Zoznam bodov

Vstúpili sme do Pôstneho obdobia: času pokánia, očisty, obrátenia. Nie je to ľahká úloha. Kresťanstvo nie je pohodlnou cestou: nestačí len byť v Cirkvi a nechať, nech roky plynú. V našom živote, v živote nás kresťanov je prvé obrátenie — tá jedinečná chvíľa, na ktorú každý spomína a v ktorej sa nám jasne ukáže všetko, čo od nás Pán žiada — veľmi dôležité. No ešte dôležitejšie a náročnejšie sú obrátenia, ktoré nasledujú po tom prvom. A ak chceme uľahčiť pôsobenie Božej milosti v týchto nasledujúcich obráteniach, je treba si zachovať dušu mladú, vzývať Pána, vedieť počúvať a odhaľovať, čo je zlé, prosiť o prepáčenie.

Invocabit me et ego exaudiam eum — Keď ku mne zavolá, ja ho vyslyším (Úvodný spev svätej omše: Ž 91⁹⁰, 15) — čítame v liturgii dnešnej nedele. Zamyslime sa nad tým, akým nádherným spôsobom sa o nás Boh stará, ako je vždy ochotný počúvať nás, a v každej chvíli pozorný pre slovo človeka. Kedykoľvek, no predovšetkým teraz, keď je naše srdce dobre pripravené a rozhodnuté očistiť sa, nás počúva a nepohrdne srdcom skrúšeným a poníženým (Úvodný spev svätej omše: Ž 51⁵⁰, 19).

Pán nás počúva, aby zasiahol a aby vstúpil do nášho života, aby nás oslobodil od zla a naplnil dobrom. Eripiam eum et glorificabo eum, zachránim ho i oslávim (Ž 91⁹⁰, 15), hovorí Pán o človekovi. Máme teda nádej na slávu a — ako už veľakrát predtým — stojíme na začiatku onej vnútornej cesty, ktorou je duchovný život. Nádej na oslávenie upevňuje našu vieru a roznecuje našu lásku. Tri božské cnosti, ktoré nás pripodobňujú nášmu Bohu Otcovi, sa začínajú rozvíjať.

Akým lepším spôsobom by sme teda mohli začať Pôstne obdobie než obnovením si viery, nádeje a lásky, ktoré sú zdrojom ducha pokánia a túžby po očistení? Pôst nie je len príležitosťou na zintenzívnenie našich vonkajších skutkov umŕtvovania: ak by sme si mysleli, že ide iba o to, úplne by nám unikol hlboký zmysel umŕtvovania v kresťanskom živote, pretože tieto vonkajšie prejavy sú — opakujem — až ovocím viery, nádeje a lásky.

Milostivý čas

Exhortamur ne in vacuum gratiam Dei recipiatis — Napomíname vás, aby ste Božiu milosť neprijímali nadarmo (2 Kor 6, 1). Pretože Božia milosť môže naplniť naše duše v čase tohto Pôstneho obdobia iba vtedy, ak pred ňou nezavrieme brány svojich sŕdc. Musíme mať dobré dispozície a túžbu po skutočnej premene, a nie sa len zahrávať s Božou milosťou.

Nerád hovorím o strachu, pretože to, čo pohýna kresťana, je Božia láska, ktorá sa nám zjavila v Kristovi a ktorá nás učí nás milovať všetkých ľudí i všetko tvorstvo; napriek tomu sme však povinní hovoriť o zodpovednosti a vážnosti. Nemýľte sa: Boh sa vysmievať nedá (Gal 6, 7) — vystríha nás opäť Apoštol.

Treba sa rozhodnúť. Nie je prípustné, aby v našom živote horeli súčasne dve sviece — ktoré má podľa istého ľudového príslovia každý človek: jednu pre svätého Michala a druhú pre diabla. Zhasnime sviecu pre diabla a zapáľme radšej svoj život, aby sa celý strávil v oddanej službe Pánovi. Ak bude naša túžba po svätosti úprimná, ak budeme učenliví a vložíme sa do Božích rúk, potom všetko pôjde dobre. Pretože on je totiž vždy, a obzvlášť v tomto čase ochotný udeliť nám svoju milosť, milosť k novému obráteniu a k náprave nášho kresťanského života.

Na Pôst sa nesmieme pozerať len ako na úsek času, ktorý sa v liturgii cyklicky opakuje. Je to jedinečná chvíľa; je to Božia pomoc, ktorú treba prijať. Ježiš prechádza popri nás a očakáva od nás — tu a teraz — hlbokú premenu.

Ecce nunc tempus acceptabile, ecce nunc dies salutis — Hľa, teraz je milostivý čas, teraz je deň spásy! (2 Kor 6, 2). Opäť počujeme píšťalku Dobrého pastiera, jeho nežné volanie: Ego vocavi te nomine tuo — Po mene som ťa zavolal (Porov. Iz 43, 1). Volá každého z nás po mene tým dôverným oslovením, ako to robia tí, čo nás milujú. Ježišova neha k nám je nevýslovná.

Zamyslite sa spolu so mnou nad týmto divom Božej lásky: Pán, ktorý nám prichádza v ústrety, ktorý na nás čaká, ktorý sa postaví rovno k okraju cesty, len aby sme ho nemohli prehliadnuť. A každého z nás osobne volá, a hovorí s nami o našich záležitostiach, ktoré sú takisto aj jeho záležitosťami, pohýna naše svedomie k ľútosti, otvára ho pre veľkorysosť a vtláča do našej duše túžbu byť vernými, túžbu môcť sa nazývať jeho učeníkmi. Stačí, že počujeme tieto dôverné slová milosti, ktoré sú často ako keby láskyplnou výčitkou, a ihneď si uvedomíme, že on na nás nezabudol po celý ten čas, čo sme ho z vlastnej viny nevideli. Kristus nás miluje bezhraničnou láskou, aká sa zmestí len do jeho Božského Srdca.

Len sa pozrite, ako nalieha: V milostivom čase som ťa vyslyšal a v deň spásy som ti pomohol (2 Kor 6, 2). Za to, že ti sľubuje slávu, svoju lásku — a aj ti ju v správnom čase dá — a keď ťa volá, čo dáš Pánovi ty? Ako odpovieš — a ako odpoviem ja — na lásku Ježiša, ktorý prechádza okolo?

Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! (Mt 22, 37). „Čo ešte ostáva z tvojho srdca, komentuje svätý Augustín, aby si mohol milovať sám seba? Čo ostáva z tvojej duše, z tvojho rozumu? ‚Ex toto’ — ‚Všetko,’ hovorí. ‚Totum exigit te, qui fecit te’ — Všetko žiada od teba ten, ktorý ťa stvoril (Sv. Augustín, Sermones 34, 4, 7 (PL 38, 212))“.