Zoznam bodov

Spolu s mudrcmi prinášame tiež myrhu, obetu, ktorá nikdy nesmie v živote kresťana chýbať. Pripomína nám totiž Pánovo umučenie: na kríži mu dali piť víno zmiešané s myrhou (Porov. Mk 15, 23) a myrhou mu pomazali telo pred jeho pochovaním (Porov Jn 19, 39). Nesmieme si však myslieť, že uvažovaním o potrebe obety a umŕtvovania by sme radostnému sviatku, ktorý dnes slávime, dodávali nejakú známku smútku.

Umŕtvovanie nie je prejav pesimizmu, ani zatrpknutosti. Umŕtvovanie bez lásky nemá žiadnu cenu: preto musíme vyhľadávať také umŕtvovania, ktoré nám umožnia mať správnu nadvládu nad vecami tohto sveta, no bez umŕtvovania tých, čo žijú spolu s nami. Kresťan nemá byť ani cynik, ani nejaký chudák; je to človek, ktorý vie milovať skutkami a pre ktorého je utrpenie skúšobným kameňom jeho lásky.

Musím však znovu pripomenúť, že umŕtvovanie obvykle nespočíva vo veľkých sebezáporoch, ktoré sa aj tak často nevyskytnú, ale v malých sebazapreniach: keď sa usmejeme na toho, kto prichádza nevhod, keď odoprieme telu príjemné, no nadbytočné dobrá, keď si zvykneme vypočuť druhých, keď dobre využívame čas, ktorý nám Boh dáva. A veľa iných drobností, zdanlivo bezvýznamných, ako sú rôzne protivenstvá, ťažkosti či mrzutosti, ktoré nás postretnú v priebehu každého dňa a obvykle bez toho, že by sme ich vyhľadávali.

Skutky lásky sú vždy veľké, hoci by napohľad išlo len o maličkosti. Boh sa priblížil k ľuďom, biednym tvorom, a povedal nám, že nás miluje: Deliciae meae esse cum filiis hominum — moja rozkoš je byť medzi synmi ľudskými (Prís 8, 31). Pán nám dáva poznať, že všetko má svoju hodnotu: tak skutky, ktoré sú v ľudských očiach mimoriadne, ako aj tie, ktoré považujeme za sotva povšimnutiahodné. Nič nevyjde nazmar. Boh nepohŕda žiadnym človekom. My všetci, každý vo svojom vlastnom povolaní — doma vo svojej rodine, v zamestnaní alebo v úrade, pri plnení si svojich stavovských a občianskych povinností a pri využívaní svojich práv —, sme povolaní byť účastní na nebeskom kráľovstve.

Tomu nás učí aj život svätého Jozefa: život prostý, normálny, obyčajný, skladajúci sa z rokov vždy rovnakej práce, z ľudskej stránky jednotvárnych dní, ktoré plynú jeden za druhým. Veľakrát som nad tým rozmýšľal, keď som rozjímal o postave svätého Jozefa, a toto je vlastne jeden z dôvodov, prečo ho mám v takej osobitnej úcte.

Keď Svätý Otec Ján XXIII. vo svojom záverečnom príhovore na Prvom zasadaní Druhého vatikánskeho koncilu 8. decembra 1962 oznámil, že v omšovom kánone bude uvedené meno svätého Jozefa, istý vysoký cirkevný hodnostár mi vzápätí zatelefonoval a povedal: „Rallegramenti — Gratulujem! Keď som tú správu počul, hneď som si pomyslel na Vás a na radosť, akú Vám to iste urobí.“ A tak aj bolo: pretože na tomto koncilovom zasadaní, ktoré reprezentovalo celú Cirkev zjednotenú v Duchu Svätom, sa vyhlásila nesmierna nadprirodzená hodnota života svätého Jozefa, a hodnota jednoduchého života práce pred Božou tvárou, pri dokonalom plnení jeho vôle.

Číha na nás však mocný nepriateľ, ktorý sa stavia proti nášmu úsiliu dokonale stelesňovať učenie Krista: pýcha, ktorá narastá, keď sa v neúspechoch a porážkach nesnažíme odhaliť Pánovu dobrotivú a milosrdnú ruku. Dušu potom naplnia tiene — ponurého smútku —, a považuje sa za stratenú. A predstavivosť vytvára prekážky, ktoré nie sú skutočné a ktoré by zmizli, keby sme na veci hľadeli s čo i len troškou pokory. Kvôli pýche a predstavivosti si duša niekedy privodí bolestné kalvárie; no na týchto kalváriách nie je Kristus; pretože kde je Pán, tam je pokoj a radosť, hoci by sa duša zvíjala bolesťou a bola obklopená samými temnotami.

Iným zradným nepriateľom nášho posväcovania sa je domnienka, že vnútorný boj by sa mal viesť proti mimoriadnym prekážkam, proti drakom chrliacim oheň. Je to len ďalší prejav pýchy. Chceme bojovať, ale s lomozom, za zvukov trúb a trepotania zástav.

Nezabúdajme, že najnebezpečnejšími nepriateľmi skaly nie je ani krompáč, ani sekera, ani údery hocijakého iného nástroja, hoci i veľmi ostrého, ale voda, ktorá po kvapkách vniká do trhlín, až celú skalu rozruší. Najväčším nebezpečenstvom pre kresťana je podceňovanie boja v týchto šarvátkach, až zlo postupne presiakne dušu, a tá nakoniec ochabne a stane sa ľahostajnou a necitlivou na Boží hlas.

Čujme, čo hovorí Pán: Kto je verný v najmenšom, je verný aj vo veľkom, a kto je nepoctivý v malom, je nepoctivý aj vo veľkom (Lk 16, 10). Ako by nám chcel pripomenúť: bojuj v každom okamihu v týchto zdanlivo bezvýznamných maličkostiach, lebo v mojich očiach sú veľké; plň si presne svoje povinnosti; usmej sa na toho, čo to potrebuje, aj keby si mal ubolenú dušu; bez vyjednávania venuj potrebný čas modlitbe; nápomocne vychádzaj v ústrety tomu, kto ťa vyhľadá; buď spravodlivý a spravodlivosť zdokonaľuj láskou.

Takéto a iné podobné podnety budeme denne pociťovať vo svojom vnútri ako tiché upozornenia, čo nás vedú trénovať v tomto nadprirodzenom športe prekonávania samého seba. Nech nás Božie svetlo osvieti, aby sme vnímali jeho napomenutia; nech nám pomáha v boji; nech je po našom boku pri víťazstve; nech nás neopustí v hodine pádu, pretože tak budeme vždy schopní vstať a bojovať ďalej.

Nemôžeme sa zastavovať. Pán od nás chce, aby sme bojovali stále intenzívnejšie, dôkladnejšie, na čoraz širšom poli. Máme povinnosť prekonávať samých seba, pretože v týchto pretekoch je jediný cieľ: dostať sa do nebeskej slávy. Ak by sme neprišli do neba, potom by nič nemalo zmysel.

Niekto sa možno opýta, ako môže toto poznanie ďalej odovzdávať ostatným. Na to vám odpoviem: s prirodzenosťou, s jednoduchosťou, tak, že aj naďalej budete žiť ako žijete, uprostred sveta, naplno sa venovať vašej profesionálnej práci a starostlivosti o svoju rodinu, zúčastňovať sa na ušľachtilých ľudských snaženiach, rešpektovať legitímne právo a legitímnu slobodu každého jednotlivca.

Uplynulo už takmer tridsať rokov odvtedy, čo Boh vložil do môjho srdca túžbu prinášať ľuďom každého stavu, postavenia či povolania učenie, podľa ktorého každodenný život môže byť svätý a naplnený Bohom, a že Boh nás volá, aby sme posväcovali bežné záležitosti vo svojom živote, lebo tam sa nachádza kresťanská dokonalosť. Keď budeme kontemplovať Máriin život, ešte raz sa nad tým zamyslime.

Nezabúdajme, že skoro všetky dni, ktoré Matka Božia strávila na zemi, prebiehali veľmi podobným spôsobom ako dni iných miliónov žien starajúcich sa o svoju rodinu, výchovu detí, domáce práce. Mária posväcuje aj to najmenšie, to, čo mnohí mylne považujú za bezvýznamné a bezcenné: každodennú prácu, drobné prejavy pozornosti milovaným osobám, rozhovory a návštevy príbuzných a priateľov. Požehnaná to normálnosť, ktorá môže byť naplnená takou veľkou Božou láskou!

Práve o tomto je Máriin život, o jej láske. O láske dovedenej až do krajnosti, až do úplného zabudnutia na seba samú, spokojnú s tým, že je tam, kde ju chce mať Boh a svedomito plniacu jeho vôľu. Preto ani jej najmenšie gesto nikdy nie je rutinné, ale vždy sa ukáže byť zmysluplné. Mária, naša Matka, je pre nás príkladom i cestou. Musíme sa snažiť byť ako ona, v konkrétnych podmienkach, ktoré nám Boh určil pre náš život.

Ak budeme takto postupovať, dáme tým, čo nás obklopujú, svedectvo prostého a normálneho života, s chybami a nedostatkami, ktoré sú človeku vlastné, no predsa však uceleného. A keď budú iní ľudia vidieť, že žijeme takým istým životom ako oni, budú sa pýtať: Ako je možné, že máte v sebe toľko radosti? Odkiaľ beriete silu, aby ste prekonali sebectvo a pohodlnosť? Kto vás učí pochopeniu, čistému spolunažívaniu a odovzdanosti, službe ostatným?

To je chvíľa, keď im môžeme odhaliť božské tajomstvo kresťanského života: hovoriť s nimi o Bohu, o Kristovi, o Duchu Svätom, o Márii. Je to chvíľa, keď sa môžeme pokúsiť sprostredkovať im — hoci len našimi úbohými slovami — to bláznovstvo Božej lásky, ktoré milosť vliala do našich sŕdc.