Zoznam bodov

Viera a rozum

Život modlitby, pokánia, a povedomie nášho Božieho detstva nás pretvárajú na hlboko nábožných kresťanov, na akoby malé deti pred Bohom. Zbožnosť je čnosťou detí a aby sa mohlo dieťa zveriť do náručia svojho otca, musí byť a aj sa cítiť malým, odkázaným. Často som rozjímal o tomto živote duchovného detstva, ktorý neprotirečí cnosti mravnej sily, lebo si vyžaduje pevnú vôľu, osvedčenú zrelosť, húževnatú a otvorenú povahu.

Máme byť zbožní ako deti, nie však nevedomí, lebo každý kresťan sa vrámci svojich možností musí snažiť o seriózne a vedecké štúdium viery. A toto všetko je teológia. Preto teda zbožnosť detí, ruka v ruke so spoľahlivou náukou teológov.

Úsilie o nadobudnutie teologickej náuky, tejto dobrej a pevnej kresťanskej doktríny, je v prvom rade motivované túžbou poznávať a milovať Boha. No zároveň vychádza aj zo všeobecnej snahy veriacej duše do hĺbky pochopiť zmysel tohto sveta, ktorý je dielom Stvoriteľa. S periodicky sa opakujúcou jednotvárnosťou sa niektorí snažia oživovať domnelú nezlučiteľnosť viery s vedou, a ľudského rozumu s Božím zjavením. Táto nezlučiteľnosť sa môže objaviť len vtedy — a aj to iba zdanlivo —, keď sa nechápu skutočné ciele nastolenej otázky.

Ak svet vzišiel z Božích rúk, ak Boh stvoril človeka na svoj obraz a svoju podobu (Porov. Gn 1, 26) a dal mu aspoň iskričku zo svojho svetla, potom musí práca rozumu — hoci by to bolo s veľkou námahou — odkrývať božský zmysel, ktorý všetky veci prirodzene obsahujú; a so svetlom viery vnímame aj ich nadprirodzený zmysel, vychádzajúci z nášho pozdvihnutia do poriadku milosti. Nesmieme si pripustiť obavu pred vedou, pretože akákoľvek práca, ak je skutočne vedecká, smeruje k pravde. A Kristus povedal: Ego sum veritas — Ja som pravda (Jn 14, 6).

Kresťan má pociťovať hlad po poznaní. Všetko, od rozvíjania tých najabstraktnejších poznatkov až po remeselnícke zručnosti, môže a musí viesť k Bohu. Lebo neexistuje taká ľudská námaha, ktorú by nebolo možné posväcovať a ktorá by nebola podnetom pre naše osobné posväcovanie sa a príležitosťou spolupracovať s Bohom na posväcovaní tých, čo sú okolo nás. Svetlo nasledovníkov Krista nemá byť na dne údolia, ale na návrší, aby ľudia videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach (Mt 5, 16).

Pracovať takýmto spôsobom znamená modliť sa. Študovať takýmto spôsobom znamená modliť sa. Vedecky bádať takýmto spôsobom je tiež modlitba. Vždy sa dostaneme k tomu istému záveru: všetko je modlitbou, všetko nás môže a musí priviesť k Bohu, a od rána do večera nám pomáhať udržiavať neustály kontakt s Pánom. Každá poctivá práca môže byť modlitbou; a každá práca, ktorá je modlitbou, je zároveň apoštolátom. Takýmto spôsobom sa duša ešte viac upevňuje v jednoduchej a pevnej jednote života.

Ľuďom, u ktorých sa spomínaná deformácia premenila takmer na druhú prirodzenosť, len ťažko vysvetlíme, že ľudskejšie a pravdivejšie je zmýšľať o blížnych dobre. Svätý Augustín odporúča nasledujúcu radu: „Snažte sa získať cnosti, ktoré podľa vás chýbajú vašim bratom, a potom už nebudete vidieť ich chyby, lebo ich nebudete mať ani vy sami (Sv. Augustín, Enarratio in Psalmum, 30, 2, 7 (PL 36, 243))“. Pre niektorých je však tento spôsob totožný s naivitou; oni sú väčší realisti, viac si zakladajú na úsudku.

Z predsudku urobiac normu pre úsudok, urážajú kohokoľvek ešte predtým, než si vypočujú argumenty. Potom, nezaujato a dobrácky, dajú poškodenému možnosť brániť sa: proti akejkoľvek morálke a právu, keďže namiesto toho, aby sami znášali bremeno skúšky ich predpokladaného omylu, udeľujú nevinnému privilégium môcť si dokázať svoju nevinu.

Nebol by som úprimný, keby som sa vám nepriznal, že predchádzajúce úvahy sú niečím viac ako len nejakým letmým výňatkom z traktátov o práve či morálke. Opierajú sa o skúsenosť, ktorú zažilo nemálo ľudí na vlastnej koži; oni a mnoho iných bolo často a po dlhé roky terčom ohovárania, nactiutŕhania a klebiet. Božia milosť a mierna povaha však spôsobili, že to v nich nezanechalo ani najmenšiu stopu zatrpknutosti. Mihi pro minimo est, ut a vobis iudicer – No mne naozaj málo záleží na tom, či ma súdite vy (1 Kor 4, 3), mohli by povedať spolu so svätým Pavlom. Niekedy, použijúc ľudový výraz, by dodali, že im to bolo úplne ukradnuté. Taká je pravda.

Na druhej strane nemôžem poprieť, že mi spôsobuje zármutok človek, ktorý neprávom napadne dobré meno druhého, lebo nespravodlivý útočník tým ničí sám seba. A trpím aj kvôli toľkým iným ľuďom, ktorí zoči-voči svojvoľným a prehnaným obvineniam nechcú veriť vlastným ušiam; sú zdesení a neveria, že by to bolo vôbec možné. Myslia na to, či to všetko nie je len nočná mora.

Pred niekoľkými dňami sme vo Svätej omši čítali príbeh o Zuzane, čistej žene, ktorá bola dvoma chlipnými starcami nepravdivo obvinená z nemravnosti. Zuzana zakvílila a povedala: Úzkosť ma zviera z každej strany: veď ak to urobím, bude mi to smrťou, ak však neurobím, neuniknem vašim rukám! (Dan 13, 22). Koľkokrát úskoky závistníkov a intrigánov vystavia mnoho čistých ľudí rovnakej situácii! Predloží sa im takáto alternatíva: buď uraziť Pána, alebo nechať očierniť svoje meno. Jediným vznešeným a dôstojným riešením, ktoré je však zároveň krajne bolestným, je rozhodnúť sa ako Zuzana: Ale je pre mňa lepšie bez činu upadnúť do vašich rúk, než zhrešiť pred Pánovou tvárou (Dan 13, 23).

Ježiš na kríži, so srdcom prebodnutým z lásky k ľuďom, je výrečnou odpoveďou na otázku o hodnote vecí a ľudí, tak, že slová sú tu úplne zbytočné. Ľudia, ich život a šťastie majú takú veľkú hodnotu, že sám Boží Syn sa vydáva, aby ich vykúpil, aby ich očistil, aby ich pozdvihol. Ktože by nemiloval jeho tak zranené srdce? — pýta sa v tejto súvislosti istá kontemplatívna duša. A pýta sa ďalej: Ktože by sa neodplatil za lásku láskou? Ktože by neobjal tak čisté srdce? My, ktorí sme z tela, budeme splácať lásku láskou, objímeme nášho zraneného, ktorému bezbožní prebodli ruky a nohy, bok a srdce. Prosme, aby nám ráčil zviazať srdce putom svojej lásky a zraniť ho kopijou, lebo ešte stále je zatvrdilé a nekajúcne (Svätý Bonaventúra, Vitis mystica 3, 11 (PL 184, 643)).

Sú to myšlienky, city a rozhovory, ktorými sa zamilované duše obracali na Ježiša odnepamäti. Pre pochopenie tohto jazyka, pre skutočné poznanie toho, čím je ľudské srdce a čím je Srdce Kristovo a Božia láska, je potrebná viera a pokora. Práve vďaka viere a pokore nám mohol svätý Augustín zanechať svoj všeobecne známy výrok: Pre seba si nás stvoril, Pane, a naše srdce je nespokojné, kým nespočinie v tebe (Sv. Augustín, Confessiones 1, 1, 1 (PL 32, 661)).

Keď človek zabúda na pokoru, snaží sa privlastňovať si Boha, nie však tým Božským spôsobom, ktorý nám umožnil sám Kristus, keď povedal vezmite a jedzte, toto je moje telo (Porov. 1 Kor 11, 24), ale tak, že sa snaží vtesnať Božiu veľkosť do ľudskej ohraničenosti. Rozum, ten chladný a slepý rozum, ktorý nie je poznaním vychádzajúcim z viery, ani pravou inteligenciou stvorenia schopného tešiť sa z vecí a milovať ich, sa mení na nástroj bezprávia človeka, ktorý všetko podrobuje iba svojej úbohej, bežnej skúsenosti, znižujúcej váhu nadprirodzenej pravdy a ľudské srdce pokrýva škrupinou, robiacou ho necitlivým voči vnuknutiam Ducha Svätého. Tento náš obmedzený rozum by bol úplne stratený, keby tu nebola moc Božieho milosrdenstva, ktorá prelamuje hranice našej úbohosti: A dám vám nové srdce a nového ducha vložím do vás; odstránim z vášho tela kamenné srdce a dám vám srdce z mäsa (Ez 36, 26). A duša znovu získava svetlo a napĺňa sa radosťou z prísľubov Písma Svätého.

Veď ja poznám zámer, ktorý mám s vami, sú to myšlienky pokoja a nie súženia (Porov. Jer 29, 11), prisľúbil Boh ústami proroka Jeremiáša. Liturgia vzťahuje tieto slová na Ježiša, pretože na ňom sa v celej jasnosti prejavuje, že Boh nás takto miluje. Neprichádza, aby nás odsúdil, aby nám vrhol do tváre našu úbohosť a malosť: prichádza, aby nás spasil, aby nám odpustil, aby nás zbavil viny a priniesol nám pokoj a radosť. Ak dokážeme rozpoznať tento úžasný vzťah Pána k svojim deťom, nevyhnutne sa zmenia aj naše srdcia a uvedomíme si, že pred našimi očami sa otvára úplne nová panoráma, plná nádeje, hĺbky a svetla.

Osobná sloboda

Keď kresťan pracuje, ako je jeho povinnosťou, nemal by pritom prehliadať alebo znevažovať požiadavky prirodzeného poriadku vecí. Ak by sa pod pojmom požehnávať ľudskú činnosť rozumelo ignorovať, prípadne nechať zmiznúť jej vlastnú, vnútornú dynamiku, potom by som tie slová radšej nepoužíval. Osobne som nikdy nebol presvedčený, že bežné ľudské činnosti by ako umelou tabuľou mali byť zviditeľňované nálepkou náboženskej príslušnosti. Zdá sa mi totiž — hoci rešpektujem aj opačný názor —, že hrozí nebezpečenstvo zbytočného používania mena našej svätej viery, a okrem toho, nálepka katolíctva bola niekedy využívaná aj na ospravedlňovanie postojov a skutkov, ktoré neboli vždy z ľudského hľadiska čestné.

Keďže svet a všetko, čo je v ňom — s výnimkou hriechu — je dobrý, pretože je dielom Boha, nášho Pána, kresťan v neustálom boji o to, aby sa vyhol urážke Boha — a je to pozitívny boj lásky —, by sa mal angažovať vo všetkých pozemských záležitostiach, bok po boku so svojimi spoluobčanmi; a musí brániť všetky dobrá vyplývajúce z ľudskej dôstojnosti.

Existuje jedno dobro, ktoré musí kresťan vždy osobitne hľadať: osobná sloboda. Len keď bude obhajovať osobnú slobodu iných s náležitou osobnou zodpovednosťou, bude môcť s ľudskou a kresťanskou integritou rovnakým spôsobom obhajovať aj svoju vlastnú slobodu. Opakujem a neustále budem opakovať, že Pán nám dal zadarmo jeden veľký nadprirodzený dar — Božiu milosť; a ďalší úžasný ľudský dar — osobnú slobodu, ktorá od nás vyžaduje — aby sa neskorumpovala a nezmenila na neviazanosť — integritu a účinnú snahu zasadiť naše konanie do Božieho zákona, lebo kde je Pánov Duch, tam je sloboda (2 Kor 3, 17).

Kristovo kráľovstvo je kráľovstvom slobody: niet tu otrokov, okrem tých, ktorí sa nimi slobodne stanú z lásky k Bohu. Nech je požehnané otroctvo lásky, ktoré nás robí slobodnými! Bez slobody nemôžeme odpovedať na milosť; bez slobody sa nemôžeme dobrovoľne odovzdať Pánovi z toho najnadprirodzenejšieho dôvodu: pretože chceme.

Niektorí z vás, ktorí ma teraz počúvate, ma už poznáte veľa rokov. Môžete mi dosvedčiť, že celý svoj život hlásam osobnú slobodu, spolu s osobnou zodpovednosťou. Hľadal som ju a hľadám ju po celej zemi; tak ako Diogenes hľadal človeka. A každý deň ju milujem stále viac, milujem ju viac než všetky ostatné veci na tejto zemi: je to poklad, ktorý nikdy nebudeme vedieť dostatočne oceniť.

Keď hovorím o osobnej slobode, nezameriavam sa pri tej príležitosti na iné problémy, ktoré sú možno veľmi dôležité, ale neprislúchajú môjmu poslaniu kňaza. Viem, že mi nenáleží zaoberať sa svetskými a pominuteľnými témami, ktoré patria do sféry časného a občianskeho života, teda záležitosťami, ktoré Pán ponechal na slobodnú a pokojnú diskusiu ľudí. Viem tiež, že ústa kňaza, vyhýbajúc sa všetkým dočasným ideológiám, majú slúžiť len na to, aby privádzali duše k Bohu, k jeho duchovnému, spasiteľnému učeniu, k sviatostiam, ktoré ustanovil Ježiš Kristus, k vnútornému životu, ktorý nás približuje k Pánovi s vedomím, že sme jeho deti a teda aj bratia všetkých ľudí bez výnimky.

Dnes slávime slávnosť Krista Kráľa. Neprekročím kompetencie svojho kňazského úradu, keď poviem, že keby niekto vnímal Kristovo kráľovstvo ako politický program, nepochopil by tým nadprirodzený cieľ viery, a bol by len na krok od toho, že zaťaží svedomie ľudí bremenami, ktoré nepochádzajú od Ježiša Krista, pretože jeho jarmo je príjemné a jeho bremeno ľahké (Porov. Mt 11, 30). Naozaj milujme všetkých ľudí, milujme Krista nadovšetko, a potom pre nás bude samozrejmosťou, že budeme milovať aj legitímnu slobodu ostatných, v pokojnom a rozumnom spolužití.