšlienky, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá, krádeže, krivé svedectvá, rúhanie (Mt 15, 19).

Dnes tak ako včera

Liturgia Kvetnej nedele kladie kresťanom do úst túto pieseň: Zdvihnite, brány, svoje hlavice a vyvýšte sa, brány prastaré, lebo má vstúpiť Kráľ slávy (Antifóna Kvetnej nedele, Ž 24²³, 7). Kto sa uzavrie do bašty svojho sebectva, nezostúpi na bojové pole. Kto však otvorí brány pevnosti a dovolí, aby vstúpil Kráľ pokoja, vyjde spolu s ním bojovať proti všetkej tej úbohosti, ktorá zatemňuje zrak a otupuje svedomie.

Vyvýšte sa, brány prastaré! Táto výzva do boja nie je v kresťanstve ničím novým. Je to večná pravda. Bez boja sa nedosiahne víťazstvo; bez víťazstva sa nezíska pokoj. Bez pokoja bude ľudská radosť len radosťou zdanlivou, falošnou, neplodnou, ktorá sa nepremení na pomoc ľuďom, ani na skutky lásky a spravodlivosti, odpustenia a milosrdenstva, ani na službu Bohu.

Dnes vo vnútri Cirkvi i zvonka, v horných pozíciách aj dole, môžeme nadobudnúť dojem, že mnohí poľavili v boji — v tom osobnom zápase s vlastnými zlyhaniami —, aby sa so všetkým, čo majú vrhli do otroctva, ponižujúceho dušu. Je to nebezpečenstvo, ktoré odjakživa číha na všetkých kresťanov.

Treba preto naliehavo prosiť Najsvätejšiu Trojicu, aby mala so všetkými zľutovanie. Keď o týchto veciach hovorím, chvejem sa pri pomyslení na Božiu spravodlivosť. Utiekam k jeho milosrdenstvu, k jeho súcitu, aby nehľadel na naše hriechy, ale na zásluhy Krista a jeho Presvätej Matky, ktorá je tiež našou Matkou; na zásluhy Patriarchu svätého Jozefa, ktorý mu bol otcom; na zásluhy svätých.

Kresťan si môže byť istý, že ak bude chcieť bojovať, Boh ho uchopí za pravicu, ako čítame v textoch svätej omše dnešného sviatku. Ježiš, ktorý vchádza do Jeruzalema sediac na obyčajnom osliatku, Kráľ pokoja, je ten, ktorý povedal: Kráľovstvo nebeské trpí násilie a násilníci sa ho zmocňujú (Mt 11, 12). Táto sila sa však neprejavuje v násilí voči druhým: ide o silu, s akou bojujeme s našimi vlastnými slabosťami a biedami, o odvahu nemaskovať osobnú nevernosť, o statočnosť vyznávať vieru aj vtedy, keď je naše prostredie naladené proti nej.

Dnes takisto ako včera sa od kresťana očakáva hrdinstvo. Hrdinstvo vo veľkých bojoch — ak je to potrebné —, a hrdinstvo — to obvyklé — v malých protivenstvách všedného dňa. Keď budeme ustavične bojovať, s láskou a takým spôsobom, ktorý sa zdá byť bezvýznamným, Pán nám, svojim deťom, bude vždy po boku ako láskyplný pastier: Sám budem pásť svoje ovce a sám ich dám do košiara, hovorí Pán, Boh. Stratené vyhľadám, odohnané zavrátim, poranené obviažem, nemocné posilním, vykŕmené a nemocné ochránim… na svojej pôde budú v bezpečí. A zvedia, že ja som Pán, keď dolámem ihlice ich jarma a vyslobodím ich z rúk tých, čo ich zotročovali (Ez 34, 15-16, 27).

Už sme si pripomenuli udalosti z Naimu. Mohli by sme uviesť aj ďalšie, pretože Evanjeliá sú plné podobných scén. Tieto príbehy dojímali a vždy budú dojímať ľudské srdcia: neznázorňujú len úprimné gesto človeka, ktorý sa zľutuje nad svojimi blížnymi, ale predovšetkým predstavujú zjavenie nesmiernej Pánovej lásky. Ježišovo Srdce je srdcom vteleného Boha, Emanuela, Boha s nami.

Cirkev zjednotená s Kristom sa rodí z jeho prebodnutého Srdca (Por. hymnus k 1. vešperám zo slávnosti Najsvätejšieho Srdca Ježišovho (Liturgia horarum, sv. 3. Typis Polyglottis Vaticanis)). Z tohto dokorán otvoreného srdca sa nám dáva život. Ako na tomto mieste nespomenúť, čo i len krátko, sviatosti, skrze ktoré v nás Boh pôsobí a robí nás účastnými na Kristovej vykupiteľskej moci? Ako si s osobitnou vďačnosťou nespomenúť na Najsvätejšiu sviatosť oltárnu, svätú obetu Kalvárie, na jej neustále nekrvavé sprítomňovanie v našej omši? Ježiš sa nám dáva za pokrm; a pretože k nám prichádza, všetko sa mení a naše bytie získava nové sily — pomoc Ducha Svätého — ktoré napĺňajú dušu, prenikajú naše činy, náš spôsob myslenia a cítenia. Kristovo Srdce je pokojom kresťanov.

Odovzdanosť, ktorú od nás Pán žiada, sa nezakladá len na našich túžbach a našich silách, často nedostatočných a slabých: opiera sa predovšetkým o milosti, ktoré pre nás získala láska srdca Boha, ktorý sa stal Človekom. Preto môžeme a musíme vytrvať vo svojom vnútornom živote detí nášho Otca, ktorý je na nebesiach, bez toho, aby sme dali priestor malomyseľnosti a skleslosti. Rád povzbudzujem k rozjímaniu nad tým, ako kresťan vo svojom každodennom, všednom živote, v tých najobyčajnejších detailoch, v bežných okolnostiach svojho normálneho dňa praktizuje vieru, nádej a lásku. Práve tu spočíva podstata konania duše, ktorá počíta s Božou pomocou, a ktorá v uskutočňovaní týchto teologálnych čností nachádza radosť, silu a vyrovnanosť.

Takéto sú plody Kristovho pokoja, pokoja, ktorý nám prináša jeho Najsvätejšie Srdce. Pretože — povedzme to ešte raz — Ježišova láska k ľuďom je jednou nepreskúmateľnou súčasťou Božieho tajomstva, lásky Syna k Otcovi a Duchu Svätému. Duch Svätý, zväzok lásky medzi Otcom a Synom, nachádza v Slove ľudské srdce.

O týchto základných skutočnostiach našej viery nie je možné hovoriť bez toho, aby sme neupozornili na ohraničenosť nášho rozumu a veľkosť Zjavenia. No hoci nemôžeme tieto pravdy obsiahnuť, hoci nad nimi náš rozum zostane v úžase stáť, pokorne a pevne im veríme: vieme, opierajúc sa o Kristovo svedectvo, že je to tak. Že láska sa z lona Najsvätejšej Trojice rozlieva na všetkých ľudí skrze lásku Ježišovho Srdca.

A preto žiť v Ježišovom Srdci a úzko sa s ním zjednotiť znamená stať sa príbytkom Boha. A kto miluje mňa, toho bude milovať môj Otec (Jn 14, 21), povedal nám Pán. A Kristus i Otec, v Duchu Svätom, prichádzajú do duše a robia si v nej príbytok (Porov. Jn 14, 23).

Ak chápeme — hoci len v malej miere — tieto základné pravdy, náš spôsob života sa zmení. Budeme pociťovať hlad po Bohu a prijmeme za svoje slová žalmu: Bože, ty si môj Boh, už od úsvitu sa viniem k tebe. Za tebou prahne moja duša, za tebou túži moje telo; ako vyschnutá, pustá zem bez vody (Ž 62, 2). A Kristus, ktorý v nás vzbudil tieto túžby, nám vychádza v ústrety a hovorí: Ak je niekto smädný, nech príde ku mne a nech pije (Porov. Jn 7, 37). Ponúka nám svoje Srdce, aby sme v ňom našli náš odpočinok a našu silu. Ak prijmeme jeho volanie, presvedčíme sa, že jeho slová sú pravdivé: náš hlad a smäd vzrastú do takej miery, že zatúžime, aby si Boh v našom srdci urobil miesto odpočinku, a aby od nás neodnímal svoje teplo a svetlo.

Ignem veni mittere in terram, et quid volo nisi ut accendatur? Oheň som prišiel vrhnúť na zem; a čo chcem? Len aby už vzplanul! (Lk 12, 49). Trochu sme sa priblížili k ohňu Božej lásky; dovoľme, aby jeho plameň zmenil náš život, pociťujme zápal šíriť tento Boží oheň až na samý kraj zeme a priblížiť ho aj tým, ktorí žijú okolo nás: aby aj oni spoznali Kristov pokoj a s ním našli svoje šťastie. Kresťan, ktorý žije zjednotený s Ježišovým Srdcom, nemôže mať iné ciele, než je pokoj v spoločnosti, pokoj v Cirkvi, pokoj vo vlastnej duši; Boží pokoj, ktorý sa naplní, keď k nám príde jeho kráľovstvo.

Mária, Regina pacis, Kráľovná pokoja, ty si mala vieru a uverila si, že sa splní Anjelovo posolstvo, pomáhaj nám rásť vo viere, byť pevnými v nádeji a prehlbovať našu lásku. Lebo práve to chce dnes od nás tvoj Syn, keď nám ukazuje svoje Najsvätejšie Srdce.