Zoznam bodov

Viera a rozum

Život modlitby, pokánia, a povedomie nášho Božieho detstva nás pretvárajú na hlboko nábožných kresťanov, na akoby malé deti pred Bohom. Zbožnosť je čnosťou detí a aby sa mohlo dieťa zveriť do náručia svojho otca, musí byť a aj sa cítiť malým, odkázaným. Často som rozjímal o tomto živote duchovného detstva, ktorý neprotirečí cnosti mravnej sily, lebo si vyžaduje pevnú vôľu, osvedčenú zrelosť, húževnatú a otvorenú povahu.

Máme byť zbožní ako deti, nie však nevedomí, lebo každý kresťan sa vrámci svojich možností musí snažiť o seriózne a vedecké štúdium viery. A toto všetko je teológia. Preto teda zbožnosť detí, ruka v ruke so spoľahlivou náukou teológov.

Úsilie o nadobudnutie teologickej náuky, tejto dobrej a pevnej kresťanskej doktríny, je v prvom rade motivované túžbou poznávať a milovať Boha. No zároveň vychádza aj zo všeobecnej snahy veriacej duše do hĺbky pochopiť zmysel tohto sveta, ktorý je dielom Stvoriteľa. S periodicky sa opakujúcou jednotvárnosťou sa niektorí snažia oživovať domnelú nezlučiteľnosť viery s vedou, a ľudského rozumu s Božím zjavením. Táto nezlučiteľnosť sa môže objaviť len vtedy — a aj to iba zdanlivo —, keď sa nechápu skutočné ciele nastolenej otázky.

Ak svet vzišiel z Božích rúk, ak Boh stvoril človeka na svoj obraz a svoju podobu (Porov. Gn 1, 26) a dal mu aspoň iskričku zo svojho svetla, potom musí práca rozumu — hoci by to bolo s veľkou námahou — odkrývať božský zmysel, ktorý všetky veci prirodzene obsahujú; a so svetlom viery vnímame aj ich nadprirodzený zmysel, vychádzajúci z nášho pozdvihnutia do poriadku milosti. Nesmieme si pripustiť obavu pred vedou, pretože akákoľvek práca, ak je skutočne vedecká, smeruje k pravde. A Kristus povedal: Ego sum veritas — Ja som pravda (Jn 14, 6).

Kresťan má pociťovať hlad po poznaní. Všetko, od rozvíjania tých najabstraktnejších poznatkov až po remeselnícke zručnosti, môže a musí viesť k Bohu. Lebo neexistuje taká ľudská námaha, ktorú by nebolo možné posväcovať a ktorá by nebola podnetom pre naše osobné posväcovanie sa a príležitosťou spolupracovať s Bohom na posväcovaní tých, čo sú okolo nás. Svetlo nasledovníkov Krista nemá byť na dne údolia, ale na návrší, aby ľudia videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach (Mt 5, 16).

Pracovať takýmto spôsobom znamená modliť sa. Študovať takýmto spôsobom znamená modliť sa. Vedecky bádať takýmto spôsobom je tiež modlitba. Vždy sa dostaneme k tomu istému záveru: všetko je modlitbou, všetko nás môže a musí priviesť k Bohu, a od rána do večera nám pomáhať udržiavať neustály kontakt s Pánom. Každá poctivá práca môže byť modlitbou; a každá práca, ktorá je modlitbou, je zároveň apoštolátom. Takýmto spôsobom sa duša ešte viac upevňuje v jednoduchej a pevnej jednote života.

Nie je nič, čo by bolo cudzie Kristovmu záujmu. Keď sa na vec pozeráme s väčšou teologickou hĺbkou a neobmedzíme sa len na funkčnú klasifikáciu, nie je možné presne povedať, že existujú skutočnosti — či už dobré, vznešené, alebo indiferentné — ktoré by boli výlučne svetské, a to od chvíle, keď Božie slovo prebývalo medzi ľudskými synmi, cítilo hlad a smäd, pracovalo vlastnými rukami, poznalo priateľstvo a poslušnosť, zakúsilo bolesť i smrť. Lebo Boh chcel, aby v ňom prebývala všetka plnosť a aby skrze neho zmieril všetko so sebou, keď pre jeho krv na kríži priniesol pokoj všetkému, čo je na zemi aj čo je na nebi (Kol 1, 19-20).

Musíme milovať svet, prácu, všetky ľudské skutočnosti, pretože svet je dobrý. Bol to Adamov hriech, čo porušilo božskú harmóniu stvoreného; ale Boh Otec poslal svojho Jednorodeného Syna, aby ten pokoj znovu obnovil a aby sme my, jeho adoptívne deti, mohli vyslobodiť stvorenie z neporiadku a všetko zmieriť s Otcom.

Každá ľudská situácia je neopakovateľná, je plodom jedinečného povolania, ktoré sa má prežívať intenzívne, v duchu Kristovom. A tak, ak budeme takto kresťansky žiť medzi ľuďmi ako sme my, normálnym životom, ale v súlade s našou vierou, potom budeme Kristom prítomným medzi ľuďmi.

Kristus na vrchole všetkých ľudských snáh

Dá sa to uskutočniť, nie je to len nejaký márny sen. Keby sme sa len my ľudia rozhodli živiť vo svojich srdciach Božiu lásku! Kristus, náš Pán, bol ukrižovaný a z vyvýšenia na kríži vykúpil svet, obnovil pokoj medzi Bohom a ľuďmi. Ježiš Kristus nám všetkým pripomína: et ego, si exaltatus fuero a terra, omnia traham ad meipsum (Jn 12, 32): a ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe —, ak ma položíte na vrchol všetkých pozemských činností, ak si budete plniť povinnosti každého okamihu, ak budete mojimi svedkami v tom, čo sa zdá byť významné, a aj v tom, čo sa zdá byť bezvýznamné, omnia traham ad meipsum, všetko pritiahnem k sebe. Moje kráľovstvo medzi vami sa stane skutočnosťou.

Kristovi, nášmu Pánovi, naďalej záleží na šírení diela spásy medzi ľuďmi a v celom stvorenstve, v tomto našom svete, ktorý je dobrý, pretože dobrý vyšiel z Božích rúk. Bola to Adamova neposlušnosť a hriech ľudskej pýchy, čo narušilo božskú harmóniu stvorenia.

Ale Boh Otec, keď nadišla plnosť časov, poslal svojho Jednorodeného Syna, ktorý — pôsobením Ducha Svätého — prijal telo z Márie vždy Panny, aby obnovil pokoj, a aby sme vykúpením človeka z hriechu adoptionem filiorum reciperemus (Gal 4, 5), boli prijatí za Božích synov, schopných účasti na Božej intimite: a aby tak tento nový človek, táto nová ratolesť Božích detí (Porov. Rim 6, 4-5), mohol oslobodiť celý vesmír od neporiadku, obnoviť všetko v Kristovi (Porov. Ef 1, 9-10), ktorý všetko zmieril s Bohom (Porov. Kol 1, 20).

K tomuto sú povolaní kresťania, toto je naša apoštolská úloha a túžba, majúca stravovať našu dušu: dosiahnuť, aby sa Kristovo kráľovstvo stalo skutočnosťou, aby už nebola nenávisť a krutosť, aby sme svetu prinášali silný a utišujúci balzam lásky. Prosme dnes nášho kráľa, aby z nás urobil pokorných a horlivých spolupracovníkov na Božom úmysle zjednocovať to, čo človek rozbil, doviesť do cieľa to, čo zblúdilo a obnovovať harmóniu celého stvorenstva.

Prijať kresťanskú vieru znamená zaviazať sa k pokračovaniu v Ježišovom poslaní medzi ľuďmi. Musíme byť — každý z nás — alter Christus, ipse Christus, druhý Kristus, samotný Kristus. Len tak sa budeme môcť pustiť do tohto veľkého, nesmierneho a nekonečného podujatia: posväcovať zvnútra všetky časné štruktúry a vnášať do nich kvas Vykúpenia.

Nikdy nehovorím o politike. Nemyslím si, že poslaním kresťanov na zemi by malo byť vytvorenie nejakého politicko—náboženského prúdu. Bolo by to bláznovstvo, aj keby za tým bol dobrý úmysel vnášať Kristovho ducha do všetkých oblastí ľudskej činnosti. To, čo treba zveriť Bohu, je srdce každého človeka bez ohľadu na to, kým je. Preto sa snažme hovoriť s každým kresťanom tak, aby na mieste, na ktorom sa nachádza — a v okolnostiach, ktoré nezávisia len od jeho postavenia v Cirkvi či v občianskom živote, ale sú dôsledkom meniacich sa dejinných udalostí — dokázal príkladom a slovom vydávať svedectvo viery, ktorú vyznáva.

Kresťan žije vo svete plným právom, pretože je človekom. Ak dovolí, aby v jeho srdci prebýval Kristus a aby tam Kristus kraľoval, potom sa vo všetkých jeho ľudských záležitostiach bude — a to veľmi výrazne — prejavovať vykupiteľská účinnosť Pána. Nie je pritom dôležité, či jeho práca je — ako sa hovorí — vznešená alebo nízka, pretože ľudský vrchol môže byť v Božích očiach nízkosťou, a to, čo nazývame nízkym alebo skromným, môže byť kresťanským vrcholom svätosti a služby.