Zoznam bodov

Akú zvláštnu schopnosť má človek zabúdať aj na tie najúžasnejšie veci a nechať si zovšednieť tajomstvo! Počas tohto pôstneho obdobia si znovu pripomeňme, že kresťan nemôže byť povrchný. Aj keď je naplno zaujatý svojou bežnou prácou medzi ostatnými ľuďmi, hoci je vyťažený, zaneprázdnený, napätý, kresťan má byť zároveň úplne ponorený v Bohu, pretože je Božím synom.

Božie detstvo je radostná pravda, útechu prinášajúce tajomstvo. Božie detstvo napĺňa celý náš duchovný život, lebo nás učí stýkať sa s naším nebeským Otcom, spoznávať ho a milovať, a tak naplní náš vnútorný boj nádejou a nám dá dôverčivú jednoduchosť malého dieťaťa. Ba čo viac, práve skutočnosť, že sme Božími deťmi, nás vedie k tomu, aby sme s láskou a obdivom kontemplovali všetky tie veci, ktoré vyšli z rúk Boha, Otca a Stvoriteľa. A takýmto spôsobom sa stávame kontemplatívnymi dušami uprostred sveta, ktorý milujeme.

V pôstnom období nám liturgia pripomína dôsledky Adamovho hriechu pre ľudský život. Adam nechcel byť dobrým Božím synom a vzbúril sa. Neustále nám však v ušiach znie aj ozvena onoho felix culpa — ó, šťastná vina (Rímsky misál, Veľkonočný chválospev na Veľkonočnú vigíliu), ktoré celá Cirkev, naplnená radosťou, zaspieva v chválospeve Veľkonočnej vigílie.

Keď prišla plnosť času, poslal Boh na svet svojho Jednorodeného Syna, aby znovunastolil pokoj; aby, vykupujúc človeka z hriechu adoptionem filiorum reciperemus — sme my ľudia dostali adoptívne synovstvo (Gal 4, 5), aby sme sa stali Božími deťmi, oslobodenými spod jarma hriechu a schopnými mať účasť na vnútornom živote Najsvätejšej Trojice. A tak sa tomuto novému človeku, tomuto novému štepu Božích detí (Porov. Rim 6, 4-5) umožnilo, aby oslobodil celé tvorstvo z neporiadku, a obnovil všetky veci v Kristovi (Porov. Ef 1,5-10), ktorý ho zmieril s Bohom (Porov. Kol 1, 20).

Nuž teda, je tu čas pokánia. Ako sme však videli, nie je to žiadna negatívna úloha. Pôstne obdobie sa má prežívať v duchu Božieho detstva, ktoré nám Kristus sprostredkoval a ktoré pulzuje v našom srdci (Porov. Gal 4, 6). Pán nás volá, aby sme sa k nemu priblížili a aby sme túžili byť ako on: Napodobňujte Boha ako milované deti (Ef 5, 1); a aby sme pokorne, ale zato horlivo spolupracovali na Božom pláne zjednocovať, čo sa rozdelilo, zachraňovať, čo sa stratilo, naprávať, čo hriešny človek narušil, privádzať naspäť na cestu to, čo zblúdilo, aby sa tak obnovila božská svornosť všetkého stvoreného.

Radosť Zeleného štvrtka

Ako dobre teraz chápeme pieseň, ktorú kresťania všetkých čias neprestajne spievajú na chválu Najsvätejšej Eucharistie:

Sviatosť tela tajomného

veleb jazyk, vďačne chváľ!

Veleb predrahá krv jeho,

ktorú za nás vylieva;

on, plod lona panenského,

slávny, dobrý, večný Pán (Hymnus Pange lingua). Je nutné nábožne sa klaňať Bohu, z lásky k nám ukrytému v Eucharistii (Porov. sv. Tomáš Akvinský, hymnus Adoro te devote — Klaniam sa ti vrúcne): je to ten istý Ježiš Kristus, ktorý sa narodil z Panny Márie; ten istý, ktorý trpel a bol ukrižovaný; ten istý, ktorému z prebodnutého boku vytryskla krv a voda (Porov. Ave verum corpus).

Ó svätá hostina, pri ktorej prijímame Krista: slávi sa pamiatka jeho umučenia, duša sa napĺňa milosťou a dostávame závdavok budúcej slávy (Hymnus O sacrum convivium). Liturgia Cirkvi takto v krátkych slohách zhrnuje vrcholné kapitoly dejín túžobnej lásky, akou nás zahŕňa Pán.

Boh našej viery nie je vzdialenou bytosťou, ľahostajne pozorujúcou osudy ľudí: ich túžby, ich zápasy, ich úzkosti. Je to Otec, ktorý až tak miluje svoje deti, že posiela Slovo, druhú božskú osobu Najsvätejšej Trojice, aby sa stalo telom, zomrelo za nás a vykúpilo nás. Je to ten istý milujúci Otec, ktorý nás teraz nežne priťahuje k sebe prostredníctvom pôsobenia Ducha Svätého, prebývajúceho v našich srdciach.

Radosť Zeleného štvrtka vlastne pochádza odtiaľ: z poznania, že Stvoriteľ sa rozlieva láskou k svojim stvoreniam. Akoby nestačilo už toľko iných dôkazov jeho milosrdenstva, náš Pán Ježiš Kristus ustanovuje Eucharistiu, aby sme ho mohli mať vždy blízko pri sebe, pretože — nakoľko to vôbec môžeme pochopiť — ten, ktorý nič nepotrebuje, pohnutý láskou sa nechce zaobísť bez nás. Najsvätejšia Trojica si zamilovala človeka, pozdvihla ho do poriadku milosti a urobila ho na svoj obraz a podobu (Gn 1, 26); vykúpila ho z hriechu — z hriechu Adama, ktorý padol na celé ľudské pokolenie, ako aj z osobných hriechov každého jedného z nás — a túži skutočne prebývať v našej duši: Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok (Jn 14, 23).

Eucharistia a tajomstvo Najsvätejšej Trojice

Tento trojičný prúd lásky k ľuďom — lásky zo strany Najsvätejšej Trojice — sa najvznešenejším spôsobom zvečňuje v Eucharistii. Pred mnohými rokmi sme sa všetci v katechizme učili, že Najsvätejšiu Eucharistiu môžeme považovať za Obetu a Sviatosť; a že táto Sviatosť sa nám predstavuje ako sväté prijímanie a ako poklad na oltári: vo Svätostánku. Eucharistickému tajomstvu Corpus Christi — Kristovho Tela, ktoré je prítomné vo všetkých Svätostánkoch sveta, venuje Cirkev osobitný sviatok: Sviatok Božieho Tela a Krvi. Dnes, na Zelený štvrtok, upriamime našu pozornosť na Najsvätejšiu Eucharistiu ako na obetu a pokrm, teda na svätú omšu a sväté prijímanie.

Hovoril som o trojičnom prúde lásky k ľuďom. A kde inde ho možno vidieť jasnejšie než vo svätej omši? Na tejto posvätnej oltárnej obete má účasť celá Svätá Trojica. Preto teda vo vstupnej modlitbe, v tichej modlitbe nad darmi a v modlitbe po svätom prijímaní tak rád opakujem slová eucharistickej modlitby: Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna – čím sa obraciame k Otcovi –, ktorý je Boh a s Tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov. Amen.

Vo svätej omši sa neustále vznáša modlitba k Otcovi. Kňaz zastupuje večného Kňaza, Ježiša Krista, ktorý je zároveň aj Obeťou. A pôsobenie Ducha Svätého vo svätej omši je takisto neopísateľné a nepochybné. „Mocou Ducha Svätého, píše svätý Ján Damascénsky, sa uskutočňuje premena chleba na Kristovo telo (Sv. Ján Damascénsky, De fide ortodoxa, 13 (PG 94, 1139))“.

Toto pôsobenie Ducha Svätého sa jasne prejavuje vo chvíli, keď kňaz zvoláva Božie požehnanie na obetné dary: Nebeský Otče, priniesli sme obetné dary na tvoj oltár a vrúcne ťa prosíme, — posväť ich ohňom Ducha Svätého (Rímsky misál, Modlitba nad obetnými darmi); aby sa stali nepoškvrnenou obetou, ktorá prinesie najsvätejšiemu Božiemu menu slávu, akú zasluhuje. Posvätenie, o ktoré prosíme, sa pripisuje Utešiteľovi, zoslanému nám skrze Otca i Syna. Činnú účasť Ducha Svätého v obete uznávame, keď sa tesne pred svätým prijímaním modlíme: Pane Ježišu Kriste, Syn Boha živého, ty si z vôle Otca a za spoluúčinkovania Ducha Svätého svojou smrťou oživil svet (Rímsky misál, Lámanie chleba)...

Tento týždeň, ktorý kresťanský ľud tradične nazýva svätým, nám opäť ponúka možnosť zamyslieť sa a znovu prežívať chvíle, v ktorých sa napĺňa Ježišov život. Všetko, čo nám v týchto dňoch pripomínajú najrôznejšie prejavy zbožnosti, je s istotou nasmerované k Zmŕtvychvstaniu, k základu našej viery, ako o tom píše svätý Pavol (Porov. 1 Kor 15, 14). Po tejto ceste by sme však nemali kráčať príliš rýchlo; nesmieme zabúdať na jednu veľmi jednoduchú skutočnosť, ktorá nám niekedy uniká: nemôžeme mať účasť na Pánovom zmŕtvychvstaní, ak sa nezjednotíme s jeho umučením a s jeho smrťou (Porov. Rim 8, 17). Aby sme na konci Svätého týždňa mohli sprevádzať Krista do jeho slávy, je potrebné najskôr preniknúť do jeho obety, a cítiť sa jedno s ním, umierajúcim na Kalvárii.

Kristova veľkorysá obeta sa konfrontuje s hriechom, s touto ťažko akceptovateľnou, no nepopierateľnou skutočnosťou. Mysterium iniquitatis — tajomstvo zla, nevysvetliteľná zloba tvora, ktorý sa — z pýchy — stavia voči Bohu. Je to príbeh starý ako samotné ľudstvo. Spomeňme si na pád našich prarodičov, ďalej na celý ten sled neprávostí, ktoré lemujú cestu ľudstva, a nakoniec aj na naše osobné vzbury. Nie je ľahké obsiahnuť, akú zvrátenosť predstavuje hriech a pochopiť všetko, čo nám o tom hovorí viera. Musíme prijať, že aj v ľudských záležitostiach sa vážnosť urážky meria postavením urazeného, jeho osobnej hodnoty, spoločenskej dôstojnosti, vlastností. A človek tak hriechom uráža samotného Boha: tvor zapiera svojho Stvoriteľa.

Lenže Boh je láska (Jn 4, 8). Priepasť zla, ktorú so sebou hriech prináša, bola premostená nekonečnou Láskou. Boh človeka neopúšťa. Božie plány predvídali, že obety Starého Zákona nebudú stačiť na to, aby sa odčinili naše hriechy a znovunastolila stratená jednota: bolo potrebné, aby sa obetoval Človek, ktorý je Boh. Môžeme si predstaviť — aby sme sa vôbec nejako priblížili k tomuto nepoznateľnému tajomstvu — že Najsvätejšia Trojica vo svojom stálom a dôvernom vzťahu nekonečnej lásky už od večnosti pristúpila k spoločnému rozhodnutiu, ktorého dôsledkom bolo, že Jednorodený Syn Boží prijme ľudskú podobu, vezme na seba naše bolesti, našu biedu a utrpenie, a skončí pribitý na drevo kríža.

Ten oheň, tá vrúcna túžba splniť vykupiteľský mandát Boha Otca napĺňa celý život Krista už od jeho narodenia v Betleheme. Počas troch rokov, ktoré s ním učeníci žili, ho počúvali neúnavne opakovať, že jeho pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ho poslal (Porov. Jn 4, 34). A tak to bolo až do popoludnia prvého Veľkého piatku, keď dokonal svoju obetu. Naklonil hlavu a odovzdal ducha (Jn 19, 30). Týmito slovami opisuje Kristovu smrť apoštol Ján: pod váhou Kríža a bremenom všetkých ľudských vín umiera Ježiš pre naše ťažké a podlé hriechy.

Zahľaďme sa teraz na Pána, od hlavy po päty strýzneného z lásky k nám. Spolu s duchovným autorom spred mnohých storočí môžeme zopakovať slová, ktoré sa blížia ku skutočnosti, hoci celú ju nedokážu pojať: Ježišovo telo je oltárnou maľbou bolesti. Pri pohľade na zmučeného Krista, premeneného na nehybné telo sňaté z Kríža a odovzdané jeho Matke; pri pohľade na takto dokaličeného Ježiša by sme mohli prísť k záveru, že oná scéna je najjasnejším dôkazom porážky. Kde sú zástupy, ktoré ho nasledovali? A kde je kráľovstvo, ktorého príchod ohlasoval? Predsa však, nie je to porážka, ale víťazstvo — teraz je k Zmŕtvychvstaniu bližšie ako kedykoľvek predtým, bližšie k zjaveniu slávy, ktorú vybojoval svojou poslušnosťou.

Boh Otec nám v srdci svojho Syna láskavo udeľuje infinitos dilectionis thesauros (Vstupná modlitba z omše na slávnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho), nevyčerpateľné poklady lásky, milosrdenstva a dobroty. Ak chceme nájsť dôkaz o tom, že Boh nás miluje — že nielen vypočuje naše modlitby, ale že ich aj predchádza —, stačí si prečítať argumentáciu svätého Pavla: Keď on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nedaroval všetko!? (Rim 8, 32).

Milosť obnovuje človeka zvnútra a mení ho — z hriešnika a rebela — na dobrého a verného sluhu (Porov. Mt 25, 21). A prameňom všetkých milostí je láska, ktorou nás Boh miluje a ktorú nám zjavil, nielen slovami, ale aj skutkami. Bola to Božia láska, ktorá viedla druhú osobu Najsvätejšej Trojice, Slovo, Syna Boha Otca, aby vzal na seba naše telo, čiže našu ľudskú prirodzenosť, s výnimkou hriechu. A Slovo, Slovo Boha, je Verbum spirans amorem (Sv. Tomáš Akvinský, S.TH. I, q. 43, a. 5 (cituje sv. Augustína, De Trinitate IX, 10)), Slovo, z ktorého pochádza láska.

Láska sa nám zjavuje vo vtelení, vo vykupiteľskom putovaní Ježiša Krista po našej zemi, až po jeho najväčšiu obetu na kríži. A na kríži sa prejavuje prostredníctvom nového znaku: jeden z vojakov mu kopijou prebodol bok a hneď vyšla krv a voda (Jn 19, 34). Voda a krv Ježiša, ktoré nám hovoria o odovzdanosti dovedenej až do krajnosti, až po consummatum est (Jn 19, 30), je dokonané, z lásky.

Keď sa v dnešný sviatok znovu zamýšľame nad hlavnými tajomstvami našej viery, žasneme nad tým, ako tie najhlbšie pravdy — láska Boha Otca, ktorý dáva svojho Syna, a láska Syna, ktorá ho s pokojom privádza až na Golgotu — sú vyjadrené gestami veľmi blízkymi ľuďom. Boh sa na nás neobracia s autoritou a mocou; ale približuje sa k nám tak, že si vzal prirodzenosť sluhu, stal sa podobným ľuďom (Porov. Flp 2, 7). Ježiš sa nikdy nespráva odmerane či povýšenecky, hoci ho počas rokov jeho kázania niekedy vidíme nespokojného, pretože ho bolí ľudská zloba. No pri trochu pozornejšom skúmaní však ihneď zistíme, že jeho pobúrenie a hnev vychádzajú z lásky: sú pre nás opätovnou výzvou vymaniť sa z hriechu a nevernosti. Veď nemám záľubu v smrti zomierajúceho, hovorí Pán, Jahve, preto sa obráťte a budete žiť (Ez 18, 32). Tie slová nám objasňujú celý Kristov život a umožňujú nám pochopiť, prečo k nám prišiel so srdcom z mäsa, so srdcom, ako je to naše, a že je to presvedčivý dôkaz lásky a stále svedectvo nevýslovného tajomstva Božieho milosrdenstva.