Zoznam bodov

Božie milosrdenstvo

Dnes sa začína adventné obdobie a je dobre, že sme sa zamysleli nad úskokmi týchto nepriateľov duše: nad nezriadenou zmyselnosťou a pohodlnou ľahkomyseľnosťou; nad nerozvážnosťou rozumu, ktorý sa stavia proti Pánovi; nad nadutou domýšľavosťou, ktorá ničí lásku k Bohu i k stvoreniam. Všetky tieto rozpoloženia duše sú jasnými prekážkami a ich moc znepokojiť je veľká. Preto nás liturgia vyzýva utiekať sa k Božiemu milosrdenstvu: K tebe, Pane, dvíham svoju dušu, tebe dôverujem, Bože môj: Nech nie som zahanbený a nech moji nepriatelia nejasajú nado mnou (Ž 25²⁴, 1-3) — modlili sme sa v úvodnom speve Svätej omše. A v modlitbe nad obetnými darmi sme ešte dodali: Veď nik, čo dúfa v teba, nebude zahanbený.

Teraz, keď sa blíži čas spásy, je útechou počuť z pier svätého Pavla: Ale keď sa zjavila dobrota Boha, nášho Spasiteľa, a jeho láska k ľuďom, spasil nás nie pre spravodlivé skutky, ktoré sme my konali, ale zo svojho milosrdenstva (Tit 3, 4-5).

Keď začnete listovať vo Svätom písme, odhalíte neustálu prítomnosť Božieho milosrdenstva, ktoré napĺňa zem (Porov. Ž 33³², 5), ktoré sa vzťahuje na všetky jeho deti, super omne carne (Porov. Sir 18, 12), ktoré nás obklopuje (Porov. Ž 32³¹, 10), ktoré nás predchádza (Porov. Ž 59⁵⁸, 11), ktoré sa rozhojňuje, aby nám pomáhalo (Porov. Ž 36³⁵, 6-7), a v ktorom sa neustále utvrdzujeme (Porov. Ž 118¹¹⁷, 2). Boh, milujúci otec, pamätá na nás vo svojom milosrdenstve (Porov. Ž 25²⁴, 7): milosrdenstve láskavom (Porov. Ž 109¹⁰⁸, 21), milosrdenstve krásnom, ako kvapky za veľkého sucha (Sir 35, 26).

Ježiš Kristus zhrňuje a zostručňuje celé dejiny Božieho milosrdenstva do jedinej vety: Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo (Mt 5, 7). A pri inej príležitosti: Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec! (Lk 6, 36). Spomedzi mnohých evanjeliových scén nám hlboko utkvel aj obraz vľúdnosti voči cudzoložnici, podobenstvo o márnotratnom synovi, podobenstvo o stratenej ovci, o veriteľovi, ktorému sa odpustil dlh, o vzkriesení z mŕtvych syna naimskej vdovy (Lk 7, 11-17). Koľko spravodlivých dôvodov by sa našlo na vysvetlenie tohto veľkého zázraku! Zomrel jediný syn chudobnej vdovy, ktorý dával zmysel jej životu a ktorý jej mohol byť oporou v starobe. Ale Kristus nerobí zázrak kvôli spravodlivosti, lež zo súcitu, pretože ho vnútorne dojíma ľudské utrpenie.

Akú istotu v nás musí vyvolávať tento Pánov súcit! Ak bude ku mne volať, vypočujem ho, lebo som milosrdný (Ex 22, 27). Je to pozvanie, sľub, ktorý nezostane nesplnený. Pristupujme teda s dôverou k trónu milosti, aby sme dosiahli milosrdenstvo a našli milosť a pomoc v pravom čase (Hebr 4, 16). Nepriatelia nášho posväcovania nič nezmôžu, pretože Božie milosrdenstvo nás predchádza; a ak — z vlastnej viny a slabosti — padneme, Pán nám príde na pomoc a zdvihne nás. „Naučil si sa vyvarovať nedbanlivosti, zbavovať sa pýchy, nadobúdať zbožnosť, nebyť väzňom svetských vecí, nedávať prednosť pominuteľnému pred večným. No keďže ľudská slabosť nedokáže kráčať rozhodným krokom v tomto pohyblivom svete, ukázal ti dobrý lekár zároveň aj prostriedok proti dezorientácii a milosrdný sudca ti neodoprel nádej na odpustenie (Sv. Ambróz, Expositio Evangelii secundum Lucam, 7 (PL 15, 1540))“.

Dnes tak ako včera

Liturgia Kvetnej nedele kladie kresťanom do úst túto pieseň: Zdvihnite, brány, svoje hlavice a vyvýšte sa, brány prastaré, lebo má vstúpiť Kráľ slávy (Antifóna Kvetnej nedele, Ž 24²³, 7). Kto sa uzavrie do bašty svojho sebectva, nezostúpi na bojové pole. Kto však otvorí brány pevnosti a dovolí, aby vstúpil Kráľ pokoja, vyjde spolu s ním bojovať proti všetkej tej úbohosti, ktorá zatemňuje zrak a otupuje svedomie.

Vyvýšte sa, brány prastaré! Táto výzva do boja nie je v kresťanstve ničím novým. Je to večná pravda. Bez boja sa nedosiahne víťazstvo; bez víťazstva sa nezíska pokoj. Bez pokoja bude ľudská radosť len radosťou zdanlivou, falošnou, neplodnou, ktorá sa nepremení na pomoc ľuďom, ani na skutky lásky a spravodlivosti, odpustenia a milosrdenstva, ani na službu Bohu.

Dnes vo vnútri Cirkvi i zvonka, v horných pozíciách aj dole, môžeme nadobudnúť dojem, že mnohí poľavili v boji — v tom osobnom zápase s vlastnými zlyhaniami —, aby sa so všetkým, čo majú vrhli do otroctva, ponižujúceho dušu. Je to nebezpečenstvo, ktoré odjakživa číha na všetkých kresťanov.

Treba preto naliehavo prosiť Najsvätejšiu Trojicu, aby mala so všetkými zľutovanie. Keď o týchto veciach hovorím, chvejem sa pri pomyslení na Božiu spravodlivosť. Utiekam k jeho milosrdenstvu, k jeho súcitu, aby nehľadel na naše hriechy, ale na zásluhy Krista a jeho Presvätej Matky, ktorá je tiež našou Matkou; na zásluhy Patriarchu svätého Jozefa, ktorý mu bol otcom; na zásluhy svätých.

Kresťan si môže byť istý, že ak bude chcieť bojovať, Boh ho uchopí za pravicu, ako čítame v textoch svätej omše dnešného sviatku. Ježiš, ktorý vchádza do Jeruzalema sediac na obyčajnom osliatku, Kráľ pokoja, je ten, ktorý povedal: Kráľovstvo nebeské trpí násilie a násilníci sa ho zmocňujú (Mt 11, 12). Táto sila sa však neprejavuje v násilí voči druhým: ide o silu, s akou bojujeme s našimi vlastnými slabosťami a biedami, o odvahu nemaskovať osobnú nevernosť, o statočnosť vyznávať vieru aj vtedy, keď je naše prostredie naladené proti nej.

Dnes takisto ako včera sa od kresťana očakáva hrdinstvo. Hrdinstvo vo veľkých bojoch — ak je to potrebné —, a hrdinstvo — to obvyklé — v malých protivenstvách všedného dňa. Keď budeme ustavične bojovať, s láskou a takým spôsobom, ktorý sa zdá byť bezvýznamným, Pán nám, svojim deťom, bude vždy po boku ako láskyplný pastier: Sám budem pásť svoje ovce a sám ich dám do košiara, hovorí Pán, Boh. Stratené vyhľadám, odohnané zavrátim, poranené obviažem, nemocné posilním, vykŕmené a nemocné ochránim… na svojej pôde budú v bezpečí. A zvedia, že ja som Pán, keď dolámem ihlice ich jarma a vyslobodím ich z rúk tých, čo ich zotročovali (Ez 34, 15-16, 27).

Radosť Zeleného štvrtka

Ako dobre teraz chápeme pieseň, ktorú kresťania všetkých čias neprestajne spievajú na chválu Najsvätejšej Eucharistie:

Sviatosť tela tajomného

veleb jazyk, vďačne chváľ!

Veleb predrahá krv jeho,

ktorú za nás vylieva;

on, plod lona panenského,

slávny, dobrý, večný Pán (Hymnus Pange lingua). Je nutné nábožne sa klaňať Bohu, z lásky k nám ukrytému v Eucharistii (Porov. sv. Tomáš Akvinský, hymnus Adoro te devote — Klaniam sa ti vrúcne): je to ten istý Ježiš Kristus, ktorý sa narodil z Panny Márie; ten istý, ktorý trpel a bol ukrižovaný; ten istý, ktorému z prebodnutého boku vytryskla krv a voda (Porov. Ave verum corpus).

Ó svätá hostina, pri ktorej prijímame Krista: slávi sa pamiatka jeho umučenia, duša sa napĺňa milosťou a dostávame závdavok budúcej slávy (Hymnus O sacrum convivium). Liturgia Cirkvi takto v krátkych slohách zhrnuje vrcholné kapitoly dejín túžobnej lásky, akou nás zahŕňa Pán.

Boh našej viery nie je vzdialenou bytosťou, ľahostajne pozorujúcou osudy ľudí: ich túžby, ich zápasy, ich úzkosti. Je to Otec, ktorý až tak miluje svoje deti, že posiela Slovo, druhú božskú osobu Najsvätejšej Trojice, aby sa stalo telom, zomrelo za nás a vykúpilo nás. Je to ten istý milujúci Otec, ktorý nás teraz nežne priťahuje k sebe prostredníctvom pôsobenia Ducha Svätého, prebývajúceho v našich srdciach.

Radosť Zeleného štvrtka vlastne pochádza odtiaľ: z poznania, že Stvoriteľ sa rozlieva láskou k svojim stvoreniam. Akoby nestačilo už toľko iných dôkazov jeho milosrdenstva, náš Pán Ježiš Kristus ustanovuje Eucharistiu, aby sme ho mohli mať vždy blízko pri sebe, pretože — nakoľko to vôbec môžeme pochopiť — ten, ktorý nič nepotrebuje, pohnutý láskou sa nechce zaobísť bez nás. Najsvätejšia Trojica si zamilovala človeka, pozdvihla ho do poriadku milosti a urobila ho na svoj obraz a podobu (Gn 1, 26); vykúpila ho z hriechu — z hriechu Adama, ktorý padol na celé ľudské pokolenie, ako aj z osobných hriechov každého jedného z nás — a túži skutočne prebývať v našej duši: Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok (Jn 14, 23).

Počas už spomínanej púte sme na ceste ku kaplnke v Sonsoles prechádzali okolo pšeničných polí. Na slnku žiarilo zrelé obilie a vlnilo sa vo vetre. Spomenul som si vtedy na jeden úryvok z Evanjelia, slová, ktoré Pán vyriekol ku skupine svojich učeníkov: Nevravíte aj vy: „Ešte štyri mesiace a bude žatva?“ Hľa, hovorím vám: Zdvihnite oči a pozrite sa na polia, že sú už biele na žatvu! (Jn 4, 35). Znovu som si uvedomil, že Pán chce do našich sŕdc vložiť tú istú horlivosť, ten istý zápal, ktorý napĺňal jeho srdce. Zišiel som kúsok z cesty a odtrhol som zopár klasov, aby mi to pripomínali.

Je treba otvoriť oči, treba sa rozhliadnuť a rozpoznať, ako nás Boh volá prostredníctvom tých, ktorí sú v našej blízkosti. Nemôžeme sa otočiť chrbtom voči nášmu okoliu, žiť uzavretí vo svojom malom svete. Ježiš tak nežil. Evanjeliá nám často rozprávajú o jeho milosrdenstve, o jeho schopnosti mať spoluúčasť na utrpení a potrebách ostatných ľudí: má súcit s vdovou z Naimu (Porov. Lk 7, 11-17), plače nad smrťou Lazára (Porov. Jn 11, 35), robí si starosti o zástupy, ktoré idú za ním a nemajú čo jesť (Porov. Mt 15, 32), no predovšetkým má súcit s hriešnikmi, ktorí kráčajú životom, a nepoznajú ani svetlo ani pravdu: Keď vystúpil a videl veľký zástup, zľutoval sa nad nimi, lebo boli ako ovce bez pastiera. A začal ich učiť mnohým veciam (Mk 6, 34).

Ak budeme naozajstné Máriine deti, pochopíme Pánov postoj a naše srdcia sa tak rozšíria a naplnia milosrdenstvom. Bude nás bolieť utrpenie, bieda, omyly, samota, úzkosť a žiaľ iných ľudí, našich bratov. A budeme cítiť naliehavú potrebu pomáhať im v ich potrebách, a rozprávať im o Bohu, aby sa s ním aj oni vedeli stýkať ako deti a mohli spoznať Máriinu materinskú starostlivosť.

Prinášať ostatným Kristovu lásku

Všimnite si však, že Boh nám nehovorí: namiesto srdca vám dám vôľu čistého ducha. Nie, on nám dáva srdce, srdce z mäsa, aké bolo aj to Kristovo. Nemám jedno srdce na to, aby som miloval Boha, a iné na to, aby som miloval ľudí. Tým istým srdcom, ktorým som miloval svojich rodičov a ktorým milujem svojich priateľov, milujem aj Krista, Otca, Ducha Svätého a Pannu Máriu. Preto budem vždy opakovať, že musíme byť veľmi ľudskí, lebo inak nebudeme môcť byť Boží.

Ľudská láska, láska na tejto zemi, ak je skutočná, pomáha nám zakúsiť aj lásku Božiu. Takto už tu ochutnáme lásku, ktorou sa budeme tešiť v Bohu, a ktorá bude medzi nami vládnuť v nebi, keď bude Boh všetko vo všetkom (1 Kor 15, 28). Keď začneme chápať, čo je to Božia láska, budeme cítiť potrebu byť stále viac súcitnejší, veľkorysejší a odovzdanejší.

Musíme odovzdávať ďalej to, čo sme dostali, učiť to, čo sme sa naučili, bez povýšenectva a s prostotou sprostredkovať aj ostatným poznanie Kristovej lásky. Každý z vás pri uskutočňovaní svojej práce, pri vykonávaní svojho povolania v spoločnosti, môže a musí premieňať svoje zamestnanie na službu. Práca, ktorá je dotiahnutá až do konca, ktorá má zdarný priebeh a prispieva k pokroku, ktorá využíva výdobytky kultúry a techniky, spĺňa významnú funkciu a je vždy užitočná pre celé ľudstvo, ak nás k nej motivuje štedrosť a nie sebectvo, ak sa usilujeme o dobro pre všetkých a nie o vlastný prospech: ak je naplnená kresťanským zmyslom života.

Prostredníctvom svojej práce a v rámci celej siete medziľudských vzťahov musíte ukazovať Kristovu lásku a jej konkrétne plody: priateľstvo, porozumenie, láskavosť, pokoj. Ako Kristus, ktorý po všetkých cestách Palestíny chodil a dobre robil (Porov. Sk 10, 38), aj vy na vašich ľudských cestách, v rodine, v občianskej spoločnosti, v bežných pracovných vzťahoch, pri kultúre a oddychu, musíte pokračovať vo veľkej sejbe pokoja. To bude najlepším dôkazom, že do vášho srdca vstúpilo Božie kráľovstvo: My vieme, že sme prešli zo smrti do života — píše svätý Ján apoštol — lebo milujeme bratov (1 Jn 3, 14).

Nikto však nemôže žiť túto lásku, ak sa ju nenaučí utvárať v škole Ježišovho Srdca. Len keď budeme hľadieť na Kristovo Srdce a rozjímať o ňom, dosiahneme to, že sa naše vlastné srdce vymaní z nenávisti a ľahostajnosti; len vtedy budeme vedieť kresťansky reagovať na cudzie utrpenie a bolesť.

Spomeňte si na scénu, ktorú nám opisuje svätý Lukáš, keď Kristus šiel okolo mesta Naim (Lk 7, 11-17). Ježiš vidí zármutok ľudí, s ktorými sa náhodne stretáva. Mohol len tak prejsť okolo, alebo počkať, že ho zavolajú a poprosia. Lenže on nejde ďalej, ani nečaká. Prevezme iniciatívu, dojatý žiaľom vdovy, ktorá prišla o to jediné, čo jej ešte ostávalo, o svojho syna.

Evanjelista vysvetľuje, že Ježišovi jej prišlo ľúto; možno svoje dojatie prejavil aj navonok, ako pri Lazárovej smrti. Ježiš Kristus nebol a ani nie je necitlivý voči utrpeniu, ktoré sa rodí z lásky, ani sa neteší, keď sú deti oddelené od rodičov: premáha smrť, aby dal život, aby tí, ktorí sa milujú, mohli byť spolu, pričom však vyžaduje prvenstvo Božej lásky, ktorým sa musí riadiť naozajstný kresťanský život.

Kristus vie, že ho obklopuje zástup ľudí, že budú žasnúť nad týmto zázrakom a budú ho rozhlasovať po celom okolí. Pán však nevyužíva umelo túto príležitosť, aby sa zapáčil: jednoducho sa ho dotýka utrpenie tej ženy a nemôže ju nechať bez útechy. A tak k nej pristúpil a povedal: Neplač! (Lk 7, 13). Akoby jej tým chcel povedať: nechcem ťa vidieť v slzách, pretože som prišiel, aby som na svet priniesol radosť a pokoj. A potom prichádza na rad zázrak, prejav moci Ježiša Krista — Boha. Najskôr však bolo dojatie v jeho duši, jasný prejav nežnosti Srdca Ježiša Krista — Človeka.

A že mnoho ľudí sa oddáva neprávostiam? Áno, ale Pán nalieha: Žiadaj si odo mňa a dám ti do dedičstva národy a do vlastníctva celú zem. Budeš nad nimi panovať žezlom železným a rozbiješ ich jak hrnce hlinené (Ž 2, 8-9). Sú to veľké sľuby a sú od Boha — nemôžeme ich zľahčovať. Nie nadarmo je Kristus Vykupiteľom sveta a zvrchovane kraľuje po pravici Otca. Je to hrozná predpoveď toho, čo čaká každého, keď sa život pominie — a on sa pominie —, čo čaká všetkých na konci čias, ak ich srdce zatvrdne v zlobe a beznádeji.

No Boh, ktorý môže vždy zvíťaziť, nás chce radšej presvedčiť: A teraz, králi pochopte: dajte si povedať, pozemskí vladári. V bázni slúžte Pánovi a s chvením sa mu klaňajte. Podvoľte sa zákonu: žeby sa nerozhneval a vy by ste zahynuli na ceste, lebo sa rýchlo rozhorčí (Ž 2, 10-12). Kristus je Pán, je Kráľ. A my vám zvestujeme, že prisľúbenie, ktoré dostali naši otcovi, Boh splnil ich deťom, keď nám vzkriesil Ježiša, ako je aj v druhom žalme napísané: „Ty si môj Syn. Ja som ťa dnes splodil“ (…).

Nech je vám teda známe, bratia, že skrze neho sa vám zvestuje odpustenie hriechov. Od všetkého, od čoho vás nemohol ospravedlniť Mojžišov zákon, v ňom je ospravedlnený každý, kto verí. Dajte si teda pozor, aby neprišlo, čo sa hovorí u Prorokov: „Pozrite, pohŕdači, čudujte sa a zahyňte, lebo za vašich dní vykonám skutok, dielo, ktorému neuveríte, keď vám bude o ňom niekto rozprávať (Sk 13, 32-33; 38-41)“.

To je dielo spásy, kraľovanie Krista v dušiach, prejav Božieho milosrdenstva. Šťastní sú všetci, čo sa spoliehajú na neho (Ž 2, 13). My kresťania máme právo zvelebovať Kristov kráľovský majestát, pretože hoci je veľa nespravodlivosti, a hoci mnohí netúžia po tomto kraľovaní lásky, predsa sa v týchto ľudských dejinách, ktoré sú dejiskom zla, postupne odvíja aj dielo večnej spásy.