Zoznam bodov

Nemožno skrývať, že toho treba ešte veľa urobiť. Pri istej príležitosti, pravdepodobne pri pohľade na vlniace sa klasy zrelého obilia, povedal Ježiš svojim učeníkom: Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu (Mt 9, 37-38). Podobne ako vtedy, aj dnes chýbajú robotníci, ktorí by chceli znášať bremeno dňa a horúčosť (Porov. Mt 20, 12). A ak my, ktorí pracujeme, nebudeme verní, stane sa to, o čom píše prorok Joel: Spustošené je pole, smúti roľa, veď je znivočené obilie, vyschol mušt, olej uvädol. Roľníci sa hanbia, jajkajú vinári pre pšenicu a jačmeň, lebo žatva je preč z poľa (Joel 1, 10-11).

Z úrody nebude nič, ak nebudeme ochotní veľkoryso prijať sústavnú prácu, možno dlhú a únavnú: obrábať pôdu, zasiať obilie, strážiť pole, zožať a vymlátiť… Božie kráľovstvo sa buduje v dejinnom kontexte, v čase. Pán nám všetkým zveril túto úlohu a nikto sa nemôže tváriť, že sa ho to netýka. Keď sa dnes budeme klaňať Kristovi a hľadieť na neho v Eucharistii, myslime na to, že ešte nenadišiel čas odpočinku a že treba pracovať ďalej.

V Knihe Prísloví sa píše: Kto obrába svoje pole, má chleba nadostač (Prís. 12, 11). Skúsme preniesť tento výrok do duchovnej oblasti: človek, ktorý nepracuje na Božej roli, ktorý nie je verný Božiemu poslaniu odovzdať sa iným a pomáhať im spoznávať Krista, len ťažko pochopí, čím je eucharistický Chlieb. Nikto si neváži to, čo ho nič nestálo. Ak máme vedieť oceniť a milovať Najsvätejšiu Eucharistiu, musíme prejsť Ježišovu cestu: byť zrnom, odumrieť sebe samému, vstať z mŕtvych do plnosti života a priniesť hojnú úrodu — stonásobnú! (Porov. Mk 4, 8).

Túto cestu je možné zhrnúť do jediného slova: milovať. Milovať — to znamená mať veľké srdce, spolucítiť so starosťami tých, ktorí nás obklopujú, vedieť odpúšťať a pochopiť: obetovať sa spolu s Kristom za všetky duše. Ak budeme milovať Kristovým srdcom, naučíme sa slúžiť a budeme obhajovať pravdu jasným a láskavým spôsobom. Aby sme mohli takto milovať, je potrebné, aby každý z nás odstránil zo svojho života všetko, čo prekáža Kristovmu životu v nás: sklony k pohodlnosti, pokušenie sebectva, snahu o vlastné vyniknutie. Len keď budeme na sebe uskutočňovať tento Kristov život, budeme ho môcť prenášať aj na iných; len keď na sebe zakúsime odumieranie obilného zrna, budeme môcť pracovať z hĺbky zeme, premieňať ju zvnútra a zúrodňovať.

Spoznávať Srdce Ježiša Krista

Musím sa vám zveriť s niečím, čo je pre mňa na jednej strane dôvodom k smútku, no na strane druhej výzvou k činnosti. Je to predstava, že ešte toľko ľudí nepozná Krista, a nemajú ani potuchy o nesmiernej blaženosti, ktorá nás čaká v nebi. Po zemi chodia ako slepci, naháňajúci sa za radosťou, ktorú nevedia pomenovať, alebo blúdia po cestách, ktoré ich vzďaľujú od pravého šťastia. Veľmi dobre sa dá pochopiť, čo musel cítiť Apoštol Pavol v tú noc, keď mal v meste Troade videnie: Stál pred ním akýsi Macedónčan a prosil ho: „Prejdi do Macedónska a pomôž nám!“ Hneď ako mal toto videnie, usilovali sme sa odísť do Macedónska, presvedčení, že nás Boh volá hlásať im Evanjelium (Sk 16, 9-10).

Necítite aj vy, že Boh nás volá, že — skrze všetko, čo sa okolo nás deje — nás vyzýva hlásať dobrú zvesť o Ježišovom príchode? My kresťania však máme tendenciu zľahčovať svoje povolanie, upadáme do povrchnosti, strácame čas neplodnými debatami a spormi. A čo je ešte horšie, nájdu sa aj ľudia, ktorí sa pokrytecky pohoršujú nad tým, ako iní ľudia prežívajú niektoré aspekty svojej viery alebo určité prejavy zbožnosti. Namiesto toho, aby sami ukázali cestu a snažili sa žiť tak, ako to považujú za správne, uchyľujú sa k deštrukcii a kritike. Samozrejme, že v živote kresťanov sa môžu vyskytovať a aj sa vyskytujú nedostatky. Dôležití však nie sme my a naša bieda: jediné, na čom záleží, je on, Ježiš. O Kristovi máme hovoriť, nie o sebe.

Úvahy, ktorými sme sa teraz zaoberali, sú vyvolané istými tvrdeniami o údajnej kríze v úcte k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Žiadna taká kríza neexistuje. Pravá úcta k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu vždy bola a je stále živá, plná ľudského i nadprirodzeného zmyslu. Jej plody boli a sú sladkými plodmi obrátenia, odovzdanosti, plnenia Božej vôle a láskyplného prenikania do tajomstiev vykúpenia.

Niečím úplne iným sú naopak prejavy prehnaného a neužitočného sentimentalizmu, bez opory v učení Cirkvi a presiaknuté pietizmom. Ani mne sa nepáčia gýčovité obrazy, také stvárnenia Najsvätejšieho Srdca, ktoré nemôžu vzbudzovať žiadnu oddanosť u ľudí so zdravým rozumom a nadprirodzeným kresťanským cítením. Nebolo by však prejavom zdravej logiky, keby sa z týchto prešľapov — ktoré sa tak či onak prežijú — vytvárali doktrinálne a teologické problémy.

Ak existuje nejaká kríza, potom je to kríza v ľudských srdciach, ktoré nedokážu — kvôli krátkozrakosti, sebectvu či obmedzenému obzoru — zachytiť nezmerateľnú lásku nášho Pána Ježiša Krista. Odvtedy, čo bola ustanovená dnešná slávnosť, nám liturgia Svätej Cirkvi ponúka pokrm pre pravú zbožnosť, keď nám v čítaní Svätej omše v texte svätého Pavla predkladá celý program kontemplatívneho života — poznanie a lásku, modlitbu a život —, ktorý sa začína úctou k Ježišovmu Srdcu. Sám Boh nás ústami Apoštola pozýva vydať sa na túto cestu: aby Kristus skrze vieru prebýval vo vašich srdciach, aby ste zakorenení a upevnení v láske mohli so všetkými svätými pochopiť, aká je to šírka, dĺžka, výška a hĺbka tajomstva, a poznať aj Kristovu lásku, presahujúcu každé poznanie, aby vás naplnila Božia plnosť celá (Porov. Ef 3, 17-19).

Božia plnosť sa nám zjavuje a dáva v Kristovi, v Kristovej láske, v Kristovom Srdci. Veď je to srdce toho, v ktorom telesne prebýva celá plnosť Božstva (Kol 2, 9). Preto keď sa stráca zo zreteľa tento veľký Boží zámer — prúd lásky daný svetu vo vtelení, vykúpení a na Turíce — , nie je možné pochopiť ani nežnú lásku Srdca nášho Pána.

Pravá úcta k Ježišovmu Srdcu

Všimnime si celé to bohatstvo, ktoré je obsiahnuté v slovách „Najsvätejšie Srdce Ježišovo.“ Keď hovoríme o ľudskom srdci, nemáme na mysli len city, ale celého človeka, ktorý má svoje túžby, ktorý miluje a prichádza do styku s inými ľuďmi. Aby sme mohli pochopiť Božie záležitosti, tí, ktorí zaznamenali Sväté Písmo, používajú taký spôsob vyjadrovania, kde je srdce súhrnom i prameňom, vyjadrením i najväčšou hĺbkou ľudských myšlienok, slov a skutkov. Mohli by sme teda povedať, že človek je hoden toľko, koľko je hodné jeho srdce.

Pre srdce je charakteristická radosť: moje srdce sa teší z tvojej pomoci (Ž 12, 6); ľútosť: srdce mi mäkne ako vosk a topí sa mi v útrobách (Ž 21, 15); oslava Boha: moje srdce prekypuje krásnymi slovami (Ž 44, 2); odhodlanie počúvať Pána: ochotné je moje srdce (Ž 56, 8); láskyplné bdenie: zaspala som, ale moje srdce bdelo (Pies 5, 2); ale aj pochybnosti a strach: nech sa vám srdce nevzrušuje! Veríte v Boha, verte aj vo mňa (Jn 14, 1).

Srdce má schopnosť nielen cítiť, ale aj vedieť a chápať. Boží zákon sa prijíma v srdci (Porov. Ž 39, 9), v ňom zostáva zapísaný (Porov. Prís 7, 3). A Písmo ešte dodáva: Veď z plnosti srdca hovoria ústa (Mt 12, 34). Náš Pán vyčíta zákonníkom: Prečo myslíte zlé vo svojich srdciach? (Mt 9, 4). A aby zhrnul všetky hriechy, ktorých sa človek môže dopustiť, povedal: Lebo zo srdca vychádzajú zlé myšlienky, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá, krádeže, krivé svedectvá, rúhanie (Mt 15, 19).

Keď sa vo Svätom Písme hovorí o srdci, nemyslí sa tým nejaký prechodný cit, ktorý spôsobuje záplavu emócií alebo slzy. O srdci sa hovorí vo vzťahu k osobe, ktorá sa, ako nám to ukázal sám Ježiš Kristus, orientuje celá — dušou i telom — na to, čo považuje za svoje dobro: Lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce (Mt 6, 21).

Preto keď dnes hovoríme o Ježišovom Srdci, hovoríme o istote Božej lásky a o jeho skutočnej oddanosti voči nám. Keď odporúčame úctu k Najsvätejšiemu Srdcu, odporúčame, aby sme sa k nemu utiekali celou svojou bytosťou — so všetkým, čím sme: svojou dušou, svojimi citmi, svojimi myšlienkami, slovami a skutkami, svojou prácou a svojimi radosťami —, a aby sme sa utiekali k celému Ježišovi.

V tomto sa teda konkrétne prejavuje pravá úcta k Ježišovmu Srdcu: v poznaní Boha a v poznaní seba samého, v pohľade na Ježiša a v utiekaní sa k Ježišovi, ktorý nás povzbudzuje, učí a vedie. V takejto úcte niet miesta pre povrchnosť človeka, ktorý keď nie je úplne ľudský, nie je potom schopný ani prijímať skutočnosť vteleného Boha.

Ak sa nebudeme učiť od Ježiša, nikdy nebudeme vedieť milovať. Ak by sme sa podobne ako niektorí ľudia domnievali, že zachovať si čisté srdce, hodné Boha, je možné len tak, že ho neznečistíme a nepomiešame s ľudskými citmi, logickým dôsledkom by bolo, že by sme boli necitliví voči utrpeniu druhých. Boli by sme schopní len akejsi oficiálnej charity, suchej a bez duše, nie však skutočnej lásky Ježiša Krista, ktorá je láskavá a ľudsky teplá. Preto neschvaľujem tie pomýlené teórie, ktoré sú len smutnými výhovorkami slúžiacimi na zvedenie ľudských sŕdc, ich odlúčenie od Boha a ich privedenie k zlým príležitostiam a do zatratenia.

V dnešný sviatok by sme mali prosiť Pána, aby nám dal dobré srdce, schopné súcitu s ľudským utrpením, schopné pochopiť, že na trápenia, ktoré sprevádzajú a neraz aj sužujú človeka na tomto svete, je skutočným balzamom láska, láska k blížnemu. Všetky ostatné útechy sotva poslúžia len ako dočasná úľava, aby sa sebou neskôr zanechali trpkosť a beznádej.

Ak teda chceme druhým pomáhať, musíme ich milovať — a to zdôrazňujem — láskou, ktorá sa prejavuje v porozumení, obetavosti, náklonnosti a dobrovoľnej pokore. Tak pochopíme, prečo sa Pán rozhodol zhrnúť celý Zákon do tohto dvojitého prikázania, ktoré je v skutočnosti prikázaním jediným: milovať Boha a milovať blížneho, celým naším srdcom (Porov. Mt 22, 40).

Možno si teraz pomyslíte, že niekedy my, kresťania — nie tí druhí: ty a ja — zabúdame aj na to najzákladnejšie plnenie tohto záväzku. Možno si spomeniete na toľké nespravodlivosti, ktoré sa nenaprávajú, na neprávosti, ktorými sa nikto nezaoberá, na prípady diskriminácie, ktoré sa prenášajú z generácie na generáciu, bez toho, že by sa vec riešila už v zárodku.

Nemôžem a ani nemám dôvod navrhovať vám nejaké konkrétne riešenia týchto problémov. Ale ako Kristov kňaz mám povinnosť pripomenúť vám, čo hovorí Sväté Písmo. Dobre sa zamyslite nad tou chvíľou súdu, ktorú nám opísal sám Pán Ježiš: Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom! Lebo som bol hladný a nedali ste mi jesť; bol som smädný, a nedali ste mi piť; bol som pocestný, a nepritúlili ste ma; bol som nahý, a nepriodeli ste ma; bol som chorý a vo väzení, a nenavštívili ste ma (Mt 25, 41-43).

Človek alebo spoločnosť, ktorá nereaguje na ťaživé problémy a nespravodlivosť a nesnaží sa ich zmierniť, nie je ani človekom a ani spoločnosťou podľa miery lásky Kristovho Srdca. Kresťania, zachovajúc si vždy čo možno najväčšiu slobodu pri skúmaní a praktickom uplatňovaní rozmanitých riešení problémov, by sa s logickým pluralizmom mali zhodnúť na tom, že ich úsilie má smerovať k službe ľudstvu. V opačnom prípade ich kresťanstvo nebude Ježišovým Slovom a Životom, ale len pretvárkou a podvodom tvárou tvár Bohu a ľuďom.

Kristovo kráľovstvo v našej duši

Aký si veľký, Pane a Bože náš! Ty si ten, kto dáva nášmu životu nadprirodzený zmysel a božskú účinnosť. Ty si príčinou toho, že skrze lásku tvojho Syna môžeme z celej sily nášho bytia svojou dušou i telom opakovať: oportet illum regnare! – on musí kraľovať — zatiaľ čo nám znie starý refrén o našej slabosti. Veď ty dobre vieš, že sme len stvorenia — a aké stvorenia! — utvorené z hliny, a to nielen nohy (Porov. Dan 2, 33), ale aj srdce a hlava. To božské v nás môže zaznievať len vďaka tebe.

Kristus musí kraľovať predovšetkým v našej duši. Ako by sme mu však odpovedali, keby sa opýtal: „A ako mi ty dovoľuješ v sebe kraľovať?“ Ja by som mu odpovedal, že na to, aby vo mne mohol kraľovať, potrebujem jeho hojnú milosť. Jedine tak sa môže každý úder môjho srdca, každý nádych, aj ten najobyčajnejší pohľad, aj to najbežnejšie slovo či najzákladnejší pocit zmeniť na hosana môjmu Kristovi Kráľovi.

Ak chceme, aby Kristus kraľoval, musíme byť dôslední: musíme začať tým, že mu dáme svoje srdce. Keby sme to neurobili, naše slová o Kristovom kraľovaní by boli prázdnym krikľúnstvom bez kresťanskej podstaty, vonkajším prejavom viery, ktorá ani neexistuje, a zneužívaním Božieho mena pre svoj vlastný úžitok.

Ak by podmienkou Ježišovho kraľovania v mojej a tvojej duši malo byť to, že tam nájde dokonale pripravené miesto, mali by sme dôvod zúfať si. Ale neboj sa, dcéra sionská. Hľa, tvoj kráľ prichádza, sediaci na mláďati oslice (Jn 12, 15). Vidíte? Ježíš sa uspokojí s úbohým zvieraťom, ktoré mu slúži ako trón. Neviem ako ste na tom vy, ale mňa neponižuje uznať, že som v Pánových očiach ako osol: Hlúpy som bol a nechápavý a pred tebou som bol ako dobytča. Ale ja som stále pri tebe a ty mi držíš pravicu (Ž 72, 22-24), ty ma vedieš za ohlávku.

Zamyslite sa nad vlastnosťami takého osla, ktorých je už dnes tak málo. Nemám však na mysli staré, tvrdohlavé a zlostné zviera, čo sa vie pomstiť zákerným kopancom, ale mladého somárika s nastraženými ušami, ktorý je nenáročný na potravu, vytrvalý v práci a dokáže svižne a veselo klusať. Áno, existujú stovky iných zvierat, ktoré sú krajšie, obratnejšie a vzbudzujú väčší rešpekt. No Kristus si vybral práve osla, aby sa ako kráľ predstavil ľudu, čo mu prevolával na slávu. Ježiš totiž nepotrebuje vypočítavé chytráctvo a krutosť chladných sŕdc, honosnú a pritom tak prázdnu krásu. Náš Pán si váži radosť mladého srdca, jednoduchý krok, prirodzený hlas, čisté oko a sluch pozorný k jeho slovám plným nehy. Takto kraľuje v ľudskej duši.