Zoznam bodov

Božie milosrdenstvo

Dnes sa začína adventné obdobie a je dobre, že sme sa zamysleli nad úskokmi týchto nepriateľov duše: nad nezriadenou zmyselnosťou a pohodlnou ľahkomyseľnosťou; nad nerozvážnosťou rozumu, ktorý sa stavia proti Pánovi; nad nadutou domýšľavosťou, ktorá ničí lásku k Bohu i k stvoreniam. Všetky tieto rozpoloženia duše sú jasnými prekážkami a ich moc znepokojiť je veľká. Preto nás liturgia vyzýva utiekať sa k Božiemu milosrdenstvu: K tebe, Pane, dvíham svoju dušu, tebe dôverujem, Bože môj: Nech nie som zahanbený a nech moji nepriatelia nejasajú nado mnou (Ž 25²⁴, 1-3) — modlili sme sa v úvodnom speve Svätej omše. A v modlitbe nad obetnými darmi sme ešte dodali: Veď nik, čo dúfa v teba, nebude zahanbený.

Teraz, keď sa blíži čas spásy, je útechou počuť z pier svätého Pavla: Ale keď sa zjavila dobrota Boha, nášho Spasiteľa, a jeho láska k ľuďom, spasil nás nie pre spravodlivé skutky, ktoré sme my konali, ale zo svojho milosrdenstva (Tit 3, 4-5).

Keď začnete listovať vo Svätom písme, odhalíte neustálu prítomnosť Božieho milosrdenstva, ktoré napĺňa zem (Porov. Ž 33³², 5), ktoré sa vzťahuje na všetky jeho deti, super omne carne (Porov. Sir 18, 12), ktoré nás obklopuje (Porov. Ž 32³¹, 10), ktoré nás predchádza (Porov. Ž 59⁵⁸, 11), ktoré sa rozhojňuje, aby nám pomáhalo (Porov. Ž 36³⁵, 6-7), a v ktorom sa neustále utvrdzujeme (Porov. Ž 118¹¹⁷, 2). Boh, milujúci otec, pamätá na nás vo svojom milosrdenstve (Porov. Ž 25²⁴, 7): milosrdenstve láskavom (Porov. Ž 109¹⁰⁸, 21), milosrdenstve krásnom, ako kvapky za veľkého sucha (Sir 35, 26).

Ježiš Kristus zhrňuje a zostručňuje celé dejiny Božieho milosrdenstva do jedinej vety: Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo (Mt 5, 7). A pri inej príležitosti: Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec! (Lk 6, 36). Spomedzi mnohých evanjeliových scén nám hlboko utkvel aj obraz vľúdnosti voči cudzoložnici, podobenstvo o márnotratnom synovi, podobenstvo o stratenej ovci, o veriteľovi, ktorému sa odpustil dlh, o vzkriesení z mŕtvych syna naimskej vdovy (Lk 7, 11-17). Koľko spravodlivých dôvodov by sa našlo na vysvetlenie tohto veľkého zázraku! Zomrel jediný syn chudobnej vdovy, ktorý dával zmysel jej životu a ktorý jej mohol byť oporou v starobe. Ale Kristus nerobí zázrak kvôli spravodlivosti, lež zo súcitu, pretože ho vnútorne dojíma ľudské utrpenie.

Akú istotu v nás musí vyvolávať tento Pánov súcit! Ak bude ku mne volať, vypočujem ho, lebo som milosrdný (Ex 22, 27). Je to pozvanie, sľub, ktorý nezostane nesplnený. Pristupujme teda s dôverou k trónu milosti, aby sme dosiahli milosrdenstvo a našli milosť a pomoc v pravom čase (Hebr 4, 16). Nepriatelia nášho posväcovania nič nezmôžu, pretože Božie milosrdenstvo nás predchádza; a ak — z vlastnej viny a slabosti — padneme, Pán nám príde na pomoc a zdvihne nás. „Naučil si sa vyvarovať nedbanlivosti, zbavovať sa pýchy, nadobúdať zbožnosť, nebyť väzňom svetských vecí, nedávať prednosť pominuteľnému pred večným. No keďže ľudská slabosť nedokáže kráčať rozhodným krokom v tomto pohyblivom svete, ukázal ti dobrý lekár zároveň aj prostriedok proti dezorientácii a milosrdný sudca ti neodoprel nádej na odpustenie (Sv. Ambróz, Expositio Evangelii secundum Lucam, 7 (PL 15, 1540))“.

Dobrý pastier, dobrý sprievodca

Ak je teda povolanie to prvé, ak hviezda svieti pred nami, aby nás viedla na ceste Božej lásky, potom nemá význam poddávať sa pochybnostiam, keď ju niekedy nevidíme. V určitých chvíľach nášho vnútorného života — a takmer vždy našou vinou — sa stáva, čo sa stalo počas cesty troch mudrcov: že hviezda zmizne. Už poznáme božskú žiaru nášho povolania, sme presvedčení o jeho definitívnom charaktere, a predsa prach, ktorý pri chôdzi zvírime — naše úbohosti —, môže vytvoriť temný oblak, ktorý nedovoľuje prenikať svetlu.

Čo vtedy robiť? Treba sa riadiť príkladom oných svätých mužov a — pýtať sa. Herodesovi poslúžili poznatky na to, aby postupoval nespravodlivo. Mudrci ich využívajú, aby konali dobro. My kresťania sa nepotrebujeme pýtať Herodesa alebo múdrych tohto sveta. Kristus dal svojej Cirkvi istotu svojej náuky, prúd milostí plynúcich zo sviatostí; a rozhodol, aby boli osoby, ktoré budú usmerňovať, viesť a neustále nám pripomínať cestu. Disponujeme nevyčerpateľným pokladom poznania: Božím slovom, ktoré Cirkev uchováva; Kristovou milosťou, ktorá sa vysluhuje vo sviatostiach; svedectvom a príkladom tých, čo žijú poctivo po našom boku a ktorí svojimi životmi vedeli postaviť cestu vernosti Bohu.

Dovoľte mi radu: Ak by ste niekedy stratili jasnosť svetla, vždy sa utiekajte k dobrému pastierovi. A kto je ten dobrý pastier? Ten, kto vchádza bránou vernosti učeniu Cirkvi; kto sa nespráva ako nájomník, čo opúšťa ovce a uteká, keď vidí prichádzať vlka a vlk ich trhá arozháňa (Porov. Jn 10, 1-21). Uvedomme si, že Božie slovo nepadne nadarmo; a naliehanie Krista — nevidíš, s akou jemnosťou sa vyjadruje o pastieroch a ovciach, o ovčinci a stáde — je praktickou ukážkou potreby dobrého sprievodcu pre naše duše.

„Keby nebolo zlých pastierov, píše svätý Augustín, on by nám nemusel hovoriť o dobrých. ‚Kto je nájomník? Ten, kto vidí vlka a uteká. Ten, kto hľadá svoju slávu, a nie slávu Kristovu; ten, kto sa neodváži v slobode ducha napomenúť hriešnika. Vlk hrdúsi ovce a diabol zvádza veriaceho na cudzoložstvo. A ty mlčíš a nekarháš. Ty si nájomník; videl si prichádzať vlka, a utiekol si.’ Možno povie: ‚Nie, som tu, neutiekol som.’ No ja mu odpoviem: ‚Utiekol si, pretože si mlčal, a mlčal si, pretože si sa bál’ (Sv. Augustín, In Ioannis Evangelium tractatus, 46, 8 (PL 35, 1732))“.

Svätosť Kristovej nevesty sa prejavovala vždy — a podobne je tomu i dnes — hojnosťou dobrých pastierov. Kresťanská viera, ktorá od nás vyžaduje byť jednoduchými, nás však nevedie k naivite. Sú nájomníci, ktorí mlčia, ale sú aj takí, ktorých slová nepochádzajú od Krista. Preto, ak Pán dopustí, že sa ocitneme v tme, hoci aj v maličkostiach, ak pocítime, že naša viera nie je dosť pevná, hľadajme útočište u dobrého pastiera, u toho, ktorý využije svoje právo a vojde bránou; u toho, ktorý dáva život za druhých a slovom i skutkom dosvedčuje, že je milujúcou dušou: hoci sám možno tiež hriešnik, ale vždy plný dôvery v Kristovo odpustenie a milosrdenstvo.

Ak vás vaše svedomie bude znepokojovať pre nejaký hriech — hoci sa vám nebude zdať ťažký —, ak máte pochybnosti, pristúpte k sviatosti pokánia. Choďte ku kňazovi, ktorý sa o vás skutočne postará, ktorý bude od vás vedieť vyžadovať pevnú vieru, jemnosť duše a pravú kresťanskú statočnosť. V Cirkvi má každý plnú slobodu spovedať sa u ktoréhokoľvek kňaza, čo má príslušné povolenie, ale kresťan, ktorý žije priamočiaro, sa rozhodne — slobodne — pre toho, koho pozná ako dobrého pastiera, a pre toho, kto mu pomôže zdvihnúť pohľad nad seba a vo výšinách uvidieť Pánovu hviezdu.

Božie detstvo

Ako si možno vysvetliť túto modlitbu plnú dôvery, a vedomie, že nezahynieme v boji? Je to presvedčenie vychádzajúce zo skutočnosti, ktorá ma nikdy neprestane nadchýnať: zo skutočnosti nášho Božieho detstva. Pán, ktorý nás počas tohto Pôstneho obdobia žiada, aby sme sa obrátili, nie je nijakým despotickým tyranom, ani tvrdým či nezmieriteľným sudcom; je naším Otcom. Hovorí nám o našich hriechoch a chybách, o našom nedostatku veľkodušnosti, no robí to preto, aby nás od nich vyslobodil, a aby nám prisľúbil svoje priateľstvo a lásku. Vedomie Božieho detstva dáva nášmu obráteniu radosť: vraví nám, že sa vraciame do Otcovho domu.

Božie detstvo je základom ducha Opus Dei. Všetci ľudia sú Božie deti. No dieťa sa môže voči svojmu otcovi správať rôznymi spôsobmi. Mali by sme sa snažiť byť deťmi, čo si uvedomujú, že Pán, ktorý nás miluje ako svojich synov a dcéry, nám dáva žiť v jeho dome — uprostred tohto sveta —, patriť do jeho rodiny; aby to, čo je jeho, bolo naše, a to, čo je naše, bolo jeho, a chce, aby sme k nemu mali taký blízky a dôverný vzťah, vďaka ktorému ho môžeme prosiť — ako malé dieťa — hoci aj o Mesiac!

Božie dieťa sa k Pánovi správa ako k Otcovi. Jeho vzťah nie je vzťahom otrockej či formálnej úcty, ani obyčajná zdvorilosť, ale vzťah preniknutý úprimnosťou a dôverou. Boh sa nad ľuďmi nepohoršuje. Boha neodradia naše nevernosti. Náš nebeský Otec odpúšťa každú urážku, keď sa k nemu syn opäť navráti, keď oľutuje a prosí o odpustenie. Náš Pán je takým Otcom, ktorý predchádza naše túžby po odpustení a sám nám vychádza v ústrety, otvárajúc svoju náruč plnú milosti.

Sami sa môžete presvedčiť, že si nič nevymýšľam. Spomeňte si na podobenstvo, ktoré nám porozprával Boží Syn, aby sme mohli pochopiť lásku nebeského Otca: Podobenstvo o márnotratnom synovi.

Ešte bol ďaleko — hovorí Písmo — keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho (Lk 15, 20). Sú to slová Svätého písma: vybozkával ho, zasypal ho bozkami. Dá sa to vari vyjadriť ľudskejšie? Je vari možné ešte názornejšie opísať otcovskú lásku Boha k ľuďom?

Stojac pred Bohom, ktorý nám beží v ústrety, nemôžeme zostať nemí; a so svätým Pavlom mu povieme: Abba, Otče! (Rim 8, 15). Otče, Otče môj! Lebo hoci je Stvoriteľom vesmíru, nevadí mu, že ho neoslovujeme zvučnými titulmi, ani nepotrebuje náležité uznanie svojej veľkosti. Túži, aby sme ho nazývali Otcom, aby sme si toto slovo vychutnávali a naša duša sa pritom napĺňala radosťou.

Ľudský život v istom zmysle predstavuje neustály návrat do domu nášho Otca. Návrat skrze ľútosť, skrze obrátenie srdca, ktoré predpokladá túžbu po zmene, pevné rozhodnutie polepšiť svoj život, a ktoré sa následne prejaví v skutkoch obety a odovzdania sa. Návrat do domu Otca prostredníctvom sviatosti zmierenia, kde sa vyznaním svojich hriechov obliekame v Krista a stávame sa tak jeho bratmi a sestrami, a členmi Božej rodiny.

Ako otec z podobenstva, Boh na nás čaká s otvorenou náručou, hoci si to nezaslúžime. Náš dlh však nie je dôležitý. Ako v prípade márnotratného syna postačí, ak otvoríme svoje srdce, ak budeme túžiť po dome nášho Otca, ak budeme žasnúť a radovať sa nad darom, ktorý nám Boh dáva tým, že nám umožňuje nazývať sa, a skutočne aj byť — i napriek tak veľmi nedostatočnej odpovedi z našej strany — jeho deťmi.

Sviatosti Božej milosti

Kto chce bojovať, volí si prostriedky. A prostriedky sa za týchto dvadsať storočí kresťanstva nezmenili: modlitba, umŕtvovanie a časté pristupovanie k sviatostiam. Keďže umŕtvovanie je tiež modlitbou — modlitbou zmyslov — , môžeme tieto prostriedky zhrnúť len do dvoch slov: modlitba a sviatosti.

Bol by som rád, keby sme teraz pouvažovali o tom prameni Božej milosti, o sviatostiach, nádhernom prejave Božieho milosrdenstva. Rozjímajme pomaly nad ich definíciou, ktorú zachytáva Katechizmus svätého Pia V.: „Sviatosti sú určité viditeľné znaky, ktoré udeľujú milosť a zároveň ju naznačujú, keď ju stavajú pred náš zrak (Rímsky katechizmus Tridentského koncilu, II, c, I, 3)“. Boh, náš Pán je nekonečný, jeho láska je nevyčerpateľná, jeho dobrotivosť a milosrdenstvo voči nám nepozná hraníc. A hoci nám udeľuje svoju milosť aj rôznymi inými spôsobmi, predsa výslovne a slobodne ustanovil — len on to mohol urobiť — týchto sedem účinných znakov, aby stálym, jednoduchým a pre všetkých dostupným spôsobom mohli mať ľudia účasť na zásluhách vykúpenia.

Ak sa prestanú prijímať sviatosti, zanikne aj pravý kresťanský život. Bohužiaľ, nedá sa prehliadnuť, že zvlášť v dnešnej dobe je mnoho tých, ktorí, zdá sa, zabúdajú na tento prúd Kristovej milosti a pohŕdajú ním. Je síce bolestné hovoriť o tejto rane spoločnosti, ktorá sa nazýva kresťanskou, je to však nutné, aby sa v našich dušiach posilnila túžba pristupovať s väčšou láskou a vďačnosťou k tomuto prameňu posväcovania sa.

Ľudia sa dnes bez škrupúľ rozhodnú odložiť krst novonarodených detí a týmto vážnym útokom voči spravodlivosti a láske ich okrádajú o milosť viery, neoceniteľný poklad prebývania Najsvätejšej Trojice v duši, ktorá prichádza na svet poškvrnená dedičným hriechom. Snažia sa tiež oslabiť pravú povahu sviatosti birmovania, ktorú Tradícia vždy jednomyseľne vnímala ako posilu pre duchovný život, tiché a plodné vyliatie Ducha Svätého, aby duša, posilnená nadprirodzeným spôsobom, mohla bojovať ako miles Christi — Kristov vojak vo vnútornom boji proti sebectvu a žiadostivosti.

Ak človek stratí citlivosť na Božie veci, len ťažko dokáže chápať sviatosť pokánia. Sviatostná spoveď nie je dialógom ľudským, ale nadprirodzeným rozhovorom; je to súd neomylnej Božej spravodlivosti a, predovšetkým, milosrdenstva, vedený láskyplným sudcom, ktorý nemá záľubu v tom, aby zomrel bezbožný, ale aby sa bezbožný vrátil zo svojej cesty a žil (Ez 33, 11).

Nežnosť nášho Pána je naozaj nekonečná. Len sa pozrite, s akým jemnosťou zaobchádza so svojimi deťmi. Z manželstva urobil posvätný zväzok, obraz zjednotenia sa Krista s jeho Cirkvou (Porov. Ef 5, 32), a veľkú sviatosť, na ktorej sa zakladá kresťanská rodina, ktorá má byť s pomocou Božej milosti prostredím pokoja a svornosti, školou svätosti. Rodičia sú spolupracovníkmi Boha. Z toho plynie milá povinnosť ctiť si ich, ktorá prináleží deťom. Právom by sme štvrté Božie prikázanie mohli nazvať — ako som už pred mnohými rokmi napísal — najsladším prikázaním Desatora. Ak sa manželstvo prežíva tak, ako to chce Boh, totiž sväto, z domova sa stane útočisko pokoja, svetla a radosti.

Radosť je kresťanským dobrom. Stráca sa len urážkou Boha, pretože hriech je plodom sebectva a sebectvo je príčinou smútku. Ale aj potom zostávajú v duši stopy radosti, lebo si uvedomujeme, že Boh a jeho Matka nikdy na ľudí nezabúdajú. Ak robíme pokánie, ak z nášho srdca vytryskne ľútosť, ak sa očistíme vo Sviatosti pokánia, Boh nám vyjde v ústrety a odpustí nám; a smútok sa stráca. Ale patrilo sa hodovať a radovať sa, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený a našiel sa (Lk 15, 32).

Tieto slová sú nádherným zakončením podobenstva o márnotratnom synovi, o ktorom môžeme stále znova a znova rozjímať. To tvoj otec ti vychádza v ústrety; skláňa sa k tebe, objíma ťa, dáva ti bozk na znak lásky a nežnosti; rozkáže ti dať šaty, prsteň, obuv. Ty sa ešte obávaš výčitiek, a on ti prinavracia tvoju dôstojnosť; máš strach pred trestom, a on ťa bozkáva; bojíš sa tvrdých slov, a on ti už pripravuje hostinu (Sv. Ambróz, Expositio Evangelii secundum Lucam, 7 (PL 15, 1540)).

Božia láska je nezmerateľná. Ak sa Boh takto správa k tomu, kto ho urazil, čo urobí, aby si uctil svoju nepoškvrnenú Matku, Virgo fidelis, Pannu Najsvätejšiu, vždy vernú?

Ak sa nám Božia láska ukazuje takou veľkou, keď ľudské srdce — častokrát zradné — je len také malé, aké asi bude Máriino srdce, ktoré nikdy ani v tom najmenšom nekládlo prekážky Božej vôli?

Všimnite si, ako liturgia dnešnej slávnosti vyjadruje nemožnosť ľudským rozumom pochopiť nekonečné Pánovo milosrdenstvo. Namiesto toho, aby vysvetľovala, spieva; prebúdza predstavivosť, aby každý mohol nadšene chváliť. To preto, lebo všetky naše slová budú nedostačujúce a všetci ostaneme stáť v nemom úžase: Potom sa na nebi ukázalo veľké znamenie: Žena odetá slnkom, pod jej nohami mesiac a na jej hlave veniec z dvanástich hviezd (Zj 12, 1). Sám kráľ zatúžil za tvojou krásou… Veľmi vznešená je dcéra kráľovská vnútri, jej odevom sú zlaté tkanivá (Ž 44, 12. 14).

Liturgia sa končí niekoľkými slovami Márie, v ktorých sa spája tá najväčšia pokora s tou najväčšou slávou: Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia, lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je Všemohúci (Porov. Lk 1, 48-49).

Cor Mariae Dulcissimum, iter para tutum; Najsladšie Srdce Máriino, daj nám silu a istotu na našej pozemskej púti. Ty sama buď našou cestou, lebo ty poznáš chodníky a isté skratky, ktoré nás skrze tvoju lásku privedú k láske Ježiša Krista.