Zoznam bodov

Lux fulgebit hodie super nos, quia natus est nobis Dominus — Dnes zažiarilo nad nami svetlo, lebo sa nám narodil Pán (Porov. Iz 9, 1²; Úvodný spev sv. omše sviatku Narodenia Pána). Je to veľká udalosť, ktorá v tento deň dojíma kresťanov a prostredníctvom nich chce osloviť celé ľudstvo. Boh je tu. Táto pravda musí naplniť naše životy: každé Vianoce by pre nás mali byť novým osobitným stretnutím s Bohom, a mali by sme dovoliť, aby jeho svetlo a milosť prenikli až na dno našej duše.

Zastavujeme sa pred Dieťaťom, Máriou a Jozefom a kontemplujeme Božieho Syna, ktorý na seba vzal naše ľudské telo. Spomínam si na jednu cestu, ktorú som uskutočnil 15. augusta 1951 do talianskeho mesta Loreto, aby som navštívil Santa Casa — Svätý dom, lebo mi na srdci veľmi ležala istá záležitosť. Slúžil som tam svätú omšu. Chcel som ju sláviť sústredene, lenže nepočítal som s horlivosťou davu. Neuvedomil som si, že na tento veľký sviatok prichádza do Loreta množstvo pútnikov z celého okolia, ľudí s prostou vierou, príznačnou pre tento kraj, a s láskou, ktorú pociťujú k Madone. Ich zbožnosť ich viedla k prejavom nie práve najvhodnejším, ak by sme sa na vec pozerali — ako to len vysvetliť? — výlučne z hľadiska liturgických predpisov Cirkvi.

A tak, keď som pobozkal oltár, ako to predpisuje liturgia svätej omše, tri či štyri dedinčanky ho pobozkali súčasne so mnou. Bol som rozptýlený, no bol som i dojatý. Moju pozornosť tiež zamestnávala myšlienka, že v tomto Svätom dome — tradícia vraví, že to bolo miesto, kde žil Ježiš s Máriou a Jozefom — umiestnili nad oltár tieto slová: Hic Verbum caro factum est — tu sa Slovo stalo telom. Tu, v dome vystavanom ľudskou rukou, na tomto kúsku zeme, kde žijeme, prebýval Boh.

Keď prídu Vianoce, vždy rád zotrvávam v kontemplácii zobrazení malého Ježiška. Tieto figúrky stelesňujúce Pána, ktorý sa pokoruje mi pripomínajú, že Boh nás volá; že on, Všemohúci, sa nám chcel zjaviť ako niekto bezmocný, ako niekto, kto chce byť závislý od ľudí. Z betlehemských jaslí Kristus mne i tebe hovorí, že nás potrebuje, a volá nás ku kresťanskému životu bez výhrad, k životu odovzdanosti, práce a radosti.

Nikdy nedosiahneme pravý vnútorný optimizmus, ak nebudeme Ježiša skutočne nasledovať, ak nebudeme, ako on, pokorní. Znovu naliehavo opakujem: videli ste, kde sa ukrýva veľkosť Boha? V jasliach, v plienkach, v maštali. Vykupiteľská účinnosť nášho života sa môže rozvíjať len vďaka pokore, keď prestaneme myslieť na seba samých a pocítime zodpovednosť za pomoc iným.

Občas sa stáva, a to aj medzi dobromyseľnými dušami, že vyvolajú osobné konflikty, ktoré prerastú do vážnych starostí, no v skutočnosti nemajú žiaden reálny základ. Ich pôvod tkvie v nedostatočnom sebapoznaní, ktoré vedie k pýche: keď sa túžime stať stredobodom pozornosti a dostať uznanie od všetkých; keď máme sklon zariadiť veci tak, aby sme nevyzneli v zlom svetle; keď sme neochotní ihneď sa po vykonaní dobra stiahnuť do úzadia; keď túžime po osobnej istote. A tak mnohé duše, ktoré by sa mohli tešiť úžasnému pokoju, ktoré by mohli zakúšať nesmiernu radosť, sa kvôli pýche a domýšľavosti stávajú nešťastnými a duchovne neplodnými.

Kristus bol pokorný srdcom (Porov. Mt 11, 29). Počas svojho života na zemi nevyžadoval pre seba nič mimoriadne, nijaké výsady. Začal tým, že hneď na začiatku, a s krajnou prirodzenosťou ako všetci ľudia, strávil deväť mesiacov v lone svojej Matky. Pán veľmi dobre vedel, že ho ľudstvo naliehavo potrebuje a aj sám veľmi túžil prísť na zem a zachrániť všetky duše, no nepredbiehal svoj čas. Prišiel v svoju hodinu, ako prichádzajú na svet ostatní ľudia. Od počatia až po narodenie si nikto okrem svätého Jozefa a svätej Alžbety nevšimol ten zázrak, že Boh prichádza, aby prebýval medzi ľuďmi.

Jeho narodenie bolo obklopené obdivuhodnou jednoduchosťou: Pánov príchod bol nenápadný, nikým nepoznaný. Na zemi sa na tomto božskom dobrodružstve zúčastnili iba Mária a Jozef, a až potom pastieri, ktorým to anjeli zvestovali; a neskôr i mudrci z Východu. Takto došlo k transcendentálnej udalosti, ktorou sa spojilo nebo so zemou a Boh s človekom.

Ako je možná taká tvrdosť srdca, čím to je, že sme si na tieto udalosti zvykli ako na samozrejmosť? Boh sa ponížil, aby sme sa my mohli priblížiť k nemu a na jeho láskou mohli odpovedať našou láskou, a aby sa naša sloboda sklonila nielen pred majestátom jeho moci, ale aj pred nádherou jeho pokory.

Hľa, veľkosť Dieťaťa, ktoré je Bohom! Jeho Otcom je Boh, ktorý stvoril nebo i zem, a on je tam, v jasliach, quia non erat eis locus in diversorio (Lk 2, 7), lebo pre Pána všetkého, čo je stvorené, sa na zemi nenašlo iné miesto.

Keď sa kresťanovi pripomína, že jeho život nemá iný zmysel než poslušnosť Božej vôli, neznamená to oddeliť ho od ostatných. Práve naopak, príkaz prijatý od Pána navzájom sa milovať tak, ako nás on miloval (Porov. Jn 13, 34-35) je v mnohých prípadoch výzvou žiť bok po boku s ostatnými ľuďmi, žiť rovnako ako ostaní, slúžiť oddane Pánovi vo svete a všetkým dušiam umožniť lepšie spoznať Božiu lásku: a povedať im, že sa otvorili Božie cesty na zemi.

Pán sa v láske k nám neobmedzil len na to, aby nám povedal, že nás miluje — dokázal to aj skutkami. Nezabúdajme, že Kristus vzal na seba ľudské telo, aby nám ukázal, ako sa naučiť prežívať život Božích detí. Spomeňte si na úvod k Skutkom apoštolov od evanjelistu svätého Lukáša: Prinum quidem sermonem feci de omnibus, o Theophile, quae coepit Iesus facere et docere: Milý Teofil, v prvej knihe som rozprával o všetkom, čo Ježiš robil a učil (Sk 1, 1). Prišiel nás učiť, ale učil nás skutkami; prišiel nás učiť, no bol nám vzorom v tom, čo učil, ako Učiteľ nám dal príklad svojím správaním.

Teraz môžeme pred Ježišom — Dieťaťom pokračovať vo svojom osobnom spytovaní svedomia, kladúc si otázky: Sme odhodlaní snažiť sa, aby náš život slúžil ako vzor a príklad pre našich bratov, pre ľudí ako my? Sme rozhodnutí byť druhým Kristom? Len vyznať ústami to nestačí. Pýtam sa seba i každého z vás: Zaslúžiš si ako kresťan, ktorý je povolaný byť druhým Kristom, aby sa o tebe hovorilo, že si prišiel facere et docere — konať vo všetkom ako Božie dieťa, poslušné vôli svojho Otca, a tak viesť duše, aby sa podieľali na dobrých, vznešených božských i ľudských dielach vykúpenia? Žiješ svoj bežný život uprostred sveta, životom Krista?

Konať Božie skutky — to nie je len pekná slovná hračka; je to pozvanie nechať sa stráviť pre lásku. Je potrebné umrieť sebe samému, aby sme sa narodili pre nový život. Pretože takto poslúchal Ježiš: mortem autem crucis. Propter quod et Deus exaltavit illum — až na smrť na kríži. Preto ho Boh povýšil (Flp 2, 8-9). Ak budeme poslušní Božej vôli, kríž bude pre nás zmŕtvychvstaním, povýšením. Krok za krokom sa v nás bude napĺňať Kristov život: bude sa o nás môcť povedať, že v živote sme sa snažili byť dobrými Božími deťmi, že sme ním prešli a robili dobre, napriek našim slabostiam a osobným omylom, nech už boli akokoľvek početné.

A keď príde smrť — a tá príde neúprosne — budeme ju očakávať s radosťou, ako som to videl u toľkých ľudí, ktorí sväto prežívali svoj každodenný život. S radosťou, lebo ak sme napodobňovali Krista v konaní dobra — v poslušnosti a v nesení kríža, i napriek našim biedam — ako Kristus aj vstaneme z mŕtvych: surrexit Dominus vere! — Pán naozaj vstal z mŕtvych! (Lk 24, 34).

Uvážte len: Ježiš, ktorý sa stal dieťaťom, premohol smrť. Ponížením, jednoduchosťou, poslušnosťou; zbožštením obyčajného každodenného života nás stvorení sa Boží Syn stal víťazom.

Toto bolo teda víťazstvom Ježiša Krista. Tým, že zostúpil na našu zem, na úroveň nás, ľudských detí, nás pozdvihol na svoju úroveň — na úroveň Božích detí.

Sú tu Vianoce. Pripomíname si rôzne udalosti a okolnosti, ktoré obklopovali narodenie Božieho Syna a náš pohľad sa pristaví pri betlehemskej maštali a na domove v Nazarete. Mária, Jozef i dieťa Ježiš viac než inokedy zaberajú svoje miesto v strede nášho srdca. Čo nám chce povedať a aké poučenie nám chce dať jednoduchý, no zároveň obdivuhodný život Svätej rodiny?

Spomedzi mnohých úvah, ktorými by sme sa mohli zaoberať, by som dnes chcel hovoriť predovšetkým o jednej téme. Narodenie Ježiša znamená, ako sa o tom zmieňuje Sväté písmo, že prišla plnosť času (Gal 4, 4), chvíľa, ktorú si Boh volí, aby v najvyššej miere prejavil svoju lásku k ľuďom a dal im svojho vlastného Syna. Božia vôľa sa tu uskutočňuje za tých najnormálnejších a najbežnejších okolností: žena, privádzajúca na svet dieťa, rodina, dom. Božia všemohúcnosť a sláva prichádzajú prostredníctvom ľudského a zjednocujú sa s ním. Od tejto chvíle sme si my kresťania vedomí, že s pomocou Božej milosti môžeme a máme posväcovať všetky ušľachtilé skutočnosti nášho života. Niet takej situácie na zemi, nech by sa zdala byť akokoľvek bezvýznamnou a všednou, ktorá by nemohla byť príležitosťou na stretnutie sa s Kristom a krokom na našej ceste do nebeského kráľovstva.

Niet divu, že sa Cirkev raduje a nadchýna pri pohľade na skromný príbytok Ježiša, Márie a Jozefa. V hymne posvätného čítania k tomuto sviatku (Liturgia hodín, Ranné chvály k sviatku Svätej rodiny) sa hovorí:

Kriste, odblesk Otca,

Panna, Božia Matka,

Jozef, strážca oboch,

zábezpeka sladká,

váš dom usmieva sa

kvetmi všetkých čností;

a pre nás je zasa

žriedlom nábožnosti.

Anjeli tu žasnú,

vidiac večné Slovo,

ako svojim sluhom

slúži pohotovo.

Ako hlava domu

slúži skromne ženích;

aj Mária slúži,

žije obom, pre nich.

Nad paláce skvie sa

váš dom plný krásy,

lebo odtiaľ ľudstvu

vzišlo slnko spásy.

Mária i Jozef,

proste Pána, Krista,

nech aj v našich domoch

vládne radosť čistá.

Chvála tebe, Kriste,

že nám dávaš nádej

skrz rodičov vzácnych

dôjsť do vlasti blahej. Amen.

Keď myslím na kresťanské domovy, rád si ich predstavujem plné svetla a radosti, také ako domov Svätej rodiny. Z celej sily nám znie posolstvo Vianoc: Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle (Lk 2, 14). A vo vašich srdciach nech vládne Kristov pokoj (Kol 3, 15), píše Apoštol. Pokoj prameniaci z vedomia, že náš Boh Otec nás miluje, že Kristus si nás ako svoje údy pričleňuje, že Panna Mária za nás oroduje a svätý Jozef nás ochraňuje. To je to jasné svetlo, čo osvecuje náš život a napriek ťažkostiam a osobným chybám nás nabáda odvážne napredovať. Každý kresťanský domov by mal byť akoby záhradou pokoja, kde i napriek drobným nezhodám vládne silná, úprimná láska a hlboký pokoj — ovocie skutočne žitej viery.