Zoznam bodov

Neustály boj

Boj kresťana sa nikdy nekončí, pretože vnútorný život, to znamená stále začínať a znovu začínať; vnútorný život bráni tomu, aby sme sa pyšne považovali za dokonalých. Na tejto ceste nevyhnutne narazíme na mnohé ťažkosti; pretože keby sme sa s nimi nestretávali, neboli by sme stvoreniami z mäsa a kostí. Vždy budeme mať čo do činenia s vášňami, ktoré nás budú sťahovať dolu, a vždy sa budeme musieť brániť proti ich — raz väčším a raz menším —prudkým vzplanutiam.

Nemalo by nás prekvapovať, ak na tele i na duši pocítime osteň pýchy, zmyselnosti, závisti, lenivosti a túžby podrobovať si iných. Je to dávne zlo, systematicky utvrdzované našou osobnou skúsenosťou; je to východiskový bod a  obvyklé prostredie na to, aby sme náš beh do Otcovho domu v tomto vnútornom športe vyhrali. Preto svätý Pavol poúča: Ja teda tak bežím, nie ako na neisto, tak bojujem, nie akoby som bil do vetra. Ale krotím svoje telo a podrobujem si ho, aby som azda, kým iným kážem, sám nebol zavrhnutý (1 Kor 9, 26-27).

Aby sa do tohto zápasu pustil, alebo v ňom pokračoval, kresťan nemôže čakať na vonkajšie znamenia alebo dobrú náladu. Vnútorný život nie je vec pocitov, ale vec Božej milosti a vôle, je vecou lásky. Všetci učeníci boli schopní nasledovať Krista v deň jeho triumfu v Jeruzaleme, no takmer všetci ho opustili v hodine jeho potupnej smrti na kríži.

Pravá láska si totiž vyžaduje statočnosť, vernosť, srdce pevne zakotvené vo viere, nádeji a láske. Len bezobsažná ľahkomyseľnosť rozmarne mení predmet svojej túžby — to však už nie je láska, ale sebecká kompenzácia. Kde je láska, tam je aj rozhodná vôľa: schopnosť odovzdať sa, obetovať sa, zriekať sa. A uprostred utrpenia a protivenstiev nachádzame šťastie a radosť. Radosť, ktorú nám nič a nikto nemôže vziať.

V tomto zápase lásky by nás nemali znechutiť pády, akokoľvek veľké by boli, ak sa budeme utiekať k Bohu vo sviatosti pokánia s kajúcnosťou a pevným predsavzatím polepšiť sa. Kresťan nemôže byť maniackym lovcom nepoškvrnených pracovných výkazov. Nášho Pána Ježiša Krista síce dojíma nevinnosť a vernosť Jána, ale rovnako ho pohol aj Peter ľútosťou po svojom páde. Ježiš má pochopenie pre našu slabosť a priťahuje nás k sebe akoby po naklonenej rovine, túžiac, že sa budeme snažiť posunúť sa každý deň o trochu vyššie. Hľadá nás, ako hľadal učeníkov z Emáuz, keď im vyšiel v ústrety; alebo ako hľadal Tomáša, ktorému ukázal otvorené rany na svojich rukách a svojom boku a vyzval ho, aby sa ich dotkol. Ježiš Kristus vždy očakáva, že sa k nemu vrátime práve preto, lebo pozná našu slabosť.

Vnútorný boj

Trp so mnou ako dobrý vojak Krista Ježiša (2 Tim 2, 3), hovorí nám svätý Pavol. Život kresťana je vojenská služba, vojna, nádherná vojna mieru, ktorý nemá nič spoločné s vojnovými ťaženiami ľudí, pretože tie vznikajú rozdelením a často nenávisťou, zatiaľ čo boj Božích synov proti vlastnému sebectvu sa zakladá na jednote a láske. Žijeme, pravda, v tele, ale nebojujeme podľa tela – lebo zbrane nášho boja nie sú telesné, ale majú od Boha silu boriť hradby. Boríme výmysly a každú pýchu, čo sa dvíha proti poznaniu Boha (2 Kor 10, 3-5). Je to nepretržitý boj bez oddychu proti našej pýche, proti namyslenosti, ktorá nás disponuje konať zlo; proti našim domýšľavým úsudkom.

V túto Kvetnú nedeľu, keď náš Pán vstupuje do rozhodujúceho týždňa pre našu spásu, nechajme tak všetky povrchné úvahy a prejdime k tomu hlavnému, k tomu, čo je naozaj dôležité. Pozrite sa, to, o čo by nám malo ísť, je dostať sa do neba. Ak nie, nič nemá zmysel. A aby sme sa dostali do neba, na to potrebujeme byť verní Kristovej náuke. A aby sme boli verní, musíme neustále viesť boj proti prekážkam stavajúcim sa do cesty nášmu večnému šťastiu.

Viem, že keď sa hovorí o boji, ihneď sa nám pred očami vynorí naša slabosť, predvídame možné pády a omyly. Boh s tým počíta. Nevyhneme sa tomu, že pri našej chôdzi budeme nevyhnutne víriť aj prach. Sme len tvorovia a máme plno nedostatkov. Povedal by som, že ich budeme mať vždy: sú ako tieň, ktorý spôsobuje, že v našej duši sa o to viac ako kontrast vyníma Božia milosť a naše úsilie odpovedať na Božiu dobrotu. A oboje — svetlo i tieň — nás urobí ľudskými, pokornými, plnými pochopenia a veľkorysosti.

Neklamme sa: ak v našom živote počítame s nadšením a víťazstvami, mali by sme tiež počítať aj so skleslosťou a porážkami. Také bolo vždy pozemské putovanie kresťanov — aj tých, ktorých uctievame na oltári. Spomínate si na Petra, Augustína, Františka? Nikdy sa mi nepáčili také životopisy svätých, ktoré nám s naivitou, ale takisto aj s nedostatkom kresťanskej náuky predstavovali ich hrdinské skutky tak, akoby boli v Božej milosti utvrdení už od materinského lona. Nie. Skutočné životopisy kresťanských hrdinov sú ako naše životy; bojovali a vyhrávali, bojovali a prehrávali. A potom sa plní ľútosti vrátili opäť do boja.

Nech nás neprekvapuje, že pomerne často budeme porážaní, bežne a takmer vždy vo veciach malej dôležitosti, ktoré nás trýznia, akoby jej mali veľa. No ak budeme milovať Boha, ak budeme pokorní, ak budeme vytrvalí a neústupní v našom boji, porážky nenadobudnú prílišnú dôležitosť, pretože po nich prídu víťazstvá, ktoré budú slávou v Božích očiach. Neexistujú neúspechy, ak človek koná so správnym úmyslom, ak sa snaží plniť Božiu vôľu a vždy počíta s jeho milosťou a s našou ničotou.

Musíme mať teda vieru a nedovoliť, aby nás ovládlo znechutenie; neobmedzujme sa len na čisto ľudské kalkulácie. Aby sme prekonali prekážky, musíme sa pustiť do práce a naplno sa vložiť do našich úloh tak, že už samotné toto úsilie pred nami otvorí nové cesty a možnosti. A tu je univerzálny liek na všetky ťažkosti: osobná svätosť, oddanosť Pánovi.

Byť svätým znamená žiť tak, ako to od nás očakáva náš Nebeský Otec. Poviete mi, že je to ťažké. Áno, je to veľmi vysoký ideál. Ale súčasne je to aj ľahké: je to na dosah ruky. Keď niekto ochorie, niekedy sa ťažko hľadá vhodný liek. V nadprirodzenej oblasti to tak nie je. Liek je vždy poruke: je to Ježiš Kristus prítomný v Najsvätejšej Eucharistii, a svoju milosť nám dáva aj v ďalších sviatostiach, ktoré ustanovil.

Opakujme teda slovami i skutkami: „Dôverujem ti, Pane, a stačí mi tvoja prozreteľnosť v obyčajných veciach, tvoja každodenná pomoc.“ Nemáme prečo žiadať od Boha veľké zázraky. Musíme ho však prosiť, aby posilnil našu vieru, osvietil náš rozum, upevnil našu vôľu. Ježiš je vždy pri nás a vždy koná ako ten, kým je.

Od začiatku svojho kázania som vás varoval pred falošným chápaním „byť ako Boh.“ Neznepokojuj sa kvôli poznaniu seba samého: že si z hliny. Nech ťa to netrápi. Pretože ty a ja sme Božie deti — a to je správne chápanie oného „byť ako Boh“ — od večnosti vyvolení Božím povolaním: v Ježišovi Kristovi si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske (Ef 1, 4). My, ktorí patríme osobitným spôsobom Bohu, ktorí sme jeho nástrojmi i napriek našim osobným úbohostiam, budeme účinní, ak nestratíme vedomie svojej vlastnej slabosti. Mieru tej slabosti spoznáme práve vo chvíľach pokušenia.

Ak pociťujete skleslosť potom, čo ste azda osobitne živým spôsobom zakúsili svoju vlastnú malosť, potom je tu chvíľa, aby ste sa úplne a poddajne odovzdali do Božích rúk. Hovorí sa, že Alexandrovi Veľkému raz vyšiel v ústrety jeden žobrák, ktorý prosil o almužnu. Alexander zastal a rozkázal, aby žobráka urobili pánom piatich miest. Ten chudák zostal celý zaskočený a zmätene zvolal: „Ale ja som nežiadal až toľko!“ A Alexander mu odpovedal: „Ty si žiadal podľa svojho a ja ti dávam podľa môjho.“ Aj vo chvíľach, keď si veľmi výrazne uvedomujeme svoje vlastné nedostatky, môžeme a máme hľadieť na Boha Otca, Boha Syna a Boha Ducha Svätého s vedomím, že máme účasť na Božom živote. Nikdy neexistuje dostatočný dôvod, aby sme sa obzerali späť (Porov. Lk 9, 62). Pán je vždy pri nás. Musíme byť verní, spoľahliví, plniť si svoje povinnosti a v Ježišovi nachádzať lásku a impulz k pochopeniu chýb iných ľudí a k prekonávaniu vlastných omylov. Takto potom aj všetky duchovné ťažkosti — tvoje, moje a iných ľudí — budú oporou na stavbe Kristovho Kráľovstva.

Priznajme si svoje neduhy, ale súčasne vyznávajme Božiu moc. Kresťanský život musí svedčiť o optimizme, radosti a pevnom presvedčení, že Pán nás chce použiť pre svoje zámery. Ak sa budeme cítiť súčasťou Svätej Cirkvi, ak si budeme uvedomovať, že máme oporu v neochvejnej Petrovej skale a v pôsobení Ducha Svätého, potom sa v každej chvíli budeme rozhodovať plniť si svoje malé povinnosti každého okamihu: každý deň niečo zasiať. A sýpky nebudú stačiť pre toľkú úrodu.

Kristovo kráľovstvo v našej duši

Aký si veľký, Pane a Bože náš! Ty si ten, kto dáva nášmu životu nadprirodzený zmysel a božskú účinnosť. Ty si príčinou toho, že skrze lásku tvojho Syna môžeme z celej sily nášho bytia svojou dušou i telom opakovať: oportet illum regnare! – on musí kraľovať — zatiaľ čo nám znie starý refrén o našej slabosti. Veď ty dobre vieš, že sme len stvorenia — a aké stvorenia! — utvorené z hliny, a to nielen nohy (Porov. Dan 2, 33), ale aj srdce a hlava. To božské v nás môže zaznievať len vďaka tebe.

Kristus musí kraľovať predovšetkým v našej duši. Ako by sme mu však odpovedali, keby sa opýtal: „A ako mi ty dovoľuješ v sebe kraľovať?“ Ja by som mu odpovedal, že na to, aby vo mne mohol kraľovať, potrebujem jeho hojnú milosť. Jedine tak sa môže každý úder môjho srdca, každý nádych, aj ten najobyčajnejší pohľad, aj to najbežnejšie slovo či najzákladnejší pocit zmeniť na hosana môjmu Kristovi Kráľovi.

Ak chceme, aby Kristus kraľoval, musíme byť dôslední: musíme začať tým, že mu dáme svoje srdce. Keby sme to neurobili, naše slová o Kristovom kraľovaní by boli prázdnym krikľúnstvom bez kresťanskej podstaty, vonkajším prejavom viery, ktorá ani neexistuje, a zneužívaním Božieho mena pre svoj vlastný úžitok.

Ak by podmienkou Ježišovho kraľovania v mojej a tvojej duši malo byť to, že tam nájde dokonale pripravené miesto, mali by sme dôvod zúfať si. Ale neboj sa, dcéra sionská. Hľa, tvoj kráľ prichádza, sediaci na mláďati oslice (Jn 12, 15). Vidíte? Ježíš sa uspokojí s úbohým zvieraťom, ktoré mu slúži ako trón. Neviem ako ste na tom vy, ale mňa neponižuje uznať, že som v Pánových očiach ako osol: Hlúpy som bol a nechápavý a pred tebou som bol ako dobytča. Ale ja som stále pri tebe a ty mi držíš pravicu (Ž 72, 22-24), ty ma vedieš za ohlávku.

Zamyslite sa nad vlastnosťami takého osla, ktorých je už dnes tak málo. Nemám však na mysli staré, tvrdohlavé a zlostné zviera, čo sa vie pomstiť zákerným kopancom, ale mladého somárika s nastraženými ušami, ktorý je nenáročný na potravu, vytrvalý v práci a dokáže svižne a veselo klusať. Áno, existujú stovky iných zvierat, ktoré sú krajšie, obratnejšie a vzbudzujú väčší rešpekt. No Kristus si vybral práve osla, aby sa ako kráľ predstavil ľudu, čo mu prevolával na slávu. Ježiš totiž nepotrebuje vypočítavé chytráctvo a krutosť chladných sŕdc, honosnú a pritom tak prázdnu krásu. Náš Pán si váži radosť mladého srdca, jednoduchý krok, prirodzený hlas, čisté oko a sluch pozorný k jeho slovám plným nehy. Takto kraľuje v ľudskej duši.