Zoznam bodov

Tento týždeň, ktorý kresťanský ľud tradične nazýva svätým, nám opäť ponúka možnosť zamyslieť sa a znovu prežívať chvíle, v ktorých sa napĺňa Ježišov život. Všetko, čo nám v týchto dňoch pripomínajú najrôznejšie prejavy zbožnosti, je s istotou nasmerované k Zmŕtvychvstaniu, k základu našej viery, ako o tom píše svätý Pavol (Porov. 1 Kor 15, 14). Po tejto ceste by sme však nemali kráčať príliš rýchlo; nesmieme zabúdať na jednu veľmi jednoduchú skutočnosť, ktorá nám niekedy uniká: nemôžeme mať účasť na Pánovom zmŕtvychvstaní, ak sa nezjednotíme s jeho umučením a s jeho smrťou (Porov. Rim 8, 17). Aby sme na konci Svätého týždňa mohli sprevádzať Krista do jeho slávy, je potrebné najskôr preniknúť do jeho obety, a cítiť sa jedno s ním, umierajúcim na Kalvárii.

Kristova veľkorysá obeta sa konfrontuje s hriechom, s touto ťažko akceptovateľnou, no nepopierateľnou skutočnosťou. Mysterium iniquitatis — tajomstvo zla, nevysvetliteľná zloba tvora, ktorý sa — z pýchy — stavia voči Bohu. Je to príbeh starý ako samotné ľudstvo. Spomeňme si na pád našich prarodičov, ďalej na celý ten sled neprávostí, ktoré lemujú cestu ľudstva, a nakoniec aj na naše osobné vzbury. Nie je ľahké obsiahnuť, akú zvrátenosť predstavuje hriech a pochopiť všetko, čo nám o tom hovorí viera. Musíme prijať, že aj v ľudských záležitostiach sa vážnosť urážky meria postavením urazeného, jeho osobnej hodnoty, spoločenskej dôstojnosti, vlastností. A človek tak hriechom uráža samotného Boha: tvor zapiera svojho Stvoriteľa.

Lenže Boh je láska (Jn 4, 8). Priepasť zla, ktorú so sebou hriech prináša, bola premostená nekonečnou Láskou. Boh človeka neopúšťa. Božie plány predvídali, že obety Starého Zákona nebudú stačiť na to, aby sa odčinili naše hriechy a znovunastolila stratená jednota: bolo potrebné, aby sa obetoval Človek, ktorý je Boh. Môžeme si predstaviť — aby sme sa vôbec nejako priblížili k tomuto nepoznateľnému tajomstvu — že Najsvätejšia Trojica vo svojom stálom a dôvernom vzťahu nekonečnej lásky už od večnosti pristúpila k spoločnému rozhodnutiu, ktorého dôsledkom bolo, že Jednorodený Syn Boží prijme ľudskú podobu, vezme na seba naše bolesti, našu biedu a utrpenie, a skončí pribitý na drevo kríža.

Ten oheň, tá vrúcna túžba splniť vykupiteľský mandát Boha Otca napĺňa celý život Krista už od jeho narodenia v Betleheme. Počas troch rokov, ktoré s ním učeníci žili, ho počúvali neúnavne opakovať, že jeho pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ho poslal (Porov. Jn 4, 34). A tak to bolo až do popoludnia prvého Veľkého piatku, keď dokonal svoju obetu. Naklonil hlavu a odovzdal ducha (Jn 19, 30). Týmito slovami opisuje Kristovu smrť apoštol Ján: pod váhou Kríža a bremenom všetkých ľudských vín umiera Ježiš pre naše ťažké a podlé hriechy.

Zahľaďme sa teraz na Pána, od hlavy po päty strýzneného z lásky k nám. Spolu s duchovným autorom spred mnohých storočí môžeme zopakovať slová, ktoré sa blížia ku skutočnosti, hoci celú ju nedokážu pojať: Ježišovo telo je oltárnou maľbou bolesti. Pri pohľade na zmučeného Krista, premeneného na nehybné telo sňaté z Kríža a odovzdané jeho Matke; pri pohľade na takto dokaličeného Ježiša by sme mohli prísť k záveru, že oná scéna je najjasnejším dôkazom porážky. Kde sú zástupy, ktoré ho nasledovali? A kde je kráľovstvo, ktorého príchod ohlasoval? Predsa však, nie je to porážka, ale víťazstvo — teraz je k Zmŕtvychvstaniu bližšie ako kedykoľvek predtým, bližšie k zjaveniu slávy, ktorú vybojoval svojou poslušnosťou.

Dnes na sviatok Božieho Tela budeme spoločne rozjímať o nesmiernej láske nášho Pána, ktorá ho viedla k tomu, aby s nami zostal aj naďalej, ukrytý pod sviatostným spôsobom; a nám sa zdá, že priam fyzicky počujeme, ako učí zástupy: Rozsievač vyšiel rozsievať. Ako sial, niektoré zrná padli na kraj cesty; prileteli vtáky a pozobali ich. Iné padli na skalnatú pôdu, kde nemali veľa zeme, a hneď vzišli, lebo neboli hlboko v zemi; ale keď vyšlo slnko, zahoreli, a pretože nemali koreňa, uschli. Zasa iné padli do tŕnia, ale tŕnie vyrástlo a udusilo ich. Iné zrná padli do dobrej zeme a priniesli úrodu: jedno stonásobnú, iné šesťdesiatnásobnú a iné tridsaťnásobnú (Mt 13, 3-8).

Podobenstvo je stále aktuálne. Božský rozsievač aj dnes rozsieva svoje semená. Aj dnes sa uskutočňuje dielo vykúpenia a Pán si želá, aby sme sa na ňom tiež zúčastnili: chce, aby sme my kresťania otvorili jeho láske všetky cesty tejto zeme; vyzýva nás, aby sme šírili Božie posolstvo slovom i príkladom do všetkých kútov sveta. Žiada nás, aby sa každý jeden z nás ako príslušník cirkevného a súčasne i občianskeho spoločenstva, a verne si plniaci svoje povinnosti, stal druhým Kristom, posväcoval svoju profesionálnu prácu a záväzky vyplývajúce z jeho stavu.

Ak sa rozhliadneme vôkol seba a pozorujeme tento svet, ktorý milujeme, pretože je Božím dielom, zisťujeme, že to podobenstvo platí aj dnes: slovo Ježiša Krista je plodné, a v mnohých dušiach prebúdza túžbu po odovzdanosti a vernosti. Životy a správanie tých, čo slúžia Bohu, menia dejiny, a dokonca mnohí, ktorí nášho Pána ani nepoznajú, sú — možno podvedome — inšpirovaní ideálmi, ktoré vychádzajú z kresťanstva.

No takisto vidíme, že časť zŕn padla na neúrodnú pôdu alebo do tŕnia a bodľačia: že sú srdcia, ktoré sa uzatvárajú pred svetlom viery. Akceptujú a proklamujú ideály mieru, zmierenia a bratstva, avšak ich skutky neraz svedčia o opaku. Niektorí ľudia sa bezvýsledne pokúšajú umlčať Boží hlas a bránia jeho šíreniu hrubou silou, alebo niekedy menej hlučnou, zato však krutejšou zbraňou — ľahostajnosťou, ktorá otupuje ducha.

A že mnoho ľudí sa oddáva neprávostiam? Áno, ale Pán nalieha: Žiadaj si odo mňa a dám ti do dedičstva národy a do vlastníctva celú zem. Budeš nad nimi panovať žezlom železným a rozbiješ ich jak hrnce hlinené (Ž 2, 8-9). Sú to veľké sľuby a sú od Boha — nemôžeme ich zľahčovať. Nie nadarmo je Kristus Vykupiteľom sveta a zvrchovane kraľuje po pravici Otca. Je to hrozná predpoveď toho, čo čaká každého, keď sa život pominie — a on sa pominie —, čo čaká všetkých na konci čias, ak ich srdce zatvrdne v zlobe a beznádeji.

No Boh, ktorý môže vždy zvíťaziť, nás chce radšej presvedčiť: A teraz, králi pochopte: dajte si povedať, pozemskí vladári. V bázni slúžte Pánovi a s chvením sa mu klaňajte. Podvoľte sa zákonu: žeby sa nerozhneval a vy by ste zahynuli na ceste, lebo sa rýchlo rozhorčí (Ž 2, 10-12). Kristus je Pán, je Kráľ. A my vám zvestujeme, že prisľúbenie, ktoré dostali naši otcovi, Boh splnil ich deťom, keď nám vzkriesil Ježiša, ako je aj v druhom žalme napísané: „Ty si môj Syn. Ja som ťa dnes splodil“ (…).

Nech je vám teda známe, bratia, že skrze neho sa vám zvestuje odpustenie hriechov. Od všetkého, od čoho vás nemohol ospravedlniť Mojžišov zákon, v ňom je ospravedlnený každý, kto verí. Dajte si teda pozor, aby neprišlo, čo sa hovorí u Prorokov: „Pozrite, pohŕdači, čudujte sa a zahyňte, lebo za vašich dní vykonám skutok, dielo, ktorému neuveríte, keď vám bude o ňom niekto rozprávať (Sk 13, 32-33; 38-41)“.

To je dielo spásy, kraľovanie Krista v dušiach, prejav Božieho milosrdenstva. Šťastní sú všetci, čo sa spoliehajú na neho (Ž 2, 13). My kresťania máme právo zvelebovať Kristov kráľovský majestát, pretože hoci je veľa nespravodlivosti, a hoci mnohí netúžia po tomto kraľovaní lásky, predsa sa v týchto ľudských dejinách, ktoré sú dejiskom zla, postupne odvíja aj dielo večnej spásy.