Zoznam bodov

Viera a rozum

Život modlitby, pokánia, a povedomie nášho Božieho detstva nás pretvárajú na hlboko nábožných kresťanov, na akoby malé deti pred Bohom. Zbožnosť je čnosťou detí a aby sa mohlo dieťa zveriť do náručia svojho otca, musí byť a aj sa cítiť malým, odkázaným. Často som rozjímal o tomto živote duchovného detstva, ktorý neprotirečí cnosti mravnej sily, lebo si vyžaduje pevnú vôľu, osvedčenú zrelosť, húževnatú a otvorenú povahu.

Máme byť zbožní ako deti, nie však nevedomí, lebo každý kresťan sa vrámci svojich možností musí snažiť o seriózne a vedecké štúdium viery. A toto všetko je teológia. Preto teda zbožnosť detí, ruka v ruke so spoľahlivou náukou teológov.

Úsilie o nadobudnutie teologickej náuky, tejto dobrej a pevnej kresťanskej doktríny, je v prvom rade motivované túžbou poznávať a milovať Boha. No zároveň vychádza aj zo všeobecnej snahy veriacej duše do hĺbky pochopiť zmysel tohto sveta, ktorý je dielom Stvoriteľa. S periodicky sa opakujúcou jednotvárnosťou sa niektorí snažia oživovať domnelú nezlučiteľnosť viery s vedou, a ľudského rozumu s Božím zjavením. Táto nezlučiteľnosť sa môže objaviť len vtedy — a aj to iba zdanlivo —, keď sa nechápu skutočné ciele nastolenej otázky.

Ak svet vzišiel z Božích rúk, ak Boh stvoril človeka na svoj obraz a svoju podobu (Porov. Gn 1, 26) a dal mu aspoň iskričku zo svojho svetla, potom musí práca rozumu — hoci by to bolo s veľkou námahou — odkrývať božský zmysel, ktorý všetky veci prirodzene obsahujú; a so svetlom viery vnímame aj ich nadprirodzený zmysel, vychádzajúci z nášho pozdvihnutia do poriadku milosti. Nesmieme si pripustiť obavu pred vedou, pretože akákoľvek práca, ak je skutočne vedecká, smeruje k pravde. A Kristus povedal: Ego sum veritas — Ja som pravda (Jn 14, 6).

Kresťan má pociťovať hlad po poznaní. Všetko, od rozvíjania tých najabstraktnejších poznatkov až po remeselnícke zručnosti, môže a musí viesť k Bohu. Lebo neexistuje taká ľudská námaha, ktorú by nebolo možné posväcovať a ktorá by nebola podnetom pre naše osobné posväcovanie sa a príležitosťou spolupracovať s Bohom na posväcovaní tých, čo sú okolo nás. Svetlo nasledovníkov Krista nemá byť na dne údolia, ale na návrší, aby ľudia videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach (Mt 5, 16).

Pracovať takýmto spôsobom znamená modliť sa. Študovať takýmto spôsobom znamená modliť sa. Vedecky bádať takýmto spôsobom je tiež modlitba. Vždy sa dostaneme k tomu istému záveru: všetko je modlitbou, všetko nás môže a musí priviesť k Bohu, a od rána do večera nám pomáhať udržiavať neustály kontakt s Pánom. Každá poctivá práca môže byť modlitbou; a každá práca, ktorá je modlitbou, je zároveň apoštolátom. Takýmto spôsobom sa duša ešte viac upevňuje v jednoduchej a pevnej jednote života.

Ježiš sa vzoprel diablovi, kniežaťu tmy. A ihneď sa ukázalo svetlo, diabol.. ho opustil a prišli anjeli a posluhovali mu (Mt 4, 11). Ježiš v skúške obstál. V naozajstnej skúške, pretože, ako vraví svätý Ambróz, „nekonal ako Boh, ktorý používa svoju moc, (veď na čo by nám potom poslúžil jeho príklad?) ale ako človek využil prostriedky, ktoré sú nám všetkým spoločné.( Sv. Ambróz, Expositio Evangelii secundum Lucam, 1, 4, 20 (PL 15, 1525))“.

Diabol s pokriveným úmyslom citoval slová Starého zákona: Lebo svojim anjelom dá príkaz o tebe, aby ťa strážili na všetkých tvojich cestách (Ž 91⁹⁰, 11). No Ježiš, odmietajúc pokúšať svojho vlastného Otca, prinavracia tejto biblickej pasáži jej pravý zmysel. A keď nadíde čas, ako odmena za jeho vernosť sa objavujú poslovia Boha Otca, aby mu posluhovali.

Stojí za to zamyslieť sa nad spôsobom, aký diabol používa voči nášmu Pánovi, Ježišovi Kristovi: argumentuje textami posvätných kníh, prekrúca a rúhačsky znetvoruje ich zmysel. Ježiš sa však nedá oklamať: Slovo, ktoré sa stalo telom dobre pozná Slovo Božie, napísané pre spásu ľudí a nie pre ich pomýlenie a záhubu. Z toho môžeme vyvodiť, že ten, čo je zjednotený s Kristom v láske, sa nikdy nenechá oklamať podvodníckou manipuláciou so Svätým písmom, lebo vie, že je pre diabla príznačné usilovať sa zmiasť svedomie kresťana používaním tých istých výrazov ako večná Múdrosť, a snažiť sa premeniť svetlo na tmu.

Rozjímajme teraz trochu bližšie nad prítomnosťou anjelov v Ježišovom živote, lebo tak lepšie pochopíme ich úlohu — ich anjelské poslanie — v celom živote človeka. Kresťanská tradícia nám anjelov strážcov opisuje ako veľkých priateľov, Bohom postavených po bok každého človeka, aby nás sprevádzali na našich cestách. Preto nás Pán aj pozýva, aby sme sa s nimi spriatelili a hľadali u nich útočište.

Cirkev tým, že nás povzbudzuje uvažovať o týchto udalostiach z Kristovho života, nám chce pripomenúť, že v Pôstnom období, keď vyznávame, že sme hriešnici plní úbohostí a potrebujúci očistenie, má svoje miesto aj radosť. Pretože pôst je časom udatnosti, ale zároveň i radosti. Mali by sme sa naplniť odvahou, lebo Božia milosť nám nebude chýbať: Boh ostane po našom boku a pošle svojich anjelov, aby boli našimi spoločníkmi na ceste, našimi rozvážnymi radcami a spolupracovníkmi vo všetkých našich snahách. In manibus portabunt te, no forte offendas ad lapidem pedem tuum — Na rukách ťa budú nosiť, aby si si neuderil nohu o kameň (Ž 91⁹⁰, 12) — hovorí sa ďalej v žalme.

Musíme sa naučiť s anjelmi vychádzať. Obráť sa na nich v tejto chvíli a povedz svojmu Anjelovi strážcovi, že nadprirodzená voda Pôstu neobmyla tvoju dušu len tak bez stopy, ale že ju prenikla až do hĺbky vďaka pokore tvojho srdca. Pros ich, aby pred Pána predniesli tvoju dobrú vôľu, ktorú milosť nechala vzklíčiť z našej biedy ako ľaliu na hnojisku. Sancti Angeli, Custodes nostri: defendite nos in proelio, ut non pereamus in tremendo iudicio — Svätí anjeli, strážcovia naši, ochraňujte nás v boji, aby sme obstáli pri strašnom súde (Rímsky misál, zo staršej modlitby k svätému Michalovi).

Zodpovednosť pastierov

V Božej cirkvi je úsilie o stále vytrvalejšiu vernosť Kristovej náuke povinnosťou všetkých. Nik nie je výnimkou. Keby samotní pastieri osobne nebojovali o nadobudnutie citlivosti svedomia, o vernú úctu k dogmám a morálke — tvoriacim depositum fidei (poklad viery) a spoločné dedičstvo —, stali by sa skutočnosťou prorocké slová Ezechiela: Syn človeka, prorokuj proti pastierom Izraela; prorokuj a povedz im, pastierom: Toto hovorí Pán, Jahve: Beda pastierom Izraela, ktorí pásli seba! Či nie stádo pásavajú pastieri? Mlieko ste pojedli, vlnou ste sa obliekli… Slabé ste neposilňovali, choré ste neliečili, ranené ste neobviazali, rozpŕchnuté ste nezavrátili, ani stratené ste nehľadali, ale násilím a hrôzou ste panovali nad nimi (Ez 34, 2-4).

Sú to tvrdé výčitky, no oveľa horšia je urážka Boha, ktorú páchajú, keď dostali príkaz starať sa o duchovné dobro všetkých, a pritom sa spreneverujú dušiam, pripravujú ich o očistnú vodu krstu, ktorá obnovuje dušu; o blahodarný olej birmovania, ktorý ju posilňuje; o súd, ktorý ju zbavuje viny; o pokrm, ktorý jej dáva večný život.

Kedy sa to stáva? Vtedy, keď sa prestane viesť boj pokoja. Kto nebojuje, vystavuje sa nebezpečenstvu rôznych foriem otroctva, ktoré vedia spútať ľudské srdcia: otroctvo výlučne ľudského pohľadu na veci; otroctvo dychtivej túžby po moci a uznaní vo svete; otroctvo samoľúbosti; otroctvo peňazí; otroctvo zmyselnosti…

Ak sa niekedy stane — pretože Boh môže dopustiť túto skúšku —, že narazíte na pastierov nehodných svojho mena, nepohoršujte sa nad nimi. Kristus prisľúbil svojej Cirkvi istú a ustavičnú pomoc, ale nezaručil vernosť tých, ktorí ju tvoria. Nebude im chýbať hojná, štedrá milosť, ak zo svojej strany dajú to málo, čo od nich Boh žiada: pozorne bdieť a s pomocou Božej milosti sa usilovať odstrániť prekážky na ceste k dosiahnutiu svätosti. Ak niet boja, aj ten, čo vyzerá, že je vysoko, môže byť v Božích očiach veľmi nízko. Poznám tvoje skutky — tvoje správanie —; že máš meno, akoby si žil, ale si mŕtvy. Bdej a posilňuj, čo ešte ostalo, a už malo zomrieť. Lebo tvoje skutky nenachádzam dokonalé pred mojím Bohom. Preto si spomeň, ako si prijal a počul, zachovávaj to a rob pokánie (Zj 3, 1-3).

To sú výzvy svätého Jána Apoštola v prvom storočí, adresované človeku, ktorý bol zodpovedný za Cirkev v meste Sardy. Fakt, že u niektorých pastierov môže dôjsť k oslabeniu zmyslu pre zodpovednosť, nie je len moderným fenoménom; objavuje sa už za čias apoštolov, teda v tom istom storočí, keď na zemi žil Ježiš Kristus, náš Pán. A nik sa nemôže cítiť bezpečne, ak prestane bojovať so samým sebou. Nikto sa nemôže spasiť sám. Všetci v Cirkvi potrebujeme konkrétne prostriedky, ktoré nás posilňujú: pokoru, umožňujúcu nám prijať pomoc a radu; umŕtvovania, ktoré pripravia naše srdce, aby v ňom mohol kraľovať Kristus; a štúdium vždy platnej náuky, ktorá nás vedie zachovávať v sebe vieru a šíriť ju ďalej.