Zoznam bodov

Viera, láska, nádej, — to sú základné piliere života svätého Jozefa, ako aj kresťanského života vôbec. Oddanosť svätého Jozefa je akoby utkaná z vernej lásky, z láskyplnej viery a z dôverujúcej nádeje. Preto je jeho sviatok dobrou príležitosťou na to, aby sme si všetci obnovili svoju oddanosť kresťanskému povolaniu, ktoré Pán každému z nás udelil.

Keď človek úprimne túži žiť z viery, lásky a nádeje, potom obnovenie oddanosti neznamená, že by sa vracal k niečomu, čo bolo zanedbané. Ak máme vieru, lásku a nádej, obnovenie znamená — napriek osobným chybám, pádom a slabostiam — zotrvávať v Božích rukách: je potvrdením cesty vernosti. Obnovenie oddanosti, opakujem, je obnovením vernosti tomu, čo od nás chce Pán: milovať skutkami.

Láska má nevyhnutne aj svoje charakteristické prejavy. Niekedy sa o láske hovorí, akoby bola len podnetom na vlastné sebauspokojenie alebo jednoduchým prostriedkom, ako sebecky doplniť vlastnú osobnosť. Nie je to tak: pravá láska znamená vyjsť zo seba samého, odovzdať sa. Láska so sebou prináša radosť, ale je to radosť, ktorá má korene v podobe kríža. Dokiaľ sme na tejto zemi a ešte sme nedosiahli plnosť budúceho života, pravá láska nemôže existovať bez zakúšania obety a bolesti. Bolesť, ktorú si možno vychutnávať, ktorá je príjemná, ktorá je zdrojom vnútornej radosti, no zároveň bolesť skutočná, pretože predpokladá porážku vlastného egoizmu a prijatie lásky ako normy všetkých a každého jedného z našich skutkov.

Naše rozjímanie nad Kristovou smrťou sa stane výzvou, aby sme sa s absolútnou úprimnosťou postavili k bežným záležitostiam svojho života, a vzali vážne vieru, ktorú vyznávame. Svätý týždeň preto nemôže byť jednorazovou posvätnou epizódou v kontexte života poháňaného len ľudskými motívmi: musí byť príležitosťou k hlbšiemu preniknutiu do nezmernosti Božej lásky, tak, aby sme ju slovom i skutkami mohli sprostredkovať druhým ľuďom.

Pán si však kladie podmienky. Je jedno jeho vyjadrenie, ktoré nám zaznamenáva svätý Lukáš a ktoré nemôžeme prehliadnuť: Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca, matku, ženu, deti, bratov, sestry, ba aj svoj život, nemôže byť mojím učeníkom (Lk 14, 26). Sú to tvrdé slová. Je pravda, že naše „nenávidieť“, či „mať v nenávisti“, nevystihuje presne Ježišovu pôvodnú myšlienku. V každom prípade, boli to od Pána tvrdé slová, a nie je možné ich zredukovať na menej milovať, ako sa niekedy zmiernene interpretujú. Šokujúca ostrosť týchto slov nespočíva v tom, že by sa za nimi skrýval negatívny či neľútostný postoj — veď Ježiš, ktorý ich vyslovuje, je ten istý Ježiš, ktorý prikazuje milovať iných ako seba samého, a ktorý dáva svoj život za ľudí: ten výraz jednoducho naznačuje, že pred Bohom nie je prípustná žiadna polovičatosť. Kristove slová by sa mohli preložiť ako milovať viac, milovať lepšie, a nie milovať sebeckou alebo zakrnelou láskou. Milovať máme Božou láskou.

O to ide. Všimnime si poslednú Ježišovu požiadavku: et animam suam — ba aj svoj život. Život, vlastnú dušu — to je to, o čo nás Pán žiada. Ak sme domýšľaví, ak sa zaujímame iba o naše vlastné pohodlie, ak chceme pozornosť iných a celého sveta sústreďovať len na seba, potom nemáme právo nazývať sa kresťanmi a považovať sa za Kristových učeníkov. Musíme sa odovzdať skutkami a v pravde, a nielen jazykom (Porov. 1 Jn 3, 18). Láska k Bohu nás vyzýva pevne uchopiť kríž, a aj na svojich pleciach pocítiť bremeno celého ľudstva, a v podmienkach svojho stavu a každodennej práce plniť jasné a láskyplné zámery vôle Otca. V pasáži, ktorú komentujeme, Ježiš ďalej pokračuje: A kto ide za mnou a nenesie svoj kríž, nemôže byť mojím učeníkom (Lk 14, 27).

Prijmime bez obáv Božiu vôľu, bez váhania sa rozhodnime usporiadať si celý svoj život v súlade s tým, čo nás učí a čo od nás vyžaduje naša viera. Buďme si istí, že nájdeme aj boj, utrpenie a bolesť, ale ak skutočne veríme, nikdy sa nebudeme považovať za nešťastných. Aj v trápeniach a osočovaní budeme šťastní; šťastím, ktoré nás vedie milovať druhých, aby aj oni mohli mať podiel na našej nadprirodzenej radosti.

Dovoľte, aby som vám vyrozprával istú príhodu z môjho osobného života, ktorá sa prihodila pred mnohými rokmi. Raz mi priateľ — človek dobrého srdca, ale neveriaci — ukázal mapu sveta a povedal: Len sa pozrite, od severu na juh, od východu až na západ. A na čo sa mám pozrieť? — spýtal som sa ho. Jeho odpoveď znela: Na porážku Krista. Toľko storočí snáh, aby jeho učenie preniklo do života ľudí, a pozrite sa na výsledok. V prvom momente ma naplnil veľký smútok. Je skutočne veľmi bolestné pomyslieť na to, že je ešte mnoho tých, čo nepoznajú Pána, a že aj medzi tými, čo ho poznajú, je nemálo takých, ktorí žijú, ako keby ho nepoznali.

Ten pocit však trval len chvíľu. Potom ho nahradila láska a vďačnosť, lebo Kristus chcel z každého človeka urobiť slobodného spolupracovníka na jeho vykupiteľskom diele. Nie, Kristus nebol porazený: jeho učenie a život neustále prinášajú pre svet ovocie. A ním zavŕšené vykúpenie je dostačujúce v tej najväčšej miere.

Boh nechce otrokov, ale deti a rešpektuje našu slobodu. Dielo spásy pokračuje naďalej a my sa na ňom zúčastňujeme: Kristova vôľa je, aby sme — podľa pôsobivých slov svätého Pavla — na svojom tele, na svojom živote, dopĺňali, čo chýba jeho utrpeniu, pro Corpore eius, quod est Ecclesia (Porov. Kol 1, 24), pre jeho Telo, ktorým je Cirkev.

Stojí to za to vsadiť svoj život, úplne sa odovzdať, a tak odpovedať na lásku a dôveru, ktorú do nás Boh vkladá. A viac ako čokoľvek iné stojí za to rozhodnúť sa vziať vážne svoju kresťanskú vieru. V Kréde vyznávame vieru v Boha Otca Všemohúceho; v Jeho Syna, Ježiša Krista, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych; v Ducha Svätého, Pána a Oživovateľa. Vyznávame, že Cirkev, jedna, svätá katolícka, apoštolská, je Telom Kristovým, oživovaným Duchom Svätým. Radujeme sa z odpustenia hriechov a z nádeje na budúce vzkriesenie. Prenikajú však tieto pravdy do hĺbky nášho srdca, alebo zostávajú len na našich perách? Božské posolstvo víťazstva, radosti a pokoja sviatku Zoslania Ducha Svätého musí byť neotrasiteľným základom spôsobu myslenia, konania a života každého kresťana.

Tajomstvo tichej obety

No všimnite si, že hoci Boh chcel povýšiť svoju Matku, je isté aj to, že počas svojho pozemského života nebola Mária ušetrená ani bolesti, ani únavy z práce, ani temnoty vo viere. Spomeňte si na tú ženu zo zástupu, ktorá v jednej chvíli začala volať na chválu a slávu Ježiša: Blahoslavený život, ktorý ťa nosil, a prsia, ktoré si požíval (Lk 11, 27). A Pán jej odpovedal: Skôr sú blahoslavení tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho (Lk 11, 28). Bola to pocta jeho Matke, jej fiat (Lk 1, 38), jej prostému a odovzdanému nech sa stane, naplnenému až do posledných dôsledkov, ktoré sa neprejavovalo v okázalých činoch, ale v skrytej a tichej obeti každého jedného dňa.

Rozjímaním nad týmito pravdami môžeme o čosi viac preniknúť do Božej logiky; uvedomujeme si, že nadprirodzená hodnota nášho života nezávisí na uskutočnení hrdinských skutkov, ktoré si niekedy predstavujeme, ale vo vernom prijímaní Božej vôle, vo veľkodušnej ochote k drobným, každodenným obetám.

Aby sme mohli byť Boží, aby sme mohli byť ako Boh, musíme byť najskôr veľmi ľudskí, v Božej prítomnosti žiť svoj život obyčajných ľudí a túto zdanlivú malosť posväcovať. Tak žila aj Mária. Ona, milostiplná, tá, v ktorej Boh našiel zaľúbenie, ktorá je vyvýšená nad anjelov a svätých — žila normálnym životom. Mária je stvorením ako my, so srdcom, aké je aj to naše, schopným tešiť sa a radovať, trpieť i plakať. Predtým, ako jej Gabriel oznámil Božiu vôľu, Mária nevie, že bola od večnosti vyvolená za Matku Mesiáša. Samu seba pokladá za plnú poníženosti (Porov. Lk 1, 48), a preto následne s hlbokou pokorou uznáva, že jej veľké veci urobil ten, ktorý je Všemohúci (Porov. Lk 1, 49).

Máriina čistota, pokora a veľkodušnosť kontrastujú s našou úbohosťou a sebectvom. Je logické, že keď si toto uvedomíme, pocítime potrebu ju nasledovať; sme Božie stvorenia, tak ako aj ona, a stačí, keď sa budeme snažiť byť verní, aby aj v nás mohol Pán urobiť veľké veci. Naša malosť nebude prekážkou, pretože Boh si volí to, čo je málo hodnotné, aby tak ešte viac zažiarila sila jeho lásky (Porov. 1 Kor 1, 27-29).

Kristus, Pán celého sveta

Bol by som rád, keby sme teraz uvažovali nad tým, akým spôsobom je Kristus — milé Dieťa, ktoré sme videli narodiť sa v Betleheme — Pánom sveta. Skrze neho bolo všetko stvorené na nebi a na zemi, on zmieril s Otcom všetko, navrátil pokoj nebu i zemi prostredníctvom krvi, ktorú vylial na kríži (Porov. Kol 1, 11-16). Teraz Kristus kraľuje po pravici Otca; dvaja anjeli v bielom odeve to oznamujú učeníkom, ktorí po Nanebovstúpení Pána uprene hľadeli k nebu: Mužovia galilejskí, čo stojíte a hľadíte do neba? Tento Ježiš, ktorý bol od vás vzatý do neba, príde tak, ako ste ho videli do neba odchádzať (Sk 1, 11).

Skrze neho kraľujú králi (Porov. Prís 8, 15), no s tým rozdielom, že oni sa ako ľudské autority pominú; ale Pán bude kraľovať naveky a navždy (Ex 15, 18), jeho kráľovstvo je večné a jeho vláda z pokolenia na pokolenie (Dan 3, 100).

Kristovo kráľovstvo nie je len nejaké ustálené slovné spojenie, ani rečnícky zvrat. Kristus žije, a žije aj ako človek, s tým istým telom, aké prijal pri Vtelení, s ktorým vstal z mŕtvych po umučení na kríži a oslávený pretrváva v osobe Slova so svojou ľudskou dušou. Kristus, pravý Boh a pravý človek, žije a kraľuje a je Pánom sveta. Len skrze neho má život všetko, čo žije.

Prečo sa teda teraz nezjaví v celej svojej sláve? Pretože jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta (Jn 18, 36), hoci je vo svete prítomné. Ježiš odpovedal Pilátovi: Som kráľ. Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Každý, kto je z pravdy, počúva môj hlas (Jn 18, 37). Tí, ktorí očakávali od Mesiáša viditeľnú svetskú moc, sa mýlili: Veď Božie kráľovstvo nie je jedlo a nápoj, ale spravodlivosť, pokoj a radosť v Duchu Svätom (Rim 14, 17).

Pravda a spravodlivosť, pokoj a radosť v Duchu Svätom. To je Kristovo kráľovstvo: božské pôsobenie, ktoré prináša spásu ľuďom a ktoré vyvrcholí na konci čias, keď Pán zo svojho najvyššieho miesta na nebesiach príde, aby definitívne súdil ľudstvo.

Keď Kristus začína svoje kázanie na zemi, neponúka nejaký politický program, ale hovorí: Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo (Mt 3, 2; 4, 17). Posiela svojich učeníkov, aby hlásali túto dobrú zvesť (Porov. Lk 10, 9), a učí, že v modlitbe treba za príchod tohto kráľovstva prosiť (Porov. Mt 6, 10). Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť, svätý život, to je to, čo máme v prvom rade hľadať (Porov. Mt 6, 33), to je to jediné skutočne potrebné (Porov. Lk 10, 42).

Spása, ktorú ohlasuje náš Pán, Ježiš Kristus, je pozvanie adresované všetkým: Nebeské kráľovstvo sa podobá kráľovi, ktorý vystrojil svadbu svojmu synovi. Poslal svojich sluhov, aby zavolali pozvaných na svadbu (Mt 22, 2-3). Preto nám Pán zvestuje, že Božie kráľovstvo je medzi vami (Lk 17, 21).

Z diela spásy nie je vylúčený nikto, ak sa dobrovoľne podvolí Kristovým láskyplným požiadavkám: znovu sa narodiť (Porov. Jn 3, 5); byť ako dieťa v prostote ducha (Porov. Mk 10, 15; Mt 18, 3; 5, 3); vypudiť zo srdca všetko, čo odvádza od Boha (Veru hovorím vám: Bohatý ťažko vojde do nebeského kráľovstva (Mt 19, 23)). Ježiš chce skutky, nielen slová (Porov. Mt 7, 21). Vyžaduje rozhodné úsilie, pretože len tí, ktorí bojujú, si zaslúžia večné dedičstvo (Nebeské kráľovstvo trpí násilie a násilníci sa ho zmocňujú (Mt 11, 12)).

K naplneniu tohto kráľovstva, teda ku konečnému súdu rozhodujúcemu o spáse alebo odsúdení však nedôjde na tejto zemi. Teraz je toto kráľovstvo ako sejba (Porov. Mt 13, 24), ako rast horčičného zrna (Porov. Mt 13, 31-32). Na konci sa bude podobať rybárskej sieti, ktorá bude vytiahnutá na breh, a v nej budú pre odlišný osud vyčlenení tí, ktorí konali spravodlivo, od tých, ktorí páchali neprávosti (Porov. Mt. 13, 47-48). Ale dokiaľ žijeme tu na zemi, toto kráľovstvo sa podobá kvasu, ktorý žena vzala, vmiesila do troch mier múky, až sa všetko prekvasilo (Porov. Mt 13, 33).

Kto pochopí kráľovstvo, ktoré nám Kristus ponúka, zistí, že stojí za to vsadiť všetko, len aby ho dosiahol: je to perla, ktorú kupec získava za cenu toho, že predá všetko, čo má; je to poklad nájdený na poli (Porov. Mt 13, 44-46). Zmocniť sa nebeského kráľovstva je náročné: nikto si nie je istý, že ho dosiahne, avšak pokorné volanie skrúšeného človeka dokáže otvoriť jeho brány dokorán. Jeden zo zločincov, ukrižovaných spolu s Ježišom, ho prosí: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“ On mu odpovedal: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji (Lk 23, 42-43)“.