Zoznam bodov

Nech je tento Ježišov postoj pre nás poučením. Za svojho pozemského života nechcel dokonca ani slávu, ktorá mu právom patrila: pretože hoci mal právo byť uctievaný ako Boh, prijal prirodzenosť sluhu, otroka (Porov. Flp 2, 6-7). Kresťan tak vie, že všetka sláva patrí Bohu a že nemôže využívať vznešenosť a veľkosť Evanjelia ako nástroj ľudských záujmov a ambícií.

Učme sa od Ježiša. Jeho postoj odmietania akejkoľvek ľudskej slávy je v dokonalom súlade s veľkosťou jeho jedinečného poslania: poslania milovaného Božieho Syna, ktorý sa vtelil, aby spasil ľudí; poslania, ktoré Otcova láska zahrnula starostlivosťou plnou nehy: Filius meus es tu, ego hodie genui te. Postula a me et dabo tibi gentes hereditatem tuam — Ty si môj syn. Ja som ťa dnes splodil. Žiadaj si odo mňa a dám ti do dedičstva národy (Ž 2, 7).

Kresťan, ktorý nasleduje Krista a žije s postojom dokonalej adorácie Otca, takisto od Pána začuje slová láskyplnej starostlivosti: Pretože sa ku mne pritúlil, vyslobodím ho, ujmem sa ho, lebo pozná moje meno (Ž 91⁹⁰, 14).

Ako každý kresťanský sviatok, i ten dnešný, ktorý slávime, je predovšetkým sviatkom pokoja. Palmové ratolesti nám so svojou prastarou symbolikou pripomínajú scénu z Knihy Genezis: Noe potom čakal ďalších sedem dní a opäť vypustil z korába holubicu. A holubica priletela k nemu iba v podvečer a v zobáku mala čerstvú olivovú ratolesť. Tu Noe poznal, že vody zo zeme zmizli (Gn 8, 10-11). Pripomíname si teraz, že zmluva medzi Bohom a jeho ľudom sa potvrdila a upevnila v Kristovi, lebo on je náš pokoj (Ef 2, 14). V obdivuhodnej zhode starého s novým a v zhrnutí starého v novom, čo charakterizuje liturgiu našej svätej Katolíckej cirkvi, čítame dnes tieto slová hlbokej radosti: Jeruzalemské deti s olivovými ratolesťami v rukách išli v ústrety Ježišovi a nadšene volali: Hosanna na výsostiach (Antifóna svätej omše z Kvetnej nedele).

Tento jasot na slávu Kristovi sa v našej duši spája s tým, ktorým sa oslavovalo jeho narodenie v Betleheme. Ako šiel, píše svätý Lukáš, prestierali na cestu svoje plášte. A keď sa už blížil k úpätiu Olivovej hory, začali celé zástupy učeníkov radostne veľkým hlasom chváliť Boha za všetky zázraky, ktoré videli, a volali: Požehnaný kráľ, ktorý prichádza v mene Pánovom! Pokoj na nebi a sláva na výsostiach (Lk 19, 36-38).

Pokoj na zemi

Pax in coelo— pokoj na nebi. Pozrime sa však, ako je to so svetom. Prečo niet pokoja na zemi? Nie, naozaj tu niet pokoja, je iba jeho zdanie, rovnováha strachu, chatrné kompromisy. Takisto niet pokoja ani v Cirkvi, poznamenanej napätiami, trhajúcimi biele rúcho Kristovej nevesty. Niet pokoja v mnohých srdciach, ktoré sa márne snažia prehlušiť duševný nepokoj neustálym zhonom a hľadaním lacného pôžitku vo veciach, ktoré nevedia nasýtiť, pretože za sebou vždy zanechajú iba trpkú príchuť smútku.

Palmové ratolesti, píše svätý Augustín, sú symbolom vzdávania pocty, lebo znamenajú víťazstvo. Náš Pán bol od víťazstva iba na krok, zomierajúc na kríži. Znamením kríža sa chystá triumfovať nad diablom, kniežaťom smrti (Sv. Augustín, In Ioannis Evangelium tractatus, 51, 2 (PL 35, 1764)). Kristus je náš pokoj, pretože zvíťazil; a zvíťazil, pretože bojoval, v neúprosnom zápase proti nahromadenej zlobe ľudských sŕdc.

Kristus, ktorý je naším pokojom, je aj cestou (Porov. Jn 14, 6). Ak hľadáme pokoj, musíme nasledovať jeho kroky. Pokoj je dôsledkom zápasu, boja, toho osobného asketického boja, ktorý musí každý kresťan viesť proti všetkému, čo v jeho živote nie je Božie: proti pýche, zmyselnosti, proti sebectvu, povrchnosti, úzkoprsosti. Je márne dožadovať sa vonkajšieho pokoja, ak nám chýba pokoj vo svedomí, v hĺbke duše, lebo zo srdca vychádzajú zlé myšlienky, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá, krádeže, krivé svedectvá, rúhanie (Mt 15, 19).

Prežívať svätú omšu znamená zotrvávať v neustálej modlitbe a byť presvedčený, že pre každého z nás je to osobné stretnutie s Bohom: keď sa mu klaniame, chválime ho, prosíme ho, vzdávame mu vďaky, zadosťčiníme za naše hriechy, očisťujeme sa a cítime sa byť v Kristovi zjednotení so všetkými kresťanmi.

Možno sme si niekedy položili otázku, ako sa môžeme Bohu odvďačiť za toľkú lásku; možno sme aj zatúžili dostať jasne definovaný program kresťanského života. Riešenie je jednoduché a prístupné všetkým veriacim: s láskou sa zúčastňovať na svätej omši a naučiť sa v nej stýkať s Bohom, pretože v tejto obete je obsiahnuté všetko, čo od nás Pán očakáva.

Dovoľte, aby som vám pripomenul to, na čom ste sa už mnohokrát zúčastnili: priebeh liturgických obradov. Ak ich budeme sledovať krok za krokom, je dosť možné, že Pán každému z nás odhalí, v čom sa má polepšiť, aké zlozvyky odstrániť a ako má vyzerať naše bratské spolunažívanie so všetkými ľuďmi.

Kňaz pristupuje k Božiemu oltáru, k oltáru Boha, ktorý rozradosťuje našu mladosť. Svätá omša sa začína radostnou piesňou, pretože je tu prítomný Boh. Je to radosť, ktorá sa spolu s úctou a láskou prejaví aj pobozkaním oltára, symbolu Krista a pamiatky svätých: neveľkého, ale posvätného miesta, pretože na tejto kamennej doske sa uskutočňuje sviatosť nekonečnej účinnosti.

Confiteor — úkon kajúcnosti, stavajúci nás pred našu nehodnosť; nie je to len nejaká abstraktná spomienka na vinu, ale veľmi konkrétne pripomenutie si našich hriechov a zanedbaní. Preto opakujeme: Kyrie eleison, Christe, eleison — Pane zmiluj sa, Kriste zmiluj sa. Keby odpustenie, ktoré potrebujeme, záviselo od našich zásluh, v tom okamihu by naše duše naplnil trpký smútok. My však z Božej dobroty dostávame odpustenie na základe Božieho milosrdenstva, a preto mu spievame na chválu: Gloria! — veď len ty si Svätý, len ty si Pán, len ty si Najvyšší, Ježišu Kriste, s Duchom Svätým v sláve Boha Otca.

Život modlitby

… a modlím sa k Bohu môjho života (Ž 41, 9). Ak je Boh pre nás životom, nech nás neprekvapuje, že celý náš kresťanský život by mal byť pretkaný modlitbou. Nepredstavujme si však modlitbu ako jednorazový akt, ktorý sa vykoná a potom sa naň zabudne. Spravodlivý v zákone Pánovom má záľubu a o jeho zákone rozjíma dňom i nocou (Ž 1, 2). Ráno myslím na teba (Porov. Ž 63, 7) a večer sa vznáša moja modlitba k tebe ako kadidlo (Porov. Ž 14, 12). Celý deň môže byť pre nás časom modlitby: od večera do rána a od rána do večera. Sväté písmo nám dokonca pripomína, že aj spánok má byť modlitbou (Porov. Dt 6, 6-7).

Spomeňte si na to, čo o Ježišovi rozprávajú Evanjeliá. Niekedy strávil celú noc v dôvernom rozhovore so svojím Otcom. Akou láskou napĺňala učeníkov postava modliaceho sa Krista! A keď sledovali, ako sa ich Učiteľ neustále modlí, poprosili ho: Domine, doce nos orare (Lk 11, 1), Pane, nauč nás modliť sa.

Svätý Pavol na všetky strany šíri živý príklad Krista. Oratione instantes (Rim 12, 12), buďte v modlitbe vytrvalí. A svätý Lukáš majstrovským ťahom vykresľuje správanie prvých učeníkov: všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách (Sk 1, 14).

Charakterová pevnosť dobrého kresťana sa s pomocou milosti kalí vo vyhni modlitby. Ale pokrm modlitby, keďže má byť životom, nerozvíja sa len jedným smerom. Ľudské srdce zvyčajne nájde úľavu v slovách, v ústnych modlitbách, ktoré nás naučil sám Boh — Otče náš, alebo jeho anjeli — Zdravas Mária. Inokedy si pomôžeme starými, osvedčenými modlitbami, do ktorých je vliata zbožnosť miliónov bratov vo viere: sú to liturgické modlitby — lex orandi — ktoré sa zrodili z vášne zamilovaného srdca, ako napríklad známe mariánske antifóny: Sub tuum praesidium… Pod tvoju ochranu, Memorare… Spomeň si, svätá Panna Mária, Salve Regina… Zdravas kráľovná.

Pri ďalších príležitostiach nám postačia dve či tri slová, vyslané k Pánovi ako šíp, iaculata: strelné modlitby, ktoré sa môžeme naučiť pozorným čítaním o Kristovom živote. Domine, si vis, potes me mundare (Mt 8, 2), Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť; Domine, tu omnia nosti, tu scis quia amo te (Jn 21, 17), Pane, ty vieš všetko, ty dobre vieš, že ťa mám rád; Credo, Domine, sed adiuva incredulitatem meam (Mk 9, 24), Verím, Pane, pomôž mojej nevere!; Domine, non sum dignus (Mt 8, 8), Pane, nie som hoden; Dominus meus et Deus meus (Jn 20, 28), Pán môj a Boh môj!… Môžu to však byť aj iné krátke a vrúcne slovné spojenia, ktoré vytrysknú z vnútornej horlivosti duše ako reakcia na konkrétnu situáciu.

Okrem toho, základom nášho života modlitby by malo byť niekoľko chvíľ, ktoré každodenne venujeme výlučne stretnutiu s Bohom: chvíle rozhovoru bez hluku slov, pred Svätostánkom, vždy keď je to možné, aby sme Pánovi prejavili vďačnosť za to, že nás tam čaká — taký sám! — už dvadsať storočí. Rozjímavá modlitba je rozhovor s Bohom od srdca k srdcu, na ktorom sa zúčastňuje celá duša: rozum i predstavivosť, pamäť i vôľa; je to meditácia, ktorá prispieva k tomu, že sa nášmu úbohému ľudskému a bežnému životu pridáva nadprirodzená hodnota.

Vďaka týmto chvíľam rozjímania, ako aj vďaka ústnym a strelným modlitbám, budeme schopní celkom prirodzene a bez okázalosti premeniť celý náš deň na jedno nepretržité vzdávanie chvály Bohu. Budeme v jeho prítomnosti zotrvávať tak, ako zamilovaní neustále myslia na milovanú osobu; a všetky naše činnosti — aj tie najmenej významné — sa naplnia nadprirodzenou účinnosťou.

A preto keď sa kresťan vydá na túto cestu nepretržitého styku s Pánom — je to cesta je pre všetkých, nielen pre privilegovaných — jeho vnútorný život sa rozvíja, je istejší a pevnejší, a v človeku sa utvrdí odhodlanie neustať v boji — priateľskom ale zároveň náročnom, aby až do konca splnil Božiu vôľu.

A prostredníctvom života modlitby môžeme pochopiť aj ďalší aspekt, ktorý nám odhaľuje dnešný sviatok: apoštolát, teda uskutočňovanie Kristovho poverenia, ktoré odovzdal svojim učeníkom krátko pred Nanebovstúpením: budete mi svedkami v Jeruzaleme i v celej Judei aj v Samárii a až po samý kraj zeme (Sk 1, 8).

Kristovo kráľovstvo v našej duši

Aký si veľký, Pane a Bože náš! Ty si ten, kto dáva nášmu životu nadprirodzený zmysel a božskú účinnosť. Ty si príčinou toho, že skrze lásku tvojho Syna môžeme z celej sily nášho bytia svojou dušou i telom opakovať: oportet illum regnare! – on musí kraľovať — zatiaľ čo nám znie starý refrén o našej slabosti. Veď ty dobre vieš, že sme len stvorenia — a aké stvorenia! — utvorené z hliny, a to nielen nohy (Porov. Dan 2, 33), ale aj srdce a hlava. To božské v nás môže zaznievať len vďaka tebe.

Kristus musí kraľovať predovšetkým v našej duši. Ako by sme mu však odpovedali, keby sa opýtal: „A ako mi ty dovoľuješ v sebe kraľovať?“ Ja by som mu odpovedal, že na to, aby vo mne mohol kraľovať, potrebujem jeho hojnú milosť. Jedine tak sa môže každý úder môjho srdca, každý nádych, aj ten najobyčajnejší pohľad, aj to najbežnejšie slovo či najzákladnejší pocit zmeniť na hosana môjmu Kristovi Kráľovi.

Ak chceme, aby Kristus kraľoval, musíme byť dôslední: musíme začať tým, že mu dáme svoje srdce. Keby sme to neurobili, naše slová o Kristovom kraľovaní by boli prázdnym krikľúnstvom bez kresťanskej podstaty, vonkajším prejavom viery, ktorá ani neexistuje, a zneužívaním Božieho mena pre svoj vlastný úžitok.

Ak by podmienkou Ježišovho kraľovania v mojej a tvojej duši malo byť to, že tam nájde dokonale pripravené miesto, mali by sme dôvod zúfať si. Ale neboj sa, dcéra sionská. Hľa, tvoj kráľ prichádza, sediaci na mláďati oslice (Jn 12, 15). Vidíte? Ježíš sa uspokojí s úbohým zvieraťom, ktoré mu slúži ako trón. Neviem ako ste na tom vy, ale mňa neponižuje uznať, že som v Pánových očiach ako osol: Hlúpy som bol a nechápavý a pred tebou som bol ako dobytča. Ale ja som stále pri tebe a ty mi držíš pravicu (Ž 72, 22-24), ty ma vedieš za ohlávku.

Zamyslite sa nad vlastnosťami takého osla, ktorých je už dnes tak málo. Nemám však na mysli staré, tvrdohlavé a zlostné zviera, čo sa vie pomstiť zákerným kopancom, ale mladého somárika s nastraženými ušami, ktorý je nenáročný na potravu, vytrvalý v práci a dokáže svižne a veselo klusať. Áno, existujú stovky iných zvierat, ktoré sú krajšie, obratnejšie a vzbudzujú väčší rešpekt. No Kristus si vybral práve osla, aby sa ako kráľ predstavil ľudu, čo mu prevolával na slávu. Ježiš totiž nepotrebuje vypočítavé chytráctvo a krutosť chladných sŕdc, honosnú a pritom tak prázdnu krásu. Náš Pán si váži radosť mladého srdca, jednoduchý krok, prirodzený hlas, čisté oko a sluch pozorný k jeho slovám plným nehy. Takto kraľuje v ľudskej duši.