Zoznam bodov

Svätá omša v živote kresťana

Svätá omša nás takýmto spôsobom stavia pred základné tajomstvá viery, pretože je výslovným darom Najsvätejšej Trojice Cirkvi. A tak je zrejmé, prečo má byť svätá omša stredobodom a koreňom duchovného života kresťana. „Všetky ostatné sviatosti sú zamerané na ňu ako na svoj cieľ (Sv. Tomáš Akvinský, Summa theologiae 3, 65, 3)“. Život milosti, ktorý sme dostali prostredníctvom krstu a ktorý v nás rastie, posilnený birmovaním, smeruje vo svätej omši k svojmu naplneniu. „Keď sa zúčastňujeme na Eucharistii, píše svätý Cyril Jeruzalemský, Duch Svätý nás duchovne zbožšťuje, čím nás nielenže formuje podľa Krista, ako to bolo pri krste, ale nás celkom pretvára, začleňujúc nás do plnosti Ježiša Krista (Sv. Cyril Jeruzalemský, Catecheses, 22, 3)“.

Vyliatie Ducha Svätého pretvárajúce nás v Krista nám dáva povedomie Božích detí. Utešiteľ, ktorý je láska, nás učí, aby sme touto cnosťou nechali preniknúť celý náš život; a keď budeme s Kristom consummati in unum — dokonale jedno (Jn 17, 23), môžeme byť medzi ľuďmi tým, čo svätý Augustín videl v Eucharistii: „znak jednoty“ a „puto lásky“ (Sv. Augustín, In Ioannis Evangelium tractatus, 26, 13).

Neprezradím nič nového, keď poviem, že niektorí kresťania majú o svätej omši len veľmi biednu predstavu; že pre ďalších je to len čisto vonkajší obrad, ak nie iba rýdza spoločenská konvencia. Je to tak preto, lebo naše úbohé srdcia sú schopné prežívať aj ten najväčší dar Boha ľuďom rutinne. Počas svätej omše, tejto omše, ktorú teraz slávime, pôsobí — opakujem — zvláštnym spôsobom Najsvätejšia Trojica. Odpoveď na toľkú lásku si z našej strany vyžaduje úplné odovzdanie, tela i duše: lebo vtedy počujeme Boha, hovoríme s ním, vidíme ho, požívame ho. A keď už slová nestačia, oživíme svoj jazyk spevom — Pange, lingua! —, nech pred celým svetom ohlasuje Pánove veľké skutky.

Prežívať svätú omšu znamená zotrvávať v neustálej modlitbe a byť presvedčený, že pre každého z nás je to osobné stretnutie s Bohom: keď sa mu klaniame, chválime ho, prosíme ho, vzdávame mu vďaky, zadosťčiníme za naše hriechy, očisťujeme sa a cítime sa byť v Kristovi zjednotení so všetkými kresťanmi.

Možno sme si niekedy položili otázku, ako sa môžeme Bohu odvďačiť za toľkú lásku; možno sme aj zatúžili dostať jasne definovaný program kresťanského života. Riešenie je jednoduché a prístupné všetkým veriacim: s láskou sa zúčastňovať na svätej omši a naučiť sa v nej stýkať s Bohom, pretože v tejto obete je obsiahnuté všetko, čo od nás Pán očakáva.

Dovoľte, aby som vám pripomenul to, na čom ste sa už mnohokrát zúčastnili: priebeh liturgických obradov. Ak ich budeme sledovať krok za krokom, je dosť možné, že Pán každému z nás odhalí, v čom sa má polepšiť, aké zlozvyky odstrániť a ako má vyzerať naše bratské spolunažívanie so všetkými ľuďmi.

Kňaz pristupuje k Božiemu oltáru, k oltáru Boha, ktorý rozradosťuje našu mladosť. Svätá omša sa začína radostnou piesňou, pretože je tu prítomný Boh. Je to radosť, ktorá sa spolu s úctou a láskou prejaví aj pobozkaním oltára, symbolu Krista a pamiatky svätých: neveľkého, ale posvätného miesta, pretože na tejto kamennej doske sa uskutočňuje sviatosť nekonečnej účinnosti.

Confiteor — úkon kajúcnosti, stavajúci nás pred našu nehodnosť; nie je to len nejaká abstraktná spomienka na vinu, ale veľmi konkrétne pripomenutie si našich hriechov a zanedbaní. Preto opakujeme: Kyrie eleison, Christe, eleison — Pane zmiluj sa, Kriste zmiluj sa. Keby odpustenie, ktoré potrebujeme, záviselo od našich zásluh, v tom okamihu by naše duše naplnil trpký smútok. My však z Božej dobroty dostávame odpustenie na základe Božieho milosrdenstva, a preto mu spievame na chválu: Gloria! — veď len ty si Svätý, len ty si Pán, len ty si Najvyšší, Ježišu Kriste, s Duchom Svätým v sláve Boha Otca.

V tejto chvíli počúvame slová Písma: čítanie a Evanjelium, svetlá Ducha Svätého, ktorý k nám hovorí ľudskými slovami, aby náš rozum poznal a kontemploval, naša vôľa sa posilnila a naše skutky došli naplnenia. Lebo sme jeden ľud, ktorý vyznáva jednu vieru, jedno Verím; ľud, zhromaždený v jednote Otca, Syna a Ducha Svätého (Sv. Cyprián, De dominica oratione, 23 (PL4,553)).

Pokračujeme liturgiou Eucharistie, prípravou obetných darov: chleba a vína z práce ľudských rúk. Nie je to veľa, ale zato sprevádzané modlitbou: Prijmi nás, Bože, v duchu pokorných a v srdci skrúšených, a naša dnešná obeta nech nájde zaľúbenie v tvojich očiach. A potom znovu prichádza pripomenutie našej úbohosti a túžba, aby všetko, čo sa prednáša Pánovi, bolo rýdze a očistené: Pane, zmy zo mňa moju vinu a očisť ma od hriechu.

Pred malou chvíľou, pred umývaním rúk, sme vzývali Ducha Svätého, prosiac ho, aby požehnal obetu, prinášanú jeho svätému menu. Po očisťovaní sa obraciame k celej Najsvätejšej Trojici, aby prijala obetné dary — Suscipe, Sancta Trinitas —, ktoré predkladáme na pamiatku života, smrti, zmŕtvychvstania a nanebovstúpenia Krista, ku cti Márie, vždy Panny a ku cti všetkých svätých.

Aby obeta bola na spásu všetkým, kňaz sa modlí: Orate, fratres… — Modlite sa, bratia a sestry, aby sa moja i vaša obeta zaľúbila Bohu Otcu všemohúcemu. Ľud odpovie: Nech Pán prijme obetu z tvojich rúk na chválu a slávu svojho mena, na úžitok nám i celej svätej Cirkvi. Modlite sa, bratia — hoci by sa vás zhromaždilo len niekoľko; hoci by tu bol fyzicky prítomný iba jeden kresťan a hoci by tu bol len sám celebrujúci kňaz —, lebo ktorákoľvek svätá omša je všeobecnou obetou, vykupujúcou ľudí z každého kmeňa, jazyka, ľudu a národa (Zj 5, 9).

Vďaka spoločenstvu svätých získavajú všetci kresťania milosti z každej svätej omše, či už sa slávi pred stovkami ľudí, alebo kňazovi asistuje len jeden roztržitý miništrant. Nech je ako chce, pri svätej omši sa zakaždým spája nebo so zemou, aby spolu s Pánovými anjelmi zaznel spev: Sanctus, Sanctus, Sanctus… — Svätý, svätý, svätý…

Keď velebím a chválim Boha, robím to spolu s anjelmi: nepadne mi to zaťažko, lebo pri slávení svätej omše viem, že som nimi obklopený; klaňajú sa Najsvätejšej Trojici. Viem, že tu istým spôsobom zasahuje aj Panna Mária, vďaka jej dôvernému putu s Najsvätejšou Trojicou a aj preto, lebo je Kristovou Matkou podľa tela a krvi: Matkou Ježiša Krista, pravého Boha a pravého človeka. Kristus, ktorý sa počal v lone preblahoslavenej Panny bez prispenia muža, výlučne mocou Ducha Svätého, má tú istú krv ako jeho Matka: a túto krv obetuje vo vykupiteľskej obete na Kalvárii i vo svätej omši.

Takto so synovskou dôverou vstupujeme do Rímskeho kánonu eucharistickej modlitby, ktorá nášho Boha Otca volá: clementissime Pater — najláskavejší Otče. Prosíme ho za Cirkev a za všetkých v Cirkvi: za pápeža, za svoju rodinu, za našich priateľov i kolegov. A katolík so svojím univerzálnym srdcom prosí za všetkých ľudí, pretože nik nemôže zostať vylúčený z jeho apoštolskej horlivosti. Aby bola naša prosba vyslyšaná, s úctou spomíname na preblahoslavenú Máriu, vždy Pannu, ako aj na hŕstku tých, ktorí ako prví nasledovali Krista a zomreli zaňho.

Quam oblationem… Blíži sa chvíľa premenenia. Teraz je to znova Kristus, ktorý vo svätej omši prostredníctvom kňaza koná: Toto je moje Telo… Toto je kalich mojej Krvi… Ježiš je s nami! Pri transsubstanciácii – premenení – sa opäť sprítomňuje nekonečné Božie bláznovstvo, diktované láskou. Keď dnes opäť nadíde tá chvíľa, nech každý z nás v tichosti srdca povie Pánovi, že už nás nič nedokáže od neho odlúčiť, že jeho bezbranná ochota ostať pod spôsobom chleba a vína – tak krehkým! – nás premieňa na dobrovoľných otrokov: Praesta meae menti de te vivere, et te illi semper dulce sapere — Daj, nech duch môj vždy len tebou sa živí, po sladkosti tvojej vždy je dychtivý (Sv. Tomáš Akvinský, hymnus Adoro te devote).

A sú tu i ďalšie prosby, lebo my ľudia sme takmer vždy naklonení o niečo prosiť: za našich zomrelých bratov a sestry, za seba samých. Sem sa zmestia aj všetky naše nevernosti a naše biedy. Bremeno je veľké, ale on ho chce niesť za nás a s nami. Kánon sa končí ďalším vzývaním Najsvätejšej Trojice: per Ipsum, et cum Ipso, et in Ipso... – Skrze Krista, s Kristom a v Kristovi, máš ty, Bože Otče všemohúci, v jednote s Duchom Svätým všetku úctu a slávu po všetky veky vekov.

Ježiš je Cesta, je Prostredník; v ňom máme všetko, bez neho – nemáme nič. V Kristovi, ako nás to on sám naučil, sa osmeľujeme povedať Všemohúcemu Bohu Otče náš: on, čo stvoril nebo i zem, je tým milujúcim Otcom, ktorý od každého jedného z nás očakáva, že sa k nemu budeme neustále vracať, každý z nás ako jeho nový a zároveň ten istý márnotratný syn či dcéra.

Ecce Agnus Dei… – Hľa, Baránok Boží…; Domine, non sum dignus… – Pane, nie som hoden… Chystáme sa prijať Pána. Keď si tu na zemi chceme uctiť nejakých ľudí, stretnutie s nimi sprevádzajú svetlá, hudba, slávnostné oblečenie. A na prijatie Krista do našej duše – ako sa máme pripraviť? Zamysleli sme sa niekedy nad tým, ako by sme sa zachovali, keby sme mohli prijímať len jediný raz v živote?

Keď som bol ešte dieťa, vôbec nebola rozšírená prax častého svätého prijímania. Spomínam si, ako sa ľudia zvykli na sväté prijímanie pripravovať: akú dôkladnú starostlivosť venovali duši i telu. Najlepší oblek, riadne učesané vlasy, čisté telo aj po fyzickej stránke, a azda aj zopár kvapiek kolínskej… Boli to malé nežnosti vlastné zamilovaným, nežnôstky duší jemných i silných, ktoré sa vedeli odplácať za lásku láskou.

S Kristom v duši sa svätá omša blíži k záveru: požehnanie v mene Otca i Syna i Ducha Svätého nás bude sprevádzať počas celého dňa, pri našej obyčajnej a prostej úlohe: posväcovať všetky ušľachtilé ľudské činnosti.

Účasťou na svätej omši sa naučíme mať vzťah s každou Božskou osobou: s Otcom, ktorý splodil Syna; so Synom, ktorý je splodený Otcom; s Duchom Svätým, ktorý z obidvoch vychádza. Keď sa stýkame s ktoroukoľvek z týchto troch Božských osôb, stýkame sa tak so samotným Bohom; a keď sa stýkame so všetkými tromi, s celou Svätou Trojicou, stýkame sa tak vlastne s jedným, jediným pravým Bohom. Milujte svätú omšu, deti moje, milujte svätú omšu. A k svätému prijímaniu pristupujte s dychtivou túžbou, aj keď máte v srdci chlad, aj keď nič necítite: prijímajte s vierou, nádejou a vrúcnou láskou.