Zoznam bodov

Naplnil vôľu Boha Otca

Nebudem sa mýliť, keď poviem, že Ježiš ešte aj dnes hľadá príbytok v našom srdci. Mali by sme ho prosiť o odpustenie za našu osobnú slepotu, za našu nevďačnosť. Mali by sme ho prosiť o milosť, aby sme mu už nikdy viac nezatvorili dvere našej duše.

Pán sa pred nami netají tým, že takáto oddaná poslušnosť Božej vôli si vyžaduje sebazaprenie a odovzdanosť, lebo láska sa nedomáha práv: chce slúžiť. Sám prešiel touto cestou ako prvý. Ako si poslúchal ty, Ježiš? — Usque ad mortem, mortem autem crucis: až na smrť, až na smrť na kríži (Flp 2, 8). Treba vyjsť zo seba, skomplikovať si život, stratiť ho z lásky k Bohu a k dušiam. „Hľa, ty si chcel žiť pokojne, no Boh chcel niečo iné. Existujú dve vôle a práve tvoja vôľa sa má napraviť, aby sa zjednotila s Božou vôľou; a nie Božia vôľa pokrútiť, aby sa prispôsobila tvojej (Sv.Augustín, Enarrationes in psalmos, 31, 2, 26 (PL 36, 274))“.

S radosťou som sledoval mnohé duše, ktoré s nasadením života — ako ty, Pane, usque ad mortem — plnili, čo od nich Božia vôľa požadovala: venovali svoje úsilie i profesionálnu prácu službe Cirkvi, pre dobro všetkých ľudí.

Naučme sa poslúchať a naučme sa slúžiť: niet väčšej ušľachtilosti ako chcieť sa dobrovoľne odovzdať a byť druhým užitočný. Keď vo svojom vnútri pocítime narastajúcu hrdosť a pýchu, ktorá nám navráva, že sme nadľudia, je to chvíľa povedať „nie,“ povedať, že naším jediným víťazstvom bude víťazstvo pokory. Takto sa stotožníme s Kristom na kríži, nie neochotne alebo nepokojne či mrzuto, ale radostne. Lebo radosť pochádzajúca zo zabudnutia na seba samého je tým najlepším dôkazom lásky.

Keď sa kresťanovi pripomína, že jeho život nemá iný zmysel než poslušnosť Božej vôli, neznamená to oddeliť ho od ostatných. Práve naopak, príkaz prijatý od Pána navzájom sa milovať tak, ako nás on miloval (Porov. Jn 13, 34-35) je v mnohých prípadoch výzvou žiť bok po boku s ostatnými ľuďmi, žiť rovnako ako ostaní, slúžiť oddane Pánovi vo svete a všetkým dušiam umožniť lepšie spoznať Božiu lásku: a povedať im, že sa otvorili Božie cesty na zemi.

Pán sa v láske k nám neobmedzil len na to, aby nám povedal, že nás miluje — dokázal to aj skutkami. Nezabúdajme, že Kristus vzal na seba ľudské telo, aby nám ukázal, ako sa naučiť prežívať život Božích detí. Spomeňte si na úvod k Skutkom apoštolov od evanjelistu svätého Lukáša: Prinum quidem sermonem feci de omnibus, o Theophile, quae coepit Iesus facere et docere: Milý Teofil, v prvej knihe som rozprával o všetkom, čo Ježiš robil a učil (Sk 1, 1). Prišiel nás učiť, ale učil nás skutkami; prišiel nás učiť, no bol nám vzorom v tom, čo učil, ako Učiteľ nám dal príklad svojím správaním.

Teraz môžeme pred Ježišom — Dieťaťom pokračovať vo svojom osobnom spytovaní svedomia, kladúc si otázky: Sme odhodlaní snažiť sa, aby náš život slúžil ako vzor a príklad pre našich bratov, pre ľudí ako my? Sme rozhodnutí byť druhým Kristom? Len vyznať ústami to nestačí. Pýtam sa seba i každého z vás: Zaslúžiš si ako kresťan, ktorý je povolaný byť druhým Kristom, aby sa o tebe hovorilo, že si prišiel facere et docere — konať vo všetkom ako Božie dieťa, poslušné vôli svojho Otca, a tak viesť duše, aby sa podieľali na dobrých, vznešených božských i ľudských dielach vykúpenia? Žiješ svoj bežný život uprostred sveta, životom Krista?

Konať Božie skutky — to nie je len pekná slovná hračka; je to pozvanie nechať sa stráviť pre lásku. Je potrebné umrieť sebe samému, aby sme sa narodili pre nový život. Pretože takto poslúchal Ježiš: mortem autem crucis. Propter quod et Deus exaltavit illum — až na smrť na kríži. Preto ho Boh povýšil (Flp 2, 8-9). Ak budeme poslušní Božej vôli, kríž bude pre nás zmŕtvychvstaním, povýšením. Krok za krokom sa v nás bude napĺňať Kristov život: bude sa o nás môcť povedať, že v živote sme sa snažili byť dobrými Božími deťmi, že sme ním prešli a robili dobre, napriek našim slabostiam a osobným omylom, nech už boli akokoľvek početné.

A keď príde smrť — a tá príde neúprosne — budeme ju očakávať s radosťou, ako som to videl u toľkých ľudí, ktorí sväto prežívali svoj každodenný život. S radosťou, lebo ak sme napodobňovali Krista v konaní dobra — v poslušnosti a v nesení kríža, i napriek našim biedam — ako Kristus aj vstaneme z mŕtvych: surrexit Dominus vere! — Pán naozaj vstal z mŕtvych! (Lk 24, 34).

Uvážte len: Ježiš, ktorý sa stal dieťaťom, premohol smrť. Ponížením, jednoduchosťou, poslušnosťou; zbožštením obyčajného každodenného života nás stvorení sa Boží Syn stal víťazom.

Toto bolo teda víťazstvom Ježiša Krista. Tým, že zostúpil na našu zem, na úroveň nás, ľudských detí, nás pozdvihol na svoju úroveň — na úroveň Božích detí.

Keď svätý Matúš opisuje tieto scény v svojom evanjeliu, neustále zdôrazňuje vernosť Jozefa, ktorý bez váhania plní Božie príkazy, aj keď sa mu ich zmysel niekedy môže zdať nejasný alebo ich súvislosť s ostatnými Božími plánmi skrytá.

Cirkevní Otcovia a duchovní autori pri mnohých príležitostiach vyzdvihujú túto pevnosť Jozefovej viery. Nadväzujúc na slová anjela, ktorý mu prikázal utiecť pred Herodesom a nájsť útočište v Egypte (Porov. Mt 2, 13), svätý Ján Zlatoústy píše: „Keď to Jozef počul, nepohoršil sa a nepovedal: ,To vyzerá ako nejaká záhada. Veď ty sám si nám dal pred časom vedieť, že on má spasiť svoj ľud, a teraz nie je schopný zachrániť ani seba samého, ba dokonca musíme utekať, vydať sa na dlhú cestu, trpieť vyhnanstvo — čo predsa protirečí tvojmu sľubu.’ Jozef neuvažuje takýmto spôsobom, pretože je mužom verným. Ani sa nepýta na čas návratu, napriek tomu, že ho anjel nechal neurčený, iba čo mu povedal: ,Budeš tam — v Egypte — , kým ti nedám vedieť.’ Napriek všetkému nevyslovuje námietky, ale poslúchne a uverí, a s radosťou znáša všetky skúšky (Sv. Ján Zlatoústy, In Matthaeum homiliae, 8,3 (PG 57, 85))“.

Jozefova viera neochabuje a jeho poslušnosť je vždy dôsledná a rýchla. Aby sme lepšie pochopili ponaučenie, ktoré nám tu svätý Patriarcha dáva, je dobré, keď si uvedomíme, že jeho viera je aktívna a že jeho poddajnosť nie je vyjadrením poslušnosti človeka, ktorý sa len necháva unášať behom udalostí. Kresťanská viera je totiž v úplnom protiklade s konformizmom či nedostatkom vnútornej aktivity a energie.

Jozef sa bezvýhradne odovzdal to Božích rúk, no nikdy neprestal udalosti zvažovať, a tak mohol od Pána získať taký stupeň pochopenia Božích diel, ktorý je onou pravou múdrosťou. Takto sa postupne naučil, že nadprirodzené zámery nesú v sebe Božiu logiku, ktorá je niekedy v úplnom protiklade s ľudskými plánmi.

V rozličných okolnostiach svojho života neprestáva Patriarcha rozmýšľať, ani sa nevzdáva svojej zodpovednosti. Naopak, do služby viery zapája celú svoju ľudskú skúsenosť. Pri návrate z Egypta, keď sa dopočul, že v Judei kraľuje Archelaus namiesto svojho otca Herodesa, bál sa ta ísť (Mt 2, 22). Naučil sa pohybovať v rámci Božieho plánu a ako potvrdenie, že Boh skutočne chce to, čo Jozef tuší, dostáva pokyn odobrať sa do Galiley.

Takáto bola teda viera svätého Jozefa: bezvýhradná, plná dôvery, celistvá, prejavená v účinnom odovzdaní sa do Božej vôle a v inteligentnej poslušnosti. A, spolu s vierou, prichádza láska. Jeho viera sa spája s láskou, a to s láskou k Bohu, ktorý plní sľuby dané Abrahámovi, Jakubovi, Mojžišovi; s nežnou láskou ženícha k Márii a s otcovskou nehou k Ježišovi. Viera a láska v nádeji na veľké poslanie, ktoré Boh práve na svete začínal, pričom si poslúžil aj ním, tesárom z Galiley: poslanie vykúpenia ľudí.