Zoznam bodov

Božia sila a ľudská slabosť

Non est abbreviata manus Domini (Iz 59, 1), Pánova ruka nie je prikrátka: Boh dnes nie je o nič menej mocný, než kedykoľvek predtým a jeho láska k ľuďom je stále rovnako pravdivá. Naša viera nás učí, že celé stvorenie, pohyb zeme a iných nebeských telies, správne konanie ľudí a všetko pozitívne, čo sa v dejinách dosiahlo — jedným slovom, všetko — pochádza od Boha a k Bohu smeruje.

Môže sa stať, že nerozpoznáme pôsobenie Ducha Svätého, pretože Boh nám nedá poznať svoje plány a hriech človeka narúša a zatemňuje Božie dary. Viera nám však pripomína, že Pán pôsobí neustále: to on nás stvoril a udržiava nás pri živote; on svojou milosťou vedie všetko tvorstvo k slobode a sláve Božích detí (Porov. Rim 8, 21).

Preto kresťanská tradícia zhŕňa postoj, ktorý by sme mali zaujať voči Duchu Svätému, jediným slovom: poddajnosť. Máme byť citliví na podnety, ktorými Duch Svätý pôsobí v našom okolí i v nás samých: na dary, ktoré rozdeľuje, na hnutia a inštitúcie, ktoré prebúdza k životu, na pohnútky a rozhodnutia, ktorým sa dáva zrodiť v našich srdciach. Duch Svätý uskutočňuje vo svete Božie diela; je, ako hovorí liturgický hymnus, darca milostí, svetlo sŕdc, hosť duše, v práci poľahčenie, v plači potešenie. Bez jeho pomoci nie je v človeku nič nevinné ani hodnotné, lebo on očisťuje, čo je skalené, uzdravuje, čo je zranené, zohrieva, čo je skrehnuté, napráva, čo je zblúdené, on vedie ľudí do prístavu spásy a večného šťastia (Porov. Sekvencia Veni sancte Spiritus (Duchu svätý, príď z neba), zo svätej omše na Sviatok zoslania Ducha Svätého).

Naša viera v Ducha Svätého však musí byť úplná a pravá: nie je to len nejaké hmlisté presvedčenie o jeho prítomnosti vo svete, ale vďačné prijatie znakov a skutočností, na ktoré chcel osobitým spôsobom naviazať svoju moc. Keď príde Duch pravdy — povedal Ježiš — on ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám (Jn 16, 14). Duch Svätý je Duchom zoslaným Kristom, aby v nás dokonal posvätenie, o ktoré sa nám on zaslúžil na zemi.

Preto nemôže existovať viera v Ducha Svätého bez toho, aby existovala viera v Krista, v Kristovo učenie, v Kristove sviatosti, v Kristovu Cirkev. Nie je v súlade s kresťanskou vierou, keď niekto opravdivo neverí v Ducha Svätého, nemiluje Cirkev, nemá v ňu dôveru, vyžíva sa v poukazovaní na chyby a nedostatky jej predstaviteľov, posudzuje ju zvonka a nie je schopný cítiť sa jej synom. Ešte by som chcel pripomenúť, aké mimoriadne dôležité a hojné je pôsobenie Božského Tešiteľa počas slávenia Svätej omše na našich oltároch, keď kňaz sprítomňuje obetu Kalvárie.

Spojenie s Duchom Svätým

Žiť podľa Ducha Svätého znamená žiť z viery, nádeje a lásky; dovoliť Bohu, aby sme sa stali jeho vlastníctvom, aby od základu zmenil naše srdcia a urobil ich podľa svojej miery. Zrelý, hlboký a pevný kresťanský život je niečo, čo sa neimprovizuje, pretože je ovocím rastu Božej milosti v nás. Skutky apoštolov opisujú život prvotnej kresťanskej obce stručnou, ale výstižnou vetou: Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách (Sk 2, 42).

Takto žili prví kresťania a takto máme žiť aj my: rozjímať o učení viery, až kým si ho úplne neosvojíme, stretávať sa s Kristom v Eucharistii, viesť osobný rozhovor — v modlitbe bez anonymity — tvárou v tvár k Bohu — toto všetko bude predstavovať najhlbšiu podstatu nášho konania. Ak ale tieto prostriedky chýbajú, potom azda možno hovoriť o učených úvahách, väčšej či menšej aktivite, pobožnosti či praktizovaní viery. Nemožno však hovoriť o autentickom kresťanskom živote, pretože chýba stotožnenie sa s Kristom, skutočná a živá účasť na Božom diele spásy.

Toto je učenie, ktoré sa vzťahuje na každého kresťana, pretože všetci sme rovnako povolaní k svätosti. Neexistujú kresťania druhej kategórie, povinní praktizovať iba nejakú zľahčenú verziu Evanjelia. Všetci sme prijali ten istý krst a hoci existuje široká škála rozličných darov a ľudských situácii, je len jeden a ten istý Duch, ktorý rozdeľuje Božie dary, je jedna a tá istá viera, je jedna a tá istá nádej, jedna je láska (Porov. 1 Kor 12, 4-6; 13, 1-13).

Môžeme teda na seba vzťahovať otázku vyslovenú Apoštolom Pavlom: Neviete, že ste Boží chrám a že vo vás prebýva Boží Duch? (1 Kor 3, 16), a prijať ju ako výzvu k osobnejšiemu a bezprostrednejšiemu styku s Bohom. Žiaľ, pre niektorých kresťanov je Tešiteľ Veľkým Neznámym: menom, ktoré sa síce vyslovuje, ale nie je to Niekto — jedna z troch osôb jediného Boha — nie je niekým, s kým možno hovoriť a z koho možno žiť.

Práve preto sa s ním musíme stýkať s vytrvalou jednoduchosťou a dôverou, ako nás to prostredníctvom liturgie učí Cirkev. Tak budeme lepšie spoznávať nášho Pána a súčasne si viac uvedomíme nesmierny dar, že sa môžeme nazývať kresťanmi: budeme vnímať všetku veľkosť a pravdu toho zbožštenia, tej účasti na Božom živote, o ktorej som sa už predtým vyjadroval.

Pretože Duch Svätý nie je umelec, ktorý do nás kreslí obraz Božskej podstaty, akoby on bol niečím iným, odlišným – toto nie je spôsob, ktorým by nás viedol k podobnosti s Bohom; on sám, ktorý je Boh a z Boha vychádza, vtláča svoju pečať do sŕdc, ktoré ho prijímajú, ako pečať do vosku, a tak dávajúc samého seba a svoju podobnosť, obnovuje prirodzenosť podľa krásy Božského vzoru a prinavracia človeku Boží obraz (Svätý Cyril Antiochijský, Thesaurus de sancta et consubstantiali Trinitate, 34 (PG 75, 609)).

Ak by som mal aspoň vo veľmi všeobecných rysoch konkretizovať životný štýl, ktorý nás podnecuje stýkať sa s Duchom Svätým a spolu s ním aj s Otcom a Synom, prežívať dôverný vzťah s Tešiteľom, mali by sme sa sústrediť na tri základné princípy: poddajnosť — opakujem —, život modlitby a zjednotenie sa s krížom.

Na prvom mieste je teda poddajnosť, pretože Duch Svätý je tým, kto svojimi vnuknutiami dáva nadprirodzený zmysel našim myšlienkam, túžbam a činom. To on nás vedie, aby sme prijali Kristovo učenie a dôkladne si ho osvojili; to on nám dáva svetlo, aby sme si uvedomili svoje osobné povolanie, ako aj silu na uskutočnenie všetkého, čo Boh od nás očakáva. Ak budeme poddajní voči pôsobeniu Ducha Svätého, bude sa v nás čoraz výraznejšie formovať obraz Krista, a každým dňom sa budeme viac približovať k Bohu Otcovi. Veď všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi (Rim 8, 14).

Ak sa necháme viesť týmto životodarným princípom, ktorý je v nás prítomný a ktorým je Duch Svätý, naša duchovná životaschopnosť bude rásť a do rúk nášho Boha Otca sa budeme odovzdávať s takou spontánnosťou a dôverou, s akou sa dieťa vrhá do náručia svojho otca. Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva (Mt 18, 3), povedal Pán. Táto stará známa, no stále aktuálna cesta duchovného detstva nie je zmäkčilosťou charakteru, ani nedostatkom ľudskej zrelosti: je to nadprirodzená zrelosť, ktorá nám umožňuje hlbšie preniknúť do obdivuhodných zázrakov Božej lásky, priznať si svoju malosť a úplne stotožniť svoju vôľu s vôľou Božou.