Zoznam bodov

Rodičia vychovávajú hlavne svojím správaním. To, čo synovia a dcéry očakávajú od svojho otca či matky, nie sú iba nejaké vedomosti obsiahlejšie než tie ich alebo viac či menej vhodné rady, ale niečo oveľa dôležitejšie: svedectvo hodnoty a zmyslu života stelesneného v konkrétnej existencii, potvrdené v rozličných okolnostiach a situáciách, ktoré v priebehu rokov nastanú.

Ak by som mal dať rodičom nejakú radu, povedal by som im predovšetkým toto: nech vaše deti vidia — nerobte si ilúzie, aj tak všetko vidia už od malička a vytvárajú si o tom úsudok — že sa snažíte žiť v súlade so svojou vierou, že Boha nemáte len na perách, ale že je aj vo vašich skutkoch, že sa snažíte byť úprimní a verní; že sa milujete a že skutočne milujete aj ich.

Takto sa najlepšie pričiníte o to, aby sa z nich stali naozajstní kresťania, celí muži a ženy, schopní v duchu otvorenosti čeliť situáciám, ktoré im život prinesie, slúžiť svojim spoluobčanom a angažovať sa v riešení naliehavých problémov ľudstva, vydávajúc svedectvo o Kristovi tam, kde sa budú neskôr nachádzať — uprostred spoločnosti.

Počúvajte svoje deti, venujte im tiež svoj čas, prejavujte im dôveru; verte im to, čo vám hovoria, hoci by vás aj niekedy oklamali; neľakajte sa ich vzdorovitosti, veď aj vy ste boli v ich veku do istej miery rebelmi; vyjdite im v ústrety, na polcestu, a modlite za ne, aby s prostotou vedeli pribehnúť skôr za vami rodičmi — čo je isté, ak budete takto kresťansky konať —, než aby sa so svojimi oprávnenými zvedavými otázkami obracali na nejakého nehanebného alebo hrubého takzvaného priateľa.

„Ako opísať šťastie toho manželstva, pýta sa autor prvých storočí, ktoré Cirkev spája, oddanosť potvrdzuje, požehnanie spečaťuje, anjeli ohlasujú a ktoré sám Boh Otec schvaľuje?… Obaja manželia sú ako deti jedného otca, slúžiace si navzájom, medzi ktorými niet duchovného ani telesného rozdielu. Lebo skutočne sú dvaja v jednom tele a kde je jedno telo, tam má byť jeden duch… Pri pohľade na tieto domovy sa Kristus raduje a zosiela na ne svoj pokoj; kde sú dvaja, tam je on tiež, a kde je on, tam sa nemôže nachádzať nijaké zlo (Tertulián, Ad uxorem 2,8, 6-7 (PL 1, 1415-1416))“.

No ak sa Jozef naučil od Ježiša žiť božským spôsobom, odvážim sa povedať, že v tom ľudskom zasa on naučil mnohé veci Božieho Syna. Ešte stále sa mi niečo nepáči na titule „nevlastný otec,“ ktorým Jozefa niekedy nazývajú, pretože by nás to mohlo zvádzať k predstave, že vzťah medzi Jozefom a Ježišom bol chladný a iba navonok. Samozrejme, naša viera nám hovorí, že nebol otcom podľa tela, lenže to však nie je jediným druhom otcovstva.

„Jozefovi, čítame v jednej kázni svätého Augustína, nielenže náleží meno otec, ale náleží mu viac ako komukoľvek inému.“ A dodáva: „Akým spôsobom bol otcom? Bol otcom tým skutočnejšie, čím bolo jeho otcovstvo čistejšie. Niektorí si mysleli, že bol otcom nášho Pána Ježiša v takom zmysle, v akom sú tí, ktorí splodia deti telesne, a neberú ich len ako plod svojej duchovnej lásky. Preto svätý Lukáš hovorí: a mysleli si, že bol otcom Ježiša. Prečo hovorí len „mysleli si“? Pretože ľudské myslenie a úsudok sa vzťahujú na to, čo sa zvykne diať medzi ľuďmi. Lenže Pán sa nenarodil z Jozefovho semena. Predsa však, vďaka jeho zbožnosti a láske, narodil sa Jozefovi syn z Panny Márie, ktorý bol Božím Synom (Sv. Augustín, Sermo 51, 20 (PL 38, 351))“.

Jozef miloval Ježiša tak, ako otec miluje svojho syna a snažil sa mu dať všetko to najlepšie, čo len mohol. Staral sa o toto Dieťa, ako mu bolo prikázané, a vychoval z neho tesára: prenechal mu svoje remeslo. Preto keď susedia z Nazareta hovorili o Ježišovi, nazývali ho faber alebo fabri filius — tesár a tesárov syn (Porov. Mk 6, 3; Mt 13, 55). Ježiš pracoval v Jozefovej dielni a po jeho boku. A aký bol Jozef, ako v ňom účinkovala milosť, ktorá ho robila schopným zastať si úlohu po ľudskej stránke vychovať Božieho Syna?

Ježiš sa musel Jozefovi iste podobať: spôsobom práce, črtami charakteru, rečou. V Ježišovom realizme, v jeho pozorovacej schopnosti, v spôsobe, ako si sadal za stôl a lámal chlieb, v jeho záľube prednášať svoje učenie vecne a brať si pritom príklady z každodenného života — v tom všetkom sa odráža jeho detstvo a mladosť, a tým aj jeho styk s Jozefom.

Nie je možné prehliadnuť vznešenosť tohto tajomstva. Ten Ježiš, ktorý je človekom, ktorý hovorí prízvukom konkrétnej oblasti Izraela, ktorý sa podobá remeselníkovi menom Jozef, je Boží Syn. A kto môže niečo učiť Boha? No Ježiš je však aj skutočným človekom a žije normálny život: najskôr ako dieťa, potom ako chlapec, ktorý pomáha Jozefovi v dielni, a napokon ako zrelý muž, v plnosti svojho veku. A Ježiš sa vzmáhal v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí (Lk 2, 52).