Zoznam bodov

Božský zmysel Ježišovho pozemského putovania

Vždy, keď kážem pred betlehemom, snažím sa na Krista, nášho Pána, hľadieť ako na nemluvňa zavinuté do plienok a uložené v jasliach na slame. A hoci je ešte maličký a nerozpráva, vidieť v ňom Majstra a Učiteľa. Potrebujem sa naňho takto dívať, pretože sa od neho mám učiť. A aby sme sa vy i ja od neho mohli učiť, treba sa snažiť spoznávať jeho život — čítať Sväté Evanjelium a rozjímať o scénach, ktoré nám opisuje Nový zákon s cieľom odkryť božský zmysel jeho pozemského putovania.

Pretože v našom živote by sme mali napodobňovať život Kristov a to sa dá len vtedy, keď budeme Krista poznať: a spoznáme ho, keď budeme čítať a rozjímať nad Svätým písmom, keď sa budeme modliť; tak, ako to robíme dnes pred jasličkami. Snažme sa už teraz chápať lekcie, ktoré nám Ježiš dáva, odkedy je novonarodené dieťa; už od prvého momentu, ako sa jeho oči otvorili tomuto požehnanému ľudskému svetu.

Ježiš tým, že rástol a žil ako jeden z nás, nám zjavuje, že ľudská existencia, naša každodenná všedná práca, má božský zmysel. Nech by sme ako často o tejto pravde uvažovali, vždy znova by sme sa mali naplniť údivom, keď si pomyslíme na tých tridsať rokov v skrytosti, ktoré tvorili väčšiu časť Ježišovho prebývania medzi svojimi ľudskými bratmi. Sú to roky strávené v ústraní, ale pre nás jasné ako slnečné svetlo. Ba čo viac, ako žiara, čo osvecuje naše dni a dáva im ich skutočný zmysel, pretože sme bežní kresťania žijúci svoj obyčajný život, podobný životu toľkých miliónov ľudí v najrozličnejších kútoch sveta.

Takto žil Ježiš počas tridsiatich rokov: bol fabri filius, tesárov syn (Mt 13, 55). Až neskôr prišli tri roky verejného účinkovania, strávené uprostred hlučných davov. Ľudia sa s ohromením pýtali: „Kto je to?“ „Odkiaľ sa to všetko naučil?“ Bol totiž jedným z nich a žil tak, ako žili jeho súkmeňovci. Bol to faber, filius Mariae, tesár, syn Márie (Mk 6, 3). A bol Bohom,  uskutočňoval vykúpenie ľudského rodu a všetkých priťahoval k sebe (Porov. Jn 12, 32).

Kontemplovať Kristov život

Toto je tá Kristova láska, ktorú by sa každý z nás mal usilovať praktizovať vo vlastnom živote. No na to, aby sme boli ipse Christus (sám Kristus), musíme sa v ňom vidieť. Nestačí mať len nejaké všeobecné povedomie o Kristovom duchu, ale treba sa od neho naučiť aj podrobnosti a jednotlivé postoje. No predovšetkým treba kontemplovať jeho život na zemi, sledovať jeho kroky, aby sme z nich načerpali silu, svetlo, vyrovnanosť a pokoj.

Keď milujeme nejakú osobu, túžime dozvedieť sa aj tie najmenšie podrobnosti týkajúce sa jej života, jej povahy, aby sme sa s ňou mohli stotožniť. Preto by sme mali rozjímať o Kristovom živote, od jeho narodenia v jasliach až po jeho smrť a zmŕtvychvstanie. V prvých rokoch môjho kňazského pôsobenia som mal vo zvyku darovať ľuďom Evanjelium, alebo nejakú inú knihu, kde sa rozprávalo o Ježišovom živote. Lebo je potrebné, aby sme ho dobre poznali, aby sme si ho celý uchovali v hlave i v srdci, aby sme v každej chvíli, aj bez knihy a so zavretými očami, mohli kontemplovať Ježišov život ako vo filme. Takto si budeme môcť v najrozmanitejších situáciách nášho života vyvolať spomienku na Pánove slová a skutky.

Vďaka tomu sa budeme cítiť ponorení do jeho života. Lebo nejde len o to, aby sme na Ježiša mysleli, či predstavovali si jednotlivé výjavy z jeho života. Musíme do nich úplne vstúpiť, byť ich spoluúčastníkmi. Musíme nasledovať Ježiša tak zblízka, ako Panna Mária, jeho Matka; ako prvých dvanásť apoštolov; ako sväté ženy; ako zástupy, ktoré sa naňho tlačili. Ak budeme takto postupovať a ak nebudeme klásť prekážky, Kristove slová preniknú až do posledných záhybov, až do úplnej hĺbky našej duše a nášho ducha a premenia nás. Lebo živé je Božie slovo, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč; preniká až po oddelenie duše od ducha a kĺbov od špiku a rozsudzuje myšlienky a úmysly srdca (Heb 4, 12).

Ak chceme k Pánovi priviesť ostatných ľudí, musíme siahnuť po Evanjeliu a kontemplovať Kristovu lásku. Mohli by sme sa zamerať na vrcholné scény z umučenia, pretože — ako on sám povedal — nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov (Jn 15, 13). Ale rovnako môžeme rozjímať aj nad zvyškom jeho života, nad jeho bežným vzťahom k tým, s ktorými sa stretával.

Kristus, pravý Boh a pravý Človek, postupoval božsky i ľudsky, aby priniesol ľuďom spasiteľnú náuku a ukázal im Božiu lásku. Boh sa znižuje na úroveň človeka a bezvýhradne prijíma našu prirodzenosť, s výnimkou hriechu.

Spôsobuje mi hlbokú vnútornú radosť, keď si uvedomujem, že Kristus chcel byť v plnosti človekom, s telom, aké máme my. Veľmi ma dojíma, keď rozjímam nad zázrakom Boha, ktorý miluje ľudským srdcom.

Už sme si pripomenuli udalosti z Naimu. Mohli by sme uviesť aj ďalšie, pretože Evanjeliá sú plné podobných scén. Tieto príbehy dojímali a vždy budú dojímať ľudské srdcia: neznázorňujú len úprimné gesto človeka, ktorý sa zľutuje nad svojimi blížnymi, ale predovšetkým predstavujú zjavenie nesmiernej Pánovej lásky. Ježišovo Srdce je srdcom vteleného Boha, Emanuela, Boha s nami.

Cirkev zjednotená s Kristom sa rodí z jeho prebodnutého Srdca (Por. hymnus k 1. vešperám zo slávnosti Najsvätejšieho Srdca Ježišovho (Liturgia horarum, sv. 3. Typis Polyglottis Vaticanis)). Z tohto dokorán otvoreného srdca sa nám dáva život. Ako na tomto mieste nespomenúť, čo i len krátko, sviatosti, skrze ktoré v nás Boh pôsobí a robí nás účastnými na Kristovej vykupiteľskej moci? Ako si s osobitnou vďačnosťou nespomenúť na Najsvätejšiu sviatosť oltárnu, svätú obetu Kalvárie, na jej neustále nekrvavé sprítomňovanie v našej omši? Ježiš sa nám dáva za pokrm; a pretože k nám prichádza, všetko sa mení a naše bytie získava nové sily — pomoc Ducha Svätého — ktoré napĺňajú dušu, prenikajú naše činy, náš spôsob myslenia a cítenia. Kristovo Srdce je pokojom kresťanov.

Odovzdanosť, ktorú od nás Pán žiada, sa nezakladá len na našich túžbach a našich silách, často nedostatočných a slabých: opiera sa predovšetkým o milosti, ktoré pre nás získala láska srdca Boha, ktorý sa stal Človekom. Preto môžeme a musíme vytrvať vo svojom vnútornom živote detí nášho Otca, ktorý je na nebesiach, bez toho, aby sme dali priestor malomyseľnosti a skleslosti. Rád povzbudzujem k rozjímaniu nad tým, ako kresťan vo svojom každodennom, všednom živote, v tých najobyčajnejších detailoch, v bežných okolnostiach svojho normálneho dňa praktizuje vieru, nádej a lásku. Práve tu spočíva podstata konania duše, ktorá počíta s Božou pomocou, a ktorá v uskutočňovaní týchto teologálnych čností nachádza radosť, silu a vyrovnanosť.

Takéto sú plody Kristovho pokoja, pokoja, ktorý nám prináša jeho Najsvätejšie Srdce. Pretože — povedzme to ešte raz — Ježišova láska k ľuďom je jednou nepreskúmateľnou súčasťou Božieho tajomstva, lásky Syna k Otcovi a Duchu Svätému. Duch Svätý, zväzok lásky medzi Otcom a Synom, nachádza v Slove ľudské srdce.

O týchto základných skutočnostiach našej viery nie je možné hovoriť bez toho, aby sme neupozornili na ohraničenosť nášho rozumu a veľkosť Zjavenia. No hoci nemôžeme tieto pravdy obsiahnuť, hoci nad nimi náš rozum zostane v úžase stáť, pokorne a pevne im veríme: vieme, opierajúc sa o Kristovo svedectvo, že je to tak. Že láska sa z lona Najsvätejšej Trojice rozlieva na všetkých ľudí skrze lásku Ježišovho Srdca.