Zoznam bodov

Ako ktorúkoľvek inú udalosť z jeho života — tak aj Ježišove skryté roky — nemožno nikdy kontemplovať bez pocitu dojatia, bez toho, aby sme neuznali, čím pre nás sú: sú to upozornenia od Pána, aby sme vyšli zo svojho egoizmu, zo svojej pohodlnosti. Pán pozná naše obmedzenia, naše sebectvo i našu ctižiadostivosť. Vie, ako ťažko sa nám zabúda na seba a odovzdáva v službe iným. Vie, čo to znamená nestretnúť sa s opätovanou láskou, a vidí, že tí, ktorí vravia, že ho nasledujú, robia tak iba spolovice. Veď si len si spomeňte na tie trápne situácie opisované evanjelistami, keď vidíme apoštolov ešte plne v zajatí svetských ambícií a čisto ľudských plánov. Ale Ježiš si ich vyvolil, necháva ich zotrvávať po svojom boku a zveruje im poslanie, ktoré dostal od Otca.

Aj nás Ježiš volá, aj nám ako Jakubovi a Jánovi kladie otázku: Potestis bibere calicem, quem ego bibiturus sum? — Môžete piť kalich — kalich úplného odovzdania sa plneniu vôle Otca — ktorý mám ja piť? Oni mu vraveli: Possumus! — Môžeme! (Mt 20, 22). Sme však všetci, vy i ja, naozaj ochotní vo všetkom plniť vôľu nášho nebeského Otca? Odovzdali sme Pánovi celé svoje srdce, alebo ešte stále lipneme na sebe, na svojich záujmoch, na svojom pohodlí, na láske k sebe samým? Je v nás ešte niečo, čo sa nezhoduje s naším postavením kresťana a bráni nám v túžbe po očistení sa? Dnes sa nám ponúka príležitosť k náprave.

Treba sa presvedčiť o tom, že Ježiš nám tieto otázky adresuje osobne. To on ich kladie, nie ja. Veď by som sa ich neodvážil položiť ani sebe samému. Budem pokračovať vo svojej modlitbe nahlas a vy po mne každý v tichosti svojho srdca opakujte, takto vyznávajúc Pánovi: „Pane, aký som len nehodný, aký som len bol tak často zbabelý! A koľko omylov pri tej či onej príležitosti! Taktiež môžeme zvolať: „Aké šťastie, Pane, že si ma chránil svojou pravicou, lebo viem, že sám by som bol schopný nejednej hanebnosti. Nenechávaj ma napospas, nepúšťaj ma a vždy so mnou zaobchádzaj ako s dieťaťom. Nech som silný, statočný, nezlomný. Pomáhaj mi ako neskúsenému tvorovi. Vezmi ma za ruku, Pane, a daj, aby aj tvoja Matka stála po mojom boku a ochraňovala ma. A potom: Possumus! Môžeme! Budeme schopní mať teba za vzor“.

Possumus! Nepovažujme toto tvrdenie za niečo príliš sebavedomé. Sám Ježiš Kristus nás učí tejto božskej ceste a zároveň žiada, aby sme sa na ňu vydali. Urobil ju ľudskou a prístupnou našej slabosti; kvôli tomu sa tak veľmi uponížil. „Toto je dôvod jeho poníženia, keď on, Pán, ktorý ako Boh bol rovný Otcovi, vzal na seba podobu otroka. Ponížil sa však len vo svojom majestáte a moci, a nie v dobrote alebo milosrdenstve (Sv. Bernard, Sermo in die nativitatis 1, 1-2 (PL 183, 115))“.

Božia dobrota nám chce uľahčiť našu cestu. Neodmietajme Ježišovo pozvanie, nehovorme mu „nie,“ nezostávajme hluchí k jeho volaniu, pretože už niet nijakých výhovoriek, už nemáme žiaden dôvod naďalej si myslieť, že to nezvládneme. On nás tomu učí svojím príkladom. „Preto vás, bratia moji, naliehavo prosím: nedovoľte, aby sa vám taký vzácny príklad nasledovania predstavil nadarmo, ale sa mu pripodobnite a v duchu si obnovte svoje duše (Sv. Bernard, Sermo in die nativitatis 1, 1)“.

Pokúšanie Krista

Pôstne obdobie nám pripomína štyridsať dní, ktoré Ježiš strávil na púšti ako prípravu na svoje roky verejného účinkovania, vrcholiace na kríži a v sláve Veľkej noci. Štyridsať dní modlitby a pokánia. A na ich záver dochádza k scéne, ktorú nám v čítaní svätej omše ponúka na zamyslenie dnešná liturgia: pokúšanie Krista (Porov. Mt 4, 1-11).

Je to scéna plná tajomstva, ktorú sa človek márne snaží pochopiť, keď Boh dáva príležitosť Zlému a nechá sa pokúšať. Môžeme však nad ňou rozjímať a prosiť Pána, aby nám dal spoznať ponaučenie, ktoré obsahuje.

Ježiš Kristus vystavený pokušeniam. Tradícia osvetľuje túto scénu úvahou, že náš Pán, aby nám dal príklad vo všetkom, chcel byť aj pokúšaný. A je to skutočne tak, veď Kristus bol opravdivý človek ako my všetci, okrem hriechu. Po štyridsiatich dňoch pôstu, keď snáď jediný pokrm, ktorý prijímal, boli byliny, korienky a trocha vody, Ježiš cíti hlad: skutočný hlad ako každý iný tvor. No keď mu diabol navrhuje, aby premenil kamene na chlieb, náš Pán nielenže odmietne pokrm, ktorý si jeho telo žiadalo, ale postaví sa aj proti omnoho väčšiemu pokušeniu: pokušeniu použiť božskú moc na vyriešenie — ak to tak môžeme povedať — svojho osobného problému.

V evanjeliách ste určite postrehli, že Ježiš nerobí zázraky vo svoj vlastný prospech. Premení vodu na víno pre novomanželov v Káne (Porov. Jn 2, 1-11), rozmnoží chlieb a ryby, aby nasýtil hladné zástupy (Porov. Mk 6, 33-46). Ale on si celé roky zarába na chlieb vlastnou prácou. A neskôr, keď putuje po izraelskej krajine, žije vďaka pomoci tých, čo ho nasledujú (Porov. Mt 27, 55).

Svätý Ján rozpráva, ako sa Ježiš po dlhej ceste zastavuje pri studni v Sychare a svojich učeníkov posiela nakúpiť do dediny jedlo; a keď potom vidí prichádzať Samaritánku, prosí ju o vodu, lebo sám si ju nemá čím nabrať (Porov. Jn 4, 4n). Jeho telo unavené po dlhej ceste pociťuje vyčerpanosť; inokedy zasa potrebuje obnoviť svoje sily v spánku (Porov. Lk 8, 23). Hľa, veľkodušnosť Pána, ktorý sa ponížil a plne prijal ľudskú prirodzenosť, ktorý nepoužíval svoju božskú moc, aby sa vyhol ťažkostiam a námahe, nás učí byť pevnými, milovať prácu a vážiť si ľudskú i božskú ušľachtilosť, ktorá ochutnáva všetky dôsledky sebaodovzdania sa.

Keď mu pri druhom pokušení diabol navrhuje, aby sa vrhol dolu z vrcholu chrámu, Ježiš opäť odmietne využiť svoju nadprirodzenú moc. Kristus totiž nehľadá márnu slávu, okázalosť a ľudskú komédiu, ktorá by Boha najradšej použila ako kulisu pre vlastnú dokonalosť. Ježiš Kristus chce plniť vôľu Otca bez toho, aby urýchľoval čas alebo predbiehal hodinu vykonania zázraku, a krok za krokom kráča po tvrdej ceste ľudí, po príjemnej ceste kríža.

Niečo veľmi podobné vidíme aj v treťom pokušení: ponúkajú sa mu kráľovstvá, moc, sláva. Diabol chce dať ľudskej ctižiadosti miesto, ktoré prináleží výlučne Bohu: sľubuje ľahký život tomu, kto sa pred ním a pred jeho idolmi vrhne na kolená. Náš Pán však navracia klaňanie jeho jedinému a pravému cieľu, k Bohu, a znovu potvrdí svoju vôľu slúžiť: Odíď, satan, lebo je napísané: Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť (Mt 4, 10).

Pokračujme však ďalej v rozjímaní nad zázrakom sviatostí. V pomazaní chorých — ako sa dnes nazýva posledné pomazanie — pomáhame pri láskyplnej príprave na cestu, ktorá sa končí v Otcovom dome. A v Najsvätejšej Eucharistii, sviatosti — ak to tak môžeme povedať — Božej márnotratnosti, nám svoju milosť udeľuje a aj sa nám dáva sám Boh: Ježiš Kristus, ktorý je tu — a nielen počas Svätej omše, ale vždy, skutočne prítomný so svojím Telom, so svojou Dušou, so svojou Krvou a so svojou Božskou prirodzenosťou.

Opakovane sa zamýšľam nad zodpovednosťou, ktorá leží na kňazoch, aby všetkým kresťanom zabezpečili ono božské riečisko sviatostí. Božia milosť prichádza na pomoc každej duši; každé stvorenie si vyžaduje konkrétnu osobnú pomoc. Dušiam sa nemožno venovať masovo! Bolo by neprípustnou urážkou ľudskej dôstojnosti a dôstojnosti Božieho dieťaťa, keby kňaz nezaobchádzal s každým človekom individuálne, s pokorou toho, kto sa považuje len za nástroj sprostredkujúci Kristovu lásku; pretože každá duša je úžasný poklad; každý človek je jedinečný a nenahraditeľný. Každý jeden z ľudí je hoden všetkej Kristovej krvi.

Hovorili sme predtým o boji. Boj si však vyžaduje tréning, vhodnú výživu, rýchlo podaný liek v prípade choroby, pomliaždeniny, či rany. Sviatosti, základný liek Cirkvi, nemožno považovať za niečo nadbytočné. Ak sa ich dobrovoľne vzdáme, nedokážeme vykročiť na cestu nasledovania Ježiša Krista: potrebujeme ich ako dýchanie, ako krvný obeh, ako svetlo, aby sme v každom okamihu vedeli odhadnúť, čo od nás Pán chce.

Kresťanská askéza si vyžaduje pevnosť a túto pevnosť kresťan nachádza u Stvoriteľa. Sme tmou a on je najžiarivejším svetlom; sme chorobou a on je prekypujúcim zdravím; sme slabosťou a on je tým, čo nás podopiera, quia tu es, Deus, fortitudo mea — veď ty, Bože, si moje útočište (Ž 43⁴², 2). Nič na tejto zemi nie je schopné zastaviť nedočkavý prúd Kristovej vykupiteľskej krvi. Lenže ľudská obmedzenosť nám môže zacloniť zrak do tej miery, že nedokáže vnímať Božiu veľkosť. Preto je na zodpovednosti všetkých veriacich, obzvlášť tých, ktorí majú poverenie duchovne viesť Boží ľud — slúžiť mu —, aby nezahatali pramene milosti a aby sa nehanbili za Kristov kríž.

Skúsenosť hriechu by nás teda nemala viesť k pochybnostiam o našom poslaní. Prirodzene, naše hriechy nám môžu sťažiť rozpoznanie Krista. Preto sa musíme usilovať vysporiadať sa s našimi osobnými slabosťami a hľadať očistenie, no uvedomujúc si pritom, že Boh nám nesľúbil úplné víťazstvo nad zlom v tomto živote, ale žiada nás, aby sme bojovali. Sufficit tibi gratia mea (2 Kor 12, 9), stačí ti moja milosť, odpovedá Boh Pavlovi, keď ho prosí, aby ho zbavil ostňa, ktorý ho sužoval.

Božia moc sa prejavuje v našej slabosti a vyzýva nás bojovať, zápasiť so svojimi chybami, aj keď vieme, že úplné víťazstvo na tejto pozemskej púti nikdy nedosiahneme. Kresťanský život znamená znovu a znovu začínať, každý deň sa neustále obnovovať.

Kristus vstáva z mŕtvych aj v nás, ak máme spoluúčasť na jeho kríži a jeho smrti. Musíme milovať kríž, odovzdanie sa, umŕtvovanie. Kresťanským optimizmom nie sú žiadne nasladlé očakávania, prípadne čisto ľudská dôvera v osud, že všetko dobre dopadne. Je to optimizmus, ktorý má svoje korene vo vedomí slobody a vo viere v milosť; je to optimizmus, ktorý nás vedie byť náročnými na seba samých a k úsiliu odpovedať na Božie volanie.

A takto, už nie napriek našej úbohosti, ale istým spôsobom práve skrze ňu a skrze náš život ľudí z mäsa a kostí, z hliny, sa prejavuje Kristus: v tom, že chceme byť lepší, v túžbe po čistej láske, v potláčaní sebectva, v úplnom odovzdávaní sa iným ľuďom, robiac tak z nášho života neustálu službu.

Povedal by som, že medzi darmi Ducha Svätého je jeden, ktorý my kresťania potrebujeme osobitným spôsobom. Je to dar múdrosti, ktorý tým, že nám umožňuje spoznávať Boha a mať v ňom zaľúbenie, nás uvádza do stavu, že môžeme správne posudzovať rôzne životné situácie a okolnosti. Keby sme boli v našej viere dôslední, museli by sme pri pohľade na svoje okolie a pri kontemplácii sveta a jeho dejín pocítiť, že v našom srdci sa prebúdzajú tie isté pocity, aké pohli aj srdcom Ježiša Krista: keď videl zástupy, zľutoval sa nad nimi, lebo boli zmorené a sklesnuté ako ovce bez pastiera (Mt 9, 36).

Nejde o to, aby kresťan bol človekom, ktorý by si nevšímal to všetko, čo je na ľudskej prirodzenosti dobré, ktorý by nevedel oceniť čistú radosť, nezúčastňoval sa na pozemských snahách a ideáloch. Práve naopak, to všetko cíti v samom vnútri duše, prežíva a zdieľa s osobitnou intenzitou, pretože viac než ktokoľvek iný pozná hlbiny ľudského ducha.

Kresťanská viera neumenšuje ducha, ani neohraničuje ušľachtilé pohnútky duše, naopak, posilňuje ich, keď odhaľuje ich pravdivý a skutočný zmysel: my nie sme určení pre len tak nejaké šťastie — sme povolaní preniknúť do intimity Boha, spoznať a milovať Boha Otca, Boha Syna a Boha Ducha Svätého a vo Svätej Trojici a v jednote s Bohom všetkých anjelov a všetkých ľudí.

Je to veľká trúfalosť kresťanskej viery ohlasovať hodnotu a dôstojnosť ľudskej prirodzenosti a tvrdiť, že prostredníctvom milosti, ktorá nás pozdvihuje do nadprirodzenej roviny, sme boli stvorení, aby sme dosiahli dôstojnosť Božích detí. Bola by to určite neuveriteľná opovážlivosť, keby nebola založená na spasiteľskom rozhodnutí Boha Otca; keby nebola spečatená Kristovou krvou, a keby ju opätovne nepotvrdzovalo a neumožňovalo neustále pôsobenie Ducha Svätého.

Máme žiť z viery a rásť v nej tak, aby sa o každom z nás, o každom kresťanovi dalo povedať to, čo už pred storočiami napísal jeden z veľkých Učiteľov východnej Cirkvi: rovnako ako sa priezračné, čisté telesá pod vplyvom svetelných lúčov lesknú a žiaria, aj duše nesené a osvietené Duchom Svätým sa stávajú duchovnými a prinášajú iným svetlo milosti. Od Ducha Svätého pochádza poznanie budúcich veci, chápanie tajomstiev, pochopenie skrytých právd, udeľovanie darov, nebeské občianstvo, rozhovor s anjelmi. Od neho pochádza radosť, ktorá sa nikdy nekončí, zotrvávanie v Bohu, podobnosť s Bohom a to najvznešenejšie, na čo len možno pomyslieť: stať sa Bohom (Svätý Bazil, De Spiritu Sancto, 9, 23 (PG 32, 110)).

Vedomie veľkosti ľudskej dôstojnosti — zvrchovaným a neopísateľným spôsobom pochádzajúce z milosti nášho Božieho synovstva — spolu s pokorou v kresťanovi formujú jednotu, z ktorej vyplýva, že to nie sú naše vlastné sily, ktoré nám dávajú spásu a život, ale Božia láskavosť. Na túto pravdu nesmieme nikdy zabudnúť, pretože ináč by sa naše zbožštenie mohlo zvrhnúť a zmenilo by sa na domýšľavosť, pýchu, a skôr či neskôr, na duchovný bankrot zo skúsenosti s vlastnou slabosťou a úbohosťou.

Mám sa odvážiť povedať: som svätý? — pýta sa svätý Augustín. Keby som hovoril, že som svätý v zmysle, že posväcujem a nepotrebujem nikoho, kto by ma posväcoval, bol by som nafúkanec a klamár. Ale ak pod svätým rozumieme posväteného, ako o tom môžeme čítať v Knihe Levitikus: buďte svätí, lebo ja, Boh, som svätý; tak teda aj telo Kristovo, až do posledného človeka, v každom kúte sveta, spolu s Hlavou a Hlave podriadené, nech len smelo povie: som svätý (Svätý Augustín, Enarrationes in psalmos, 85, 4 (PL 37, 1084)).

Milujte Tretiu Božskú osobu Najsvätejšej Trojice: počúvajte v hĺbke vášho bytia Božie vnuknutia — povzbudenia i výčitky —, kráčajte po zemi so svetlom rozliatym vo vašej duši: a Boh nádeje nás naplní všetkým pokojom, aby v nás tá nádej neustále viac a viac rástla, vďaka sile Ducha Svätého (Porov. Rim 15, 13).