Zoznam bodov

Právo na súkromie

Vráťme sa však ešte k príbehu o uzdravení slepého od narodenia. Ježiš svojim učeníkom odpovedal, že toto nešťastie nie je dôsledkom hriechu, ale príležitosťou, aby sa ukázala Božia moc. A s nádhernou jednoduchosťou rozhodne, aby slepý videl.

No v tej chvíli sa pre toho človeka začína spolu so šťastím i trápenie. Ľudia ho nenechajú na pokoji. Najskôr sú to susedia a tí, čo ho predtým vídali žobrať (Jn 9, 8). Evanjelium nám nespomína, že by sa boli zaradovali; naopak, nemohli tomu uveriť, napriek tomu že slepý nástojí, že je to on, a že ten, čo predtým nevidel a teraz vidí, je ten istý. Namiesto toho, aby mu dovolili spokojne sa tešiť z prijatej milosti, odvedú ho k farizejom, ktorí sa ho znova pýtajú, ako sa to stalo. A on po druhý raz odpovedá: Priložil mi na oči blato, umyl som sa a vidím (Jn 9, 15).

Farizeji však chcú dokázať, že to, čo sa stalo – veľké dobrodenie a veľký zázrak – sa nestalo. Niektorí sa uchyľujú k úbohým, pokryteckým a málo objektívnym argumentom: uzdravil v sobotu, a keďže v sobotu je pracovať zakázané, zázrak popierajú. Iní zahajujú to, čo by sa dnes nazvalo vyšetrovaním. Idú za rodičmi slepého: Je to váš syn? A hovoríte, že sa narodil slepý? Ako to, že teraz vidí? (Jn 9, 15). Strach pred mocnými spôsobuje, že odpovedajú návrhom, ktorý spĺňa všetky podmienky vedeckej metódy: Vieme, že je to náš syn a že sa narodil slepý. Ale ako to, že teraz vidí, to nevieme, ani nevieme, kto mu otvoril oči. Jeho sa spýtajte. Má svoje roky, nech hovorí sám za seba (Jn 9, 20-21).

Tí, čo realizujú toto vyšetrovanie, nemôžu uveriť, pretože nechcú uveriť: Znovu teda zavolali človeka, čo bol predtým slepý, a povedali mu: …my vieme, že ten človek – Ježiš Kristus – je hriešnik (Jn 9, 24).

Pár slovami nám rozprávanie svätého Jána ukazuje príklad hrubého zneužitia moci voči základnému právu, ktoré prirodzene patrí každému človeku: právu, aby sa s ním zaobchádzalo s úctou.

Táto téma je stále aktuálna. Ani v dnešnej dobe by nebolo ťažké ukázať prípady agresívnej zvedavosti, ktorá vedie k chorobnému sliedeniu v súkromnom živote druhých. Aj minimálny zmysel pre spravodlivosť vyžaduje, dokonca i pri vyšetrovaní pravdepodobného priestupku, opatrnosť a zdržanlivosť, aby sa nepovažovalo za isté to, čo je iba možnosťou. Jasne rozlišujeme, do akej miery by sa chorobná zvedavosť rozpitvávať niečo, čo nielenže nie je priestupkom, ale dokonca môže byť chvályhodným činom, mala považovať za zvrátenosť.

Proti predavačom podozrení, ktorí organizujú obchod s intímnou sférou ľudí, je nutné hájiť dôstojnosť každého človeka, jeho právo na to, aby sa o ňom mlčalo. Táto obhajoba je vecou všetkých poctivých ľudí, kresťanov i nekresťanov, lebo ide o spoločnú hodnotu: legitímne rozhodnutie človeka byť samým sebou, nevystavovať sa na obdiv, udržať rodinné radosti, problémy a ťažkosti ako niečo čisto dôverné; a predovšetkým, môcť konať dobro bez divákov, pomáhať núdznym z čistej lásky, bez povinnosti tieto skutky služby druhým zverejňovať, a ešte menej, odhaľovať intimitu svojej duše pred nediskrétnymi, zlomyseľnými pohľadmi ľudí, pre ktorých vnútorný život neznamená, a ani nechcú, aby znamenal, nič viac než len podnet k bezbožnému výsmechu.

Aké ťažké sa je však od tejto sliedičskej agresivity oslobodiť! Pretože spôsoby, ako nenechať človeka na pokoji, sa len znásobili. Mám na mysli jednak technické prostriedky, ale takisto aj celý rad bežne prijímanej argumentácie, ktorej je len ťažko čeliť, ak si želáme zachovať dobré meno. Takto sa niekedy napríklad vychádza z pohľadu, že celý svet koná zle; a v rámci tohto pomýleného spôsobu rozmýšľania sa nevyhnutne zjavuje meaculpizmus (Mea culpa — moja vina, pozn. prekl.), sebakritika. Ak niekto na seba nenahádže tony blata, usudzuje sa, že okrem toho, že je nielen beznádejne zlý, je aj pokrytecký a samoľúby.

Príležitostne sa postupuje iným spôsobom. Ten, kto očierňujúco hovorí alebo píše, je ochotný pripustiť, že ste čestným jedincom, avšak že iní asi nie, a môže sa stať, že o vás rozšíria, že ste ničomník: ako dokážete, že ním nie ste? Alebo vám povedia: „Neúnavne tvrdíte, že vaše konanie je bezúhonné, šľachetné, priame. Neprekážalo by vám znovu to zvážiť, aby sa preverilo, či to nie je naopak a ono je predsa len špinavé, nízke a pokrivené?“

Nie sú to vymyslené príklady. Som presvedčený, že každá osoba, alebo len trochu známejšia inštitúcia by vedela vymenovať ďalšie príklady. V niektorých oblastiach sa vytvorilo nesprávne zmýšľanie, že verejnosť, národ — nech už to nazveme akokoľvek – má právo poznať a tlmočiť aj tie najintímnejšie podrobnosti zo života iných.

Dovoľte mi teraz pár slov o niečom, čo je veľmi blízke môjmu srdcu. Už vyše tridsať rokov som mnohorakým spôsobom hovoril a písal, že Opus Dei nesleduje žiadne časné ani politické ciele; že medzi ľuďmi všetkých rás, spoločenských podmienok a krajín chce jedine a výlučne šíriť poznanie a praktizovanie Kristovho spasiteľského učenia: prispievať, aby bolo na zemi viac Božej lásky, a vďaka tomu i viac pokoja a spravodlivosti medzi ľuďmi, deťmi jediného Otca.

Tisíce – milióny – ľudí na celom svete to pochopili. Iní, v oveľa menšom počte, z nejakých dôvodov, zdá sa, že nie. A hoci sú môjmu srdcu bližší tí prví, ctím si a milujem aj tých druhých, pretože všetci majú dôstojnosť hodnú úcty a obdivu a všetci sme povolaní k sláve Božích detí.

Nikdy však nechýba určitá sektárska menšina, ktorá nerozumie tomu, čo ja a toľko iných ľudí miluje, a chcela by, aby sme jej to vysvetlili v zhode s ich mentalitou: výlučne politickou, vzdialenou nadprirodzenému chápaniu vecí, usilujúcou sa len a len o vyváženosť záujmov a tlakov skupín. A ak nedostanú vysvetlenie aké si predstavovali, teda mylné a chytrácky prispôsobené ich vlastnému vkusu, budú si aj naďalej myslieť, že nám ide o klamstvo, utajovanie a nekalé plány.

Dovoľte, aby som vám prezradil, že mi takéto prípady nespôsobujú ani smútok, ani starosti. Skôr by som povedal, že ma zakaždým pobavia, teda keby sa dalo povzniesť nad tým, že je to urážka blížneho a donebavolajúci hriech. Som Aragónčan, a už z prirodzenosti svojej povahy milujem úprimnosť: a pociťujem inštinktívny odpor voči všetkému, čo zaváňa tajnostkárstvom. Vždy som sa snažil hovoriť pravdu, bez nadradenosti a pýchy, hoci tí, ktorí očierňovali, boli nevychovaní, arogantní, nepriateľskí a bez najmenšej štipky ľudskosti.

Často mi prichádzala na um odpoveď slepého od narodenia, keď sa ho farizeji už po nevedno koľký krát pýtali, ako sa stal ten zázrak: Už som vám povedal, a nepočuli ste. Prečo to chcete počuť znova? Chcete sa aj vy stať jeho učeníkmi? (Jn 9, 27).