Zoznam bodov

Žiadostivosť tela nie je len vo všeobecnosti nezriadený sklon zmyslov, ani čisto sexuálna žiadostivosť, ktorá má byť usporiadaná a ktorá sama o sebe nie je zlá, pretože je vznešenou ľudskou skutočnosťou, ktorú možno posväcovať. Mohli ste si všimnúť, že kvôli tomu nikdy nehovorím o nečistote, ale iba o čistote, lebo pre každého platia Kristove slová: Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha (Mt 5, 8). Podľa Božieho povolania budú jedni žiť túto čistotu v manželstve a iní zasa tak, že sa zrieknu ľudských lások, aby výlučne a vášnivo opätovali Božiu lásku. Ani jedni, ani druhí nie sú otrokmi zmyslov, ale pánmi vlastného tela a vlastného srdca, preto, aby ich mohli obetavo odovzdávať iným.

Keď hovorím o cnosti čistoty, obvykle jej pridávam prívlastok „svätá.“ Kresťanská čistota, svätá čistota, nie je pyšným zakladaním si na domnienke, že sme „čistí,“ nepoškvrnení hriechom. Vychádza z vedomia, že naše nohy sú z hliny (Dan 2, 33), hoci nás Božia milosť deň čo deň vyslobodzuje z úkladov nepriateľa. Považujem za deformáciu kresťanstva, keď niektorí neúnavne píšu alebo kážu výlučne o tejto téme, a zabúdajú pritom na iné cnosti, ktoré sú dôležité pre kresťana i pre spolužitie medzi ľuďmi celkovo.

Svätá čistota nie je ani jediná a ani hlavná kresťanská cnosť, je však nevyhnutná na vytrvanie v každodennom úsilí o naše posväcovanie, a ak si ju nestrážime, potom nebude možné ani naše apoštolské zasvätenie sa. Čistota je dôsledkom lásky, s akou sme Pánovi odovzdali svoju dušu a telo, svoje schopnosti a city. Nie je popretím, ale naopak, radostným prisvedčením.

Ako som už povedal, žiadostivosť tela sa neobmedzuje len na neusporiadanú zmyselnosť, ale patrí k nej aj pohodlnosť, nedostatok horlivosti a sklon hľadať to, čo je ľahšie a príjemnejšie; hľadať zdanlivo najkratšiu cestu, a to i za cenu spreneverenia sa Bohu.

Takéto správanie by znamenalo úplne sa poddať nadvláde iného zákona, zákona hriechu, pred ktorým nás varuje svätý Pavol: Badám teda taký zákon, že keď chcem robiť dobro, je mi blízko zlo. Podľa vnútorného človeka s radosťou súhlasím s Božím zákonom; ale vo svojich údoch pozorujem iný zákon, ktorý odporuje zákonu mojej mysle a robí ma zajatcom zákona hriechu… — Infelix ego homo! — Ja nešťastný človek! Kto ma vyslobodí z tohto tela smrti? (Rim 7, 21-24). A počúvajme, čo odpovedá apoštol: milosť Božia, skrze Ježiša Krista, nášho Pána! (Rim 7, 25).

Môžeme a aj máme bojovať proti žiadostivosti tela, pretože ak sme pokorní, Pán nám vždy udelí svoju milosť.

Každé toto ľudské gesto je aj gestom Boha. Veď v ňom telesne prebýva celá plnosť božstva (Kol 2, 9). Kristus je Boh, ktorý sa stal človekom: človekom dokonalým, úplným. A v tom, čo je ľudské, nám dáva spoznať Božskosť.

Keď si pripomíname ľudský jemnocit Krista, ktorý dáva svoj život v službe iným, je to oveľa viac, než len opis istého spôsobu správania sa. Objavujeme tým Boha. Každý Kristov skutok má transcendentálnu hodnotu: ukazuje nám spôsob bytia Boha, pozýva nás uveriť v lásku Boha, ktorý nás stvoril a ktorý nás chce priviesť k dôvernému priateľstvu s ním. Zjavil som tvoje meno ľuďom, ktorých si mi dal zo sveta. Tvoji boli a dal si ich mne a oni zachovali tvoje slovo. Teraz poznali, že všetko, čo si mi dal, je od teba (Jn 17, 6-7), zvolal Ježiš v dlhej modlitbe, ktorú nám zaznamenal Evanjelista Ján.

Preto Ježišovo správanie k druhým nie je správaním, ktoré by ostávalo iba pri slovách a povrchných gestách. Ježiš berie človeka vážne a chce mu ukázať božský zmysel jeho života. Ježiš vie klásť požiadavky, ozrejmiť každému jeho povinnosti, vytrhnúť tých, čo ho počúvajú, z pohodlnosti a konformizmu, aby ich doviedol k poznaniu Trojsvätého Boha. Ježiša dojíma hlad a bolesť, ale najviac sa ho dotkne ľudská nevedomosť. Ježiš videl veľký zástup, zľutoval sa nad nimi, lebo boli ako ovce bez pastiera. A začal ich učiť mnohým veciam (Mk 6, 34).