Zoznam bodov

Ako ktorúkoľvek inú udalosť z jeho života — tak aj Ježišove skryté roky — nemožno nikdy kontemplovať bez pocitu dojatia, bez toho, aby sme neuznali, čím pre nás sú: sú to upozornenia od Pána, aby sme vyšli zo svojho egoizmu, zo svojej pohodlnosti. Pán pozná naše obmedzenia, naše sebectvo i našu ctižiadostivosť. Vie, ako ťažko sa nám zabúda na seba a odovzdáva v službe iným. Vie, čo to znamená nestretnúť sa s opätovanou láskou, a vidí, že tí, ktorí vravia, že ho nasledujú, robia tak iba spolovice. Veď si len si spomeňte na tie trápne situácie opisované evanjelistami, keď vidíme apoštolov ešte plne v zajatí svetských ambícií a čisto ľudských plánov. Ale Ježiš si ich vyvolil, necháva ich zotrvávať po svojom boku a zveruje im poslanie, ktoré dostal od Otca.

Aj nás Ježiš volá, aj nám ako Jakubovi a Jánovi kladie otázku: Potestis bibere calicem, quem ego bibiturus sum? — Môžete piť kalich — kalich úplného odovzdania sa plneniu vôle Otca — ktorý mám ja piť? Oni mu vraveli: Possumus! — Môžeme! (Mt 20, 22). Sme však všetci, vy i ja, naozaj ochotní vo všetkom plniť vôľu nášho nebeského Otca? Odovzdali sme Pánovi celé svoje srdce, alebo ešte stále lipneme na sebe, na svojich záujmoch, na svojom pohodlí, na láske k sebe samým? Je v nás ešte niečo, čo sa nezhoduje s naším postavením kresťana a bráni nám v túžbe po očistení sa? Dnes sa nám ponúka príležitosť k náprave.

Treba sa presvedčiť o tom, že Ježiš nám tieto otázky adresuje osobne. To on ich kladie, nie ja. Veď by som sa ich neodvážil položiť ani sebe samému. Budem pokračovať vo svojej modlitbe nahlas a vy po mne každý v tichosti svojho srdca opakujte, takto vyznávajúc Pánovi: „Pane, aký som len nehodný, aký som len bol tak často zbabelý! A koľko omylov pri tej či onej príležitosti! Taktiež môžeme zvolať: „Aké šťastie, Pane, že si ma chránil svojou pravicou, lebo viem, že sám by som bol schopný nejednej hanebnosti. Nenechávaj ma napospas, nepúšťaj ma a vždy so mnou zaobchádzaj ako s dieťaťom. Nech som silný, statočný, nezlomný. Pomáhaj mi ako neskúsenému tvorovi. Vezmi ma za ruku, Pane, a daj, aby aj tvoja Matka stála po mojom boku a ochraňovala ma. A potom: Possumus! Môžeme! Budeme schopní mať teba za vzor“.

Possumus! Nepovažujme toto tvrdenie za niečo príliš sebavedomé. Sám Ježiš Kristus nás učí tejto božskej ceste a zároveň žiada, aby sme sa na ňu vydali. Urobil ju ľudskou a prístupnou našej slabosti; kvôli tomu sa tak veľmi uponížil. „Toto je dôvod jeho poníženia, keď on, Pán, ktorý ako Boh bol rovný Otcovi, vzal na seba podobu otroka. Ponížil sa však len vo svojom majestáte a moci, a nie v dobrote alebo milosrdenstve (Sv. Bernard, Sermo in die nativitatis 1, 1-2 (PL 183, 115))“.

Božia dobrota nám chce uľahčiť našu cestu. Neodmietajme Ježišovo pozvanie, nehovorme mu „nie,“ nezostávajme hluchí k jeho volaniu, pretože už niet nijakých výhovoriek, už nemáme žiaden dôvod naďalej si myslieť, že to nezvládneme. On nás tomu učí svojím príkladom. „Preto vás, bratia moji, naliehavo prosím: nedovoľte, aby sa vám taký vzácny príklad nasledovania predstavil nadarmo, ale sa mu pripodobnite a v duchu si obnovte svoje duše (Sv. Bernard, Sermo in die nativitatis 1, 1)“.

Pertransiit benefaciendo. Ako mohol Ježiš Kristus vyliať toľko dobra, a len dobra, všade kam vkročil? Sväté evanjeliá nám ponúkajú aj inú Ježišovu životopisnú črtu, zhrnutú v troch latinských slovách, ktorá nám dáva odpoveď: erat subditus illis — bol im poslušný (Lk 2, 51). Dnes, keď naokolo jestvuje toľko neposlušnosti, šomrania a rozkolov, musíme si poslušnosť zvlášť vážiť.

Som veľkým priateľom slobody a práve preto tak veľmi milujem kresťanskú cnosť poslušnosti. Máme sa cítiť byť Božími deťmi a túžiť plniť vôľu nášho Otca. Robiť veci podľa Božieho priania: lebo sa nám chce — čo je tým najnadprirodzenejším dôvodom.

Duch Opus Dei, ktorý sa snažím praktizovať a hlásať už vyše tridsaťpäť rokov, mi umožnil pochopiť a zamilovať si osobnú slobodu. Keď Boh, náš Pán, udeľuje ľuďom svoju milosť, keď ich povoláva zvláštnym povolaním, je to akoby k nim vystieral ruku, otcovskú ruku plnú sily a predovšetkým lásky. Lebo on hľadá každého z nás jednotlivo ako svojho syna či dcéru, a pozná naše slabosti. Pán očakáva, že si dáme tú námahu zachytiť sa ním podávanej ruky: čaká na naše úsilie ako na prejav našej slobody. Aby sa nám to podarilo, musíme byť pokorní, musíme sa cítiť byť malými deťmi a milovať požehnanú poslušnosť, ktorou odpovedáme na požehnané otcovstvo Boha.

Dovoľme Pánovi, aby sa zamiešal do nášho života, aby doň mohol dôverne vstúpiť a nenarazil pritom na prekážky a okolky z našej strany. My ľudia máme totiž sklon brániť sa, ľpieť na svojom egoizme. Vždy sa snažíme byť kráľmi, aj keby to bolo len kráľovstvo našej vlastnej biedy. Pomocou tejto úvahy pochopme, prečo sa potrebujeme utiekať k Ježišovi: aby nás urobil skutočne slobodnými a my sme tak mohli slúžiť Bohu i všetkým ľuďom. Len vtedy pochopíme pravdu slov svätého Pavla: Ale teraz, keď ste oslobodení od hriechu a stali ste sa Božími služobníkmi, máte z toho úžitok na posvätenie a nakoniec večný život. Lebo mzdou hriechu je smrť, ale Boží dar je večný život v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi (Rim 6, 22-23).

Buďme teda ostražití, pretože náš sklon k egoizmu neumiera a pokušenie sa môže vkradnúť najrozličnejšími spôsobmi. Boh vyžaduje, aby sme vieru uvádzali do praxe poslušnosťou, lebo on svoju vôľu nezvykne oznamovať hlasom trúb a údermi na bubon. Niekedy ju prejaví tichým hlasom vo vnútri svedomia: a vtedy treba pozorne načúvať, aby sme jeho hlas zachytili a verne ho nasledovali.

Pán k nám často hovorí prostredníctvom druhých ľudí. No môže sa stať, že poznanie ich chýb a myšlienka, či sú dobre informovaní a či porozumeli všetkým podrobnostiam problému, sa nám predstaví ako výzva k neposlušnosti.

Toto všetko môže mať božský význam, pretože Boh od nás nevyžaduje slepú poslušnosť, ale poslušnosť rozumnú, a my máme cítiť zodpovednosť pomôcť iným ľuďom prostredníctvom svetla svojho rozumu. Buďme však úprimní k sebe samým a vždy sa presvedčme, či to, čo nás vedie, je láska k pravde alebo náš egoizmus a lipnutie na vlastnej mienke. Keď nás naše názory oddeľujú od ostatných, keď narúšajú spoločenstvo a jednotu s našimi bratmi, je to jasný znak, že nekonáme v súlade s Božím duchom.

Nezabúdajme: aby sme mohli poslúchať, potrebujeme veľkú dávku pokory. Znovu sa zahľaďme na Kristov príklad. Ježiš poslúcha, a to Jozefa a Máriu. Boh prišiel na zem, aby poslúchal; aby poslúchal ľudské stvorenia. Sú to síce dve dokonalé stvorenia: Svätá Mária, naša Matka — väčší než ona je len Boh —, a onen prečistý muž, Jozef. Ale predsa sú to len stvorenia. A Ježiš, Boh, ich poslúcha. Musíme milovať Boha, aby sme mohli takto milovať i jeho vôľu a túžili odpovedať na volanie, ktoré nám adresuje skrze povinnosti nášho bežného života: v záväzkoch nášho stavu, v povolaní, v práci, v rodine, v spoločenskom živote, v našom utrpení i v utrpení iných ľudí, v priateľstve a túžbe konať to, čo je dobré a spravodlivé.

Naše rozjímanie nad Kristovou smrťou sa stane výzvou, aby sme sa s absolútnou úprimnosťou postavili k bežným záležitostiam svojho života, a vzali vážne vieru, ktorú vyznávame. Svätý týždeň preto nemôže byť jednorazovou posvätnou epizódou v kontexte života poháňaného len ľudskými motívmi: musí byť príležitosťou k hlbšiemu preniknutiu do nezmernosti Božej lásky, tak, aby sme ju slovom i skutkami mohli sprostredkovať druhým ľuďom.

Pán si však kladie podmienky. Je jedno jeho vyjadrenie, ktoré nám zaznamenáva svätý Lukáš a ktoré nemôžeme prehliadnuť: Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca, matku, ženu, deti, bratov, sestry, ba aj svoj život, nemôže byť mojím učeníkom (Lk 14, 26). Sú to tvrdé slová. Je pravda, že naše „nenávidieť“, či „mať v nenávisti“, nevystihuje presne Ježišovu pôvodnú myšlienku. V každom prípade, boli to od Pána tvrdé slová, a nie je možné ich zredukovať na menej milovať, ako sa niekedy zmiernene interpretujú. Šokujúca ostrosť týchto slov nespočíva v tom, že by sa za nimi skrýval negatívny či neľútostný postoj — veď Ježiš, ktorý ich vyslovuje, je ten istý Ježiš, ktorý prikazuje milovať iných ako seba samého, a ktorý dáva svoj život za ľudí: ten výraz jednoducho naznačuje, že pred Bohom nie je prípustná žiadna polovičatosť. Kristove slová by sa mohli preložiť ako milovať viac, milovať lepšie, a nie milovať sebeckou alebo zakrnelou láskou. Milovať máme Božou láskou.

O to ide. Všimnime si poslednú Ježišovu požiadavku: et animam suam — ba aj svoj život. Život, vlastnú dušu — to je to, o čo nás Pán žiada. Ak sme domýšľaví, ak sa zaujímame iba o naše vlastné pohodlie, ak chceme pozornosť iných a celého sveta sústreďovať len na seba, potom nemáme právo nazývať sa kresťanmi a považovať sa za Kristových učeníkov. Musíme sa odovzdať skutkami a v pravde, a nielen jazykom (Porov. 1 Jn 3, 18). Láska k Bohu nás vyzýva pevne uchopiť kríž, a aj na svojich pleciach pocítiť bremeno celého ľudstva, a v podmienkach svojho stavu a každodennej práce plniť jasné a láskyplné zámery vôle Otca. V pasáži, ktorú komentujeme, Ježiš ďalej pokračuje: A kto ide za mnou a nenesie svoj kríž, nemôže byť mojím učeníkom (Lk 14, 27).

Prijmime bez obáv Božiu vôľu, bez váhania sa rozhodnime usporiadať si celý svoj život v súlade s tým, čo nás učí a čo od nás vyžaduje naša viera. Buďme si istí, že nájdeme aj boj, utrpenie a bolesť, ale ak skutočne veríme, nikdy sa nebudeme považovať za nešťastných. Aj v trápeniach a osočovaní budeme šťastní; šťastím, ktoré nás vedie milovať druhých, aby aj oni mohli mať podiel na našej nadprirodzenej radosti.

Nemožno skrývať, že toho treba ešte veľa urobiť. Pri istej príležitosti, pravdepodobne pri pohľade na vlniace sa klasy zrelého obilia, povedal Ježiš svojim učeníkom: Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu (Mt 9, 37-38). Podobne ako vtedy, aj dnes chýbajú robotníci, ktorí by chceli znášať bremeno dňa a horúčosť (Porov. Mt 20, 12). A ak my, ktorí pracujeme, nebudeme verní, stane sa to, o čom píše prorok Joel: Spustošené je pole, smúti roľa, veď je znivočené obilie, vyschol mušt, olej uvädol. Roľníci sa hanbia, jajkajú vinári pre pšenicu a jačmeň, lebo žatva je preč z poľa (Joel 1, 10-11).

Z úrody nebude nič, ak nebudeme ochotní veľkoryso prijať sústavnú prácu, možno dlhú a únavnú: obrábať pôdu, zasiať obilie, strážiť pole, zožať a vymlátiť… Božie kráľovstvo sa buduje v dejinnom kontexte, v čase. Pán nám všetkým zveril túto úlohu a nikto sa nemôže tváriť, že sa ho to netýka. Keď sa dnes budeme klaňať Kristovi a hľadieť na neho v Eucharistii, myslime na to, že ešte nenadišiel čas odpočinku a že treba pracovať ďalej.

V Knihe Prísloví sa píše: Kto obrába svoje pole, má chleba nadostač (Prís. 12, 11). Skúsme preniesť tento výrok do duchovnej oblasti: človek, ktorý nepracuje na Božej roli, ktorý nie je verný Božiemu poslaniu odovzdať sa iným a pomáhať im spoznávať Krista, len ťažko pochopí, čím je eucharistický Chlieb. Nikto si neváži to, čo ho nič nestálo. Ak máme vedieť oceniť a milovať Najsvätejšiu Eucharistiu, musíme prejsť Ježišovu cestu: byť zrnom, odumrieť sebe samému, vstať z mŕtvych do plnosti života a priniesť hojnú úrodu — stonásobnú! (Porov. Mk 4, 8).

Túto cestu je možné zhrnúť do jediného slova: milovať. Milovať — to znamená mať veľké srdce, spolucítiť so starosťami tých, ktorí nás obklopujú, vedieť odpúšťať a pochopiť: obetovať sa spolu s Kristom za všetky duše. Ak budeme milovať Kristovým srdcom, naučíme sa slúžiť a budeme obhajovať pravdu jasným a láskavým spôsobom. Aby sme mohli takto milovať, je potrebné, aby každý z nás odstránil zo svojho života všetko, čo prekáža Kristovmu životu v nás: sklony k pohodlnosti, pokušenie sebectva, snahu o vlastné vyniknutie. Len keď budeme na sebe uskutočňovať tento Kristov život, budeme ho môcť prenášať aj na iných; len keď na sebe zakúsime odumieranie obilného zrna, budeme môcť pracovať z hĺbky zeme, premieňať ju zvnútra a zúrodňovať.

Učiteľka apoštolov

Nemyslite však pritom len na seba: otvorte vaše srdcia a zahrňte do nich celé ľudstvo. Myslite predovšetkým na tých, ktorí vás obklopujú — na príbuzných, priateľov, kolegov — a hľadajte možnosti, ako by ste ich mohli priviesť k hlbšiemu priateľstvu s naším Pánom. Ak sú to ľudia priami a čestní, schopní stále viac sa približovať k Bohu, potom ich osobitne zverte do starostlivosti Najsvätejšej Matky. A proste aj za všetky neznáme duše, ktoré nepoznáte, pretože všetci ľudia sme spoločne na tej istej lodi.

Buďte lojálni, veľkorysí. Tvoríme súčasť jedného tela, Mystického Tela Kristovho, Svätej Cirkvi, do ktorej sú povolaní mnohí, ktorí úprimne hľadajú pravdu. Preto je našou vážnou povinnosťou ukazovať aj iným ľuďom kvalitu a hĺbku Kristovej lásky. Kresťan nemôže byť sebec; keby ním bol, zradil by svoje vlastné povolanie. Kristov pokoj neznamená, že sa niekto uspokojí so zachovaním si pokoja vlastnej duše — bol by to falošný pokoj — a že sa nezaujíma sa o dobro iných ľudí. Ak sme raz prijali pravý zmysel ľudského života — bol nám zjavený prostredníctvom viery —, nie je možné, aby sme si spokojne žili v presvedčení, že osobne konáme správne, ak sa pritom prakticky a konkrétne nesnažíme, aby sa aj ostatní priblížili k Bohu.

Avšak v apoštoláte existuje jedna skutočná prekážka. Je ňou falošný rešpekt, strach dotýkať sa duchovných tém, lebo predpokladáme, že takýto rozhovor sa nebude hodiť do určitého prostredia a že by sme sa ním dotkli chúlostivých miest. Ako často je tento argument len maskou vlastného sebectva! Nechceme sa predsa nikoho dotknúť, presne naopak — chceme slúžiť. A hoci by sme osobne boli nehodní, Božia milosť nás mení na nástroje, ktoré môžu byť užitočné pre druhých, oznamujúc im dobrú zvesť o tom, že Boh chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu (1 Tim 2, 4).

A akým právom sa máme takto vmiešavať do života iných? Pretože je to potrebné. Kristus sa zamiešal do nášho života a nepýtal si na to povolenie. Podobne to urobil aj so svojimi prvými učeníkmi: Keď raz išiel popri Galilejskom mori, videl Šimona a Ondreja, Šimonovho brata, ako spúšťajú sieť do mora; boli totiž rybármi. Ježiš im povedal: „Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí (Mk 1, 16-17)“. Každý si zachováva svoju slobodu, aj falošnú slobodu povedať Bohu nie ako ten mládenec zaťažený bohatstvom, o ktorom nám rozpráva svätý Lukáš (Porov. Lk 18, 32). Ale náš Pán a my, poslušní jeho slovám choďte a učte (Porov. Mk 16, 15), máme právo i povinnosť hovoriť o Bohu, o tejto veľkej ľudskej téme, pretože túžba po Bohu je tou najhlbšou túžbou, aká sa rodí v ľudskom srdci.

Svätá Mária, Regina apostolorum, Kráľovná apoštolov, kráľovná všetkých tých, ktorí túžia ohlasovať lásku tvojho Syna: ty, ktorá máš toľko pochopenia pre naše úbohosti, vyprosuj nám odpustenie za náš život; za to, čo v nás mohlo byť ohňom, a bolo len popolom; za svetlo, ktoré prestalo osvecovať; za soľ, ktorá stratila chuť. Matka Božia, všemohúca orodovníčka, vypros nám okrem odpustenia aj silu, aby sme naozaj žili z nádeje a z lásky, a aby sme aj iným mohli prinášať vieru v Krista.